Opriem si nohu o rám postele oproti a dotiahnem si šnúrky na topánke. Cez veľké okná vidím, ako sa poobedňajšie slnko odráža od lietadiel zaparkovaných na dráhach. Ľudia v zelených kombinézach sa hemžia pod nimi a prechádzajú po krídlach, pripravujú ich na odlet.
„Ako vám to ide s tými sérami?“ spýtam sa Cary. Tris na sebe ráno skúšala vylepšené sérum pravdy, ale odvtedy som ju ešte nestretol.
Cara sedí o dve postele ďalej a kefou si češe vlasy. Poobzerá sa, či je miestnosť naozaj prázdna, a povie: „Nič moc. Tris na novú verziu vôbec nezareagovala. Zvláštne, že človek môže získať genetickú odolnosť voči akýmkoľvek pokusom o manipuláciu mysle.“
„Možno nejde o gény.“ Pokrčím plecami a zaviažem si šnúrky na druhej topánke. „Možno je to len nadľudská tvrdohlavosť.“
„Čože? Rozchod pokročil do fázy urážok?“ spýta sa. „Po tom, čo sa stalo Willovi, som si to dobre nacvičila. Keby si chcel pár tipov o jej nose...“
„Nerozišli sme sa,“ zaškerím sa. „Ale rád počujem, že máš o mojej babe takú vysokú mienku.“
„Ospravedlňujem sa,“ vyhŕkne Cara a celá očervenie. „Neviem, ako som k tomu záveru prišla. Priznávam, že tvoja priateľka vo mne občas vzbudzuje zmiešané pocity, ale predovšetkým ju rešpektujem.“
„Ja viem, len som si zarypol. Inak, červené líca ti pristanú.“ Cara na mňa škaredo pozrie.
„A medzi nami,“ pokračujem, „čo máš proti jej nosu?“
Dvere spálne sa prudko otvoria a dnu vrazí Tris so strapatými vlasmi a vytreštenými očami. Keď ju vidím takú vynervovanú, hneď ma to nakazí, mám pocit, že sa mi pod nohami roztriasol celý svet. Prehrabnem si vlasy rukou a priskočím k nej. „Čo sa deje?“ spýtam sa a položím jej ruku na plece.
„Schôdza rady.“ Na okamih mi priloží dlaň na ruku, potom klesne na najbližšiu posteľ a oprie si lakte o kolená.
„Nechcem byť neoriginálna...“ ozve sa Cara, „ale čo sa deje?“
Tris zavrtí hlavou, ako keby si z vlasov vytriasala prach. „Rada niečo chystá. Niečo hrozné.“
Postupne zo seba dostane, že plánujú reštartovať experimenty. Rozpráva príliš rýchlo, ale s dlhými prestávkami, ruky si zacvakne medzi kolená a tlačí na ne, až jej očervenejú zápästia.
Keď skončí, sadnem si vedľa nej a objímem ju jednou ruku okolo pliec. Pozriem na lietadlá za oknom, lesklé a pripravené vzlietnuť. O necelé dva dni zhodia na mesto pamäťové sérum.
„Ako plánuješ zakročiť?“ spýta sa Cara.
„Netuším,“ vydýchne Tris. „Už nemám šajn, čo je správne a čo nie.“
Cara a Tris majú veľa spoločného, obe poznačila a vyformovala strata. Lenže Care bolesť dodala neochvejnú istotu a Tris si napriek všetkému zachovala svoju nerozhodnosť. Stále k veciam
pristupuje s otázkou namiesto odpovede. Túto jej schopnosť obdivujem, ale asi nie dostatočne. Chvíľu sa všetci dusíme v tichu, myšlienky sa mi valia jedna cez druhú, ale aspoň k jasnému cieľu. „Nesmú to spraviť,“ vyhlásim. „Nesmú všetkým vymazať pamäť, ani by nemali mať takú moc.“ Nadýchnem sa. „Dočerta, bolo by jednoduchšie, keby tu niekto vedel aj rozmýšľať! Možno by našli nejaký spôsob, ako zachrániť experimenty, a konečne by pochopili, že veci sa dajú riešiť inak.“
„Hej, zišlo by sa tu vymeniť väčšinu vedeckého personálu,“ vzdychne Cara.
Tris zvraští tvár a pošúcha si čelo, ako keby ju zrazu rozbolela hlava. „Nie,“ hlesne. „Ani by ich nebolo treba meniť.“
Pozrie na mňa rozžiarenými očami, zrazu sa nevládzem ani pohnúť.
„Pamäťové sérum,“ povie. „Alan a Matthew vyvinuli sérum, ktoré sa správa ako vírus a rozšíri sa bez toho, aby bolo treba každému pichať injekcie. Tak plánujú reštartovať experimenty. Ale my by sme mohli reštartovať ich.“ Hovorí čoraz rýchlejšie a jej nadšenie je takisto nákazlivé, tá myšlienka sa mi formuje v hlave, ako keby sa tam zrodila. Lenže podľa mňa to náš problém nevyrieši. Akurát vyrobí ďalší.
„Reštartujeme Úrad bez propagandy a predsudkom voči G-péčkarom,“ pokračuje Tris. „Postaráme sa, aby sa už nikdy nerozhodli riskovať spomienky všetkých ľudí v mestách.“
Cara zdvihne obočie. „Neodstránili by sme aj všetky ich vedomosti? Potom by boli nanič.“
„Neviem. Podľa mňa musí existovať nejaký spôsob ako vybrať, ktoré spomienky chceme zasiahnuť. Inak by ľudia v mestách zabudli aj rozprávať, viazať si šnúrky a kadečo iné.“ Tris vyskočí na nohy. „Mali by sme sa spýtať Matthewa. On lepšie vie, ako to funguje.“
Aj ja vstanem a vojdem jej do cesty. Svetlo, ktoré sa odráža od krídel lietadiel, ma oslepuje, nevidím jej do tváre.
„Tris,“ oslovím ju. „Počkaj. Fakt chceš vymazať spomienky všetkých ľudí v Úrade? Veď to je to isté, čo oni chcú spraviť ľuďom v meste.“
Zacloním si oči a rozoznám jej chladný pohľad – presne taký, ako som si predstavil, kým som sa pozrel. Vyzerá omnoho staršie, než by sa v jej veku patrilo, prísne a tvrdo. Tiež sa tak cítim.
„Vôbec im nezáleží na ľuďoch, ktorých považujú za menejcenných,“ povie. „Chystajú sa vymazať spomienky všetkých našich kamošov a známych. Spôsobili smrť väčšiny našej bývalej frakcie.“ Obíde ma a pochoduje k dverám. „Podľa mňa môžu byť radi, že ich nechcem povraždiť.“