Cvičný poplach ohlásia uprostred raňajok. Strohý ženský hlas z reproduktorov nám nakáže, aby sme zostali v miestnosti, kde sa práve nachádzame, zamkli dvere zvnútra, zabarikádovali okná a ticho čakali, kým sirény doznejú. „Začíname jedenásť nula nula,“ oznámi.
Tobias vyzerá bledo a unavene, pod očami má tmavé kruhy. Nepokojne si odlamuje z mafina, niektoré kúsky zje, na iné zabudne a nechá ich padnúť na zem.
Väčšina z nás sa zobudila neskoro, okolo desiatej. Asi preto, že sme nemali ozajstný dôvod vstávať. Opustili sme mesto, stratili sme frakcie, stratili sme cieľ. Tu nám nezostáva nič iné, len čakať, čo sa udeje. Namiesto uvoľnenia mi to akurát ničí nervy. Neviem, čo so sebou. Zvykla som si, že mám stále čo robiť, stále proti čomu bojovať. Do oddychu sa musím nútiť.
„Včera nás previezli na lietadle,“ poviem Tobiasovi. „Kde si bol?“
„Trochu sa prejsť. Mal som o čom premýšľať.“ Znie to napäto, zlostne. „Aké to bolo?“
„Fakt super.“ Sadnem si oproti nemu, kolená sa nám dotýkajú v úzkej uličke medzi posteľami. „Svet je... omnoho väčší, než som si predstavovala.“
Prikývne. „Mne by sa to asi aj tak nepáčilo. Výšky, chápeš.“
Ani neviem prečo, ale jeho reakcia ma sklame. Rada by som počula, ako ho mrzí, že tam nebol a nezažil to so mnou. Alebo sa mohol aspoň spýtať, čo sa mi na tom zdalo také úžasné. Asi by sa mu to nepáčilo. Nič lepšie mi nepovie?
„Si v pohode?“ spýtam sa ho. „Vyzeráš, že si ani nespal.“
„Divíš sa?“ Oprie si čelo do dlane. „Včerajšok ma tak trochu rozhodil.“
„Jasné, máš právo byť naštvaný, na čo len chceš,“ hundrem zamračene, „ale podľa mňa ťa to naozaj nemusí trápiť. Chápem, že ťa to vyšokovalo, ale podľa mňa si stále ten istý človek ako predvčerom, nech ti povedali čokoľvek.“
Prudko zavrtí hlavou. „Kašlem ti na gény. Ide o Marcusa. Fakt si až tak mimo?“ Vyčítavé slová, ale vyslovil ich úplne bezvýrazne. Vstane a šmarí zvyšok mafina do koša.
Zostanem sedieť, znechutená a podráždená. Samozrejme, že som o Marcusovom rozsudku vedela. Od rána si o tom všetci šepkali. Len som nečakala, že sa Tobias tak naštve, lebo jeho otca neodsúdili na smrť. Zjavne som sa mýlila.
Ako keby to nestačilo, v tom okamihu sa rozozvučia sirény, Tobiasovi už teda nemôžem nič povedať. Škriekajú tak nahlas, až to bolí, nevládzem ani myslieť, nieto ešte rozprávať. Jednu ruku si pritisnem na ucho a druhou spod vankúša vylovím čítačku s maminým denníkom.
Tobias zamkne dvere a zatiahne závesy. Všetci sa utiahnu na postele. Cara si omotá vankúš okolo hlavy. Peter len nehybne sedí chrbtom k stene, so zavretými očami. Caleb zmizol nevedno kam – najskôr už skúma to, čo ho včera tak nadchlo – a Christina s Uriahom takisto. Asi sa flákajú po Úrade, už včera po dezerte sa ho chystali prebádať do posledného kúta. Ja som sa radšej vrátila do
spálne a spoznávala som ho v maminých spomienkach, svoje prvé dojmy totiž opísala v niekoľkých záznamoch. Fascinovalo ju, ako je tu čisto a ako sa ľudia stále usmievajú a do mesta sa vraj zamilovala, keď ho sledovala na obrazovkách.
Zapnem čítačku a dúfam, že ma jej slová rozptýlia od hluku sirén.
Dnes som sa prihlásila na misiu vnútri mesta. David tvrdí, že divergentných ktosi vraždí a treba ho zastaviť, lebo je to plytvanie najlepším genetickým materiálom. Dosť hnusný spôsob, ako to povedať, ale David to nemyslí zle. Keby nešlo o divergentných, čakali by, kým sa konflikt vyhrotí za neúnosnú hranicu, ale v tomto prípade treba zakročiť hneď.
Vraj tam pôjdem na niekoľko rokov. Som vhodná kandidátka, lebo tu mám len pár kamarátov a žiadnych príbuzných a som dosť mladá, do novej spoločnosti ma teda ľahšie včlenia. Stačí nejakým ľuďom vymeniť spomienky a hotovo. Najprv ma dajú do Neohrozenosti, lebo už mám tetovanie a k tomu by som inde v meste neprišla. Problém je jedine v tom, že na rozhodovacej ceremónii na budúci rok si budem musieť vybrať Informovanosť, lebo vrah sa skrýva práve tam. Bojím sa, že na iniciačnú skúšku nie som dosť inteligentná, ale podľa Davida na tom nezáleží, môžu mi predsa prepísať výsledky. Lenže mne to pripadá nesprávne. Úrad síce frakcie považuje len za pomocný výchovný prvok, ale ľudia v meste ich berú vážne. Nerada by som sa s ich systémom zbytočne zahrávala.
Chicago som sledovala už dva roky a viem takmer všetko potrebné, aby som zapadla. Verím, že sa v ňom vyznám lepšie než miestni, a o to práve ide. Komunikácia bude riskantná, lebo hrozí, že pripojenie k serveru mimo mestskej siete si niekto všimne. Nové záznamy do denníka teda budem posielať zriedkavejšie, ak vôbec. Len ťažko sa odosobním od všetkého, čo teraz viem, ale možno mi to padne vhod. Šanca začať odznova by sa mi zišla.
Z toľkých noviniek sa mi trochu točí hlava, pristihnem sa, že jednu vetu čítam stále dokola. Problém
je jedine v tom, že na rozhodovacej ceremónii na budúci rok si budem musieť vybrať Informovanosť, lebo vrah sa skrýva práve tam. Neviem, akého vraha myslí – žeby predchodcu
Jeanine Matthewsovej? –, ale ešte väčšmi ma mätie, prečo si Informovanosť napokon nevybrala. Prečo sa rozhodla pre Sebazaprenie?
Sirény stíchnu, zrazu mám pocit, že mi zaľahlo v ušiach. Ostatní sa vytrúsia von, ale Tobias zastane pri mne, prstami si klepká po stehne. Neoslovím ho prvá. Neviem, či sa mi s ním práve chce baviť, keď máme obaja nebezpečne vyšponované nervy.
„Môžem ťa pobozkať?“ spýta sa. Uľahčene vydýchnem. „Hej.“
Zohne sa, pohladká ma po líci a nežne ma pobozká. Keď už nič iné, dobre vie, ako mi zlepšiť náladu.
„Marcus mi úplne vyfučal z hlavy. Prepáč. Bolo to odo mňa bezohľadné,“ zamrmlem. Pokrčí plecami. „To je jedno. Už je po všetkom.“
Dobre viem, že nie je. Marcusa sa úplne nezbaví nikdy, jeho zloba ho zasiahla príliš hlboko. No radšej sa s ním nehádam.
„Áno. Zatiaľ tam boli väčšinou spomienky na Úrad, ale začína to byť zaujímavé.“ „Fajn. Tak ťa nebudem vyrušovať.“
Chabo sa usmeje, ale jasne vidím, že ho únava ani zlosť ešte neprešla. Nesnažím sa ho zastaviť. Nechávame jeden druhého žialiť osamote, on smúti nad stratou divergencie a zmarenými nádejami na výsledok súdu, ja nad smrťou rodičov. Už som to odkladala dosť dlho.
Ťuknem na obrazovku a otvorím ďalší záznam.
Milý David,
Zdvihnem obočie. Čože, zrazu píše Davidovi?
Milý David,
ospravedlňujem sa, ale nebudem postupovať podľa plánu. Nedokážem to. Iste si pomyslíš, že len vyvádzam ako hlúpa tínedžerka, ale ide o môj život. Ak tu mám vydržať celé roky, musím sa zariadiť podľa svojho. Svoju prácu budem schopná vykonávať aj zvonku, nemusím vstúpiť priamo do Informovanosti. Zajtra si teda s Andrewom vyberieme Sebazaprenie.
Dúfam, že sa nenahneváš. Keby aj áno, asi sa to nikdy nedozviem. Natalie
Čítam tie slová stále dokola, vpíjam ich do seba. Zajtra si teda s Andrewom vyberieme
Sebazaprenie.
Skryjem úsmev v dlani, opriem si hlavu o okno a dovolím slzám, aby mi voľne stekali po lícach. Moji rodičia sa naozaj ľúbili. Dosť na to, aby sa vzopreli frakciám a plánom zvonku. Žiadne najprv
frakcia, potom krv. Najprv krv, potom frakcia? Ani to nie. Najprv láska, potom frakcia, a tak to má
byť.
Vypnem čítačku. Pripadám si, ako keby som plávala na pokojnej hladine, a nechcem prečítať nič ďalšie, čo by ten pocit mohlo pokaziť.
Mala by som za mamou smútiť, ale vlastne sa cítim práve opačne: dostávam ju naspäť, slovo po slove, riadok po riadku.