Sorry, nevieme :(
EXREPIMENT
NEVIEME je autorka týchto kníh:
Venujem Jo,
Na každú otázku, ktorú možno vyriešiť, treba nájsť odpoveď, alebo sa o to aspoň pokúsiť.
Nelogické postupy treba odhaliť a zrevidovať. Nesprávne odpovede treba opraviť.
Správne odpovede treba preveriť.
PRVÁ
KAPITOLA
Prechádzam sa po cele v sídle Informovanosti, do ktorej nás zavreli, a v hlave sa mi stále ozývajú jej slová: Budem sa volať Edith Priorová. A chcem na veľa vecí zabudnúť.
„Ozaj si ju v živote nevidela? Ani na fotkách?“ vyzvedá Christina. Nohu má vyloženú na vankúši, pri našom zúfalom pokuse zverejniť video s Edith Priorovou do nej totiž schytala guľku. Vtedy sme ešte netušili, že odhalené tajomstvo rozvráti všetko, čomu sme kedy verili. Naše frakcie, naša totožnosť, všetko bol iba klam. „Je to tvoja babka alebo teta alebo kto vlastne?“
„Ako ti to mám inak povedať, že netuším?“ Zastanem pri stene a prudko sa zvrtnem. „Prior sa volá – volal – môj otec, takže asi nejaká príbuzná z jeho strany. Ale Edith je typické meno pre Sebazaprenie a otec pochádzal z Informovanosti, teda...“
„Určite prišla dávnejšie,“ ozve sa Cara a oprie si hlavu o stenu. Z tohto uhla vyzerá presne ako jej brat Will. Môj kamarát, ktorého som zastrelila. Vzápätí sa vystrie a Willov duch zmizne. „Pred niekoľkými generáciami.“
„Generáciami,“ zopakujem. To slovo mi pripadá staro ako drobiaca sa tehla. Zavadím rukou o panel steny – studený, biely a moderný –, a vyrazím na ďalší pochod naprieč väzením.
Edith Priorová, príbuzná spred niekoľkých generácií, mi ako dedičstvo zanechala nezávislosť od systému frakcií a náznak, že moja divergencia je dôležitejšia, než som si vôbec vedela predstaviť. Svojou existenciou dávam signál, že je načase vyjsť z mesta a ponúknuť pomoc ľuďom vonku.
„Rada by som vedela,“ začne Cara a pošúcha si tvár rukou. „Nie, potrebujem vedieť, ako dlho tu už sme. Zastavíš sa aspoň na minútu?“ oborí sa na mňa.
Znehybniem uprostred cely a zdvihnem obočie. „Prepáč,“ zamrmle.
„Dajte si pohov,“ zamieša sa Christina. „Jedno je isté, už tu trčíme príliš dlho.“
Pred niekoľkými dňami Evelyn strohými povelmi zvládla chaos vo vestibule sídla Informovanosti a všetkých väzňov dala odpratať do ciel na treťom poschodí. Čoskoro potom nám neznáma bezprizorná žena prišla ošetriť rany a rozdať lieky proti bolesti, pravidelne sme dostávali jedlo a mohli sme sa párkrát osprchovať, ale nikto nám nepovedal, čo sa deje vonku. Nepomohli prosby ani hrozby. Ja som skúšala najmä to druhé.
„Tobias sa mal už dávno dotrepať,“ precedím cez zuby a klesnem na okraj svojho ležadla. „Kde toľko trčí?“
„Možno je stále naštvaný, že si mu klamala a tajne si sa spriahla s jeho otcom,“ mudruje Cara. Škaredo na ňu fľochnem.
„Štyri by nebol taký malicherný,“ vyhlási Christina. Neviem, či chce zdvihnúť náladu mne, alebo zraziť hrebienok Care. „Asi má furt dačo na práci a nestíha. Veď ti povedal, že mu máš veriť.“
schmatla za lem trička, aby sa mi nestratil. Lenže on ma chytil za zápästia a odtisol ma so slovami:
Dôveruj mi. Choď, kam ti nakážu.
„Snažím sa,“ poviem pravdivo. Naozaj sa mu snažím dôverovať, ale strácam trpezlivosť. Celou bytosťou, do poslednej šľachy a posledného nervu túžim po slobode. Musím sa dostať von nielen z tejto cely, ale aj z mesta, ktoré ma takisto väzní.
DRUHÁ
KAPITOLA
Neviem tadeto ani prejsť bez toho, aby ma nemátali spomienky na čas, keď som tu trčal ako väzeň. Bosý a domlátený, bolel ma každý pohyb. A v prvom rade na deň, keď som čakal na popravu Beatrice Priorovej ako na vlastnú. Bezmocne som trepal päsťami do dverí. Civel na jej bezvládne nohy v Petrovom náručí a snažil sa uveriť, že nie je mŕtva, len nadrogovaná.
Nenávidím to tu.
Chodby už zďaleka nevyzerajú tak čisto ako vtedy, vojna ich poriadne poznačila. Kráčam pomedzi steny s dierami po nábojoch, po skle z rozstrieľaných žiaroviek a stopách po špinavých topánkach. Do cely ma bez okolkov pustia, lebo mám znak bezprizorných – prázdny kruh – na čiernej páske na ramene a Evelynine črty na tvári. Meno Tobias Eaton ma dlho strápňovalo, teraz mi pre zmenu otvára dvere.
Tris sa krčí na dlážke tesne vedľa Christiny a oproti Care. Moja Tris. Drobná a bledá ako vždy, ale aj tak je jej plná miestnosť.
Zbadá ma a vytreští okrúhle oči, v mihu stojí na nohách a pevne ma objíma okolo pása, tvár mi tlačí k hrudi.
Jednou rukou jej stisnem plece a druhou ju pohladkám po vlasoch, stále ma prekvapuje, že jej už nesplývajú až na chrbát. Dobre, že si ich ostrihala, odvtedy vyzerá ako bojovníčka, nie ako dievčatko. Presne to potrebuje.
„Ako si sa sem dostal?“ spýta sa tichým, ale jasným hlasom. „Som Tobias Eaton,“ pripomeniem jej.
Zasmeje sa. „Hej, v kuse na to zabúdam.“ Odtiahne sa, aby mi mohla pozrieť do tváre. Pohľad sa jej neisto mihoce, pripadá mi ako kopa listov, ktorú už-už rozfúkne vietor. „Čo sa deje? Prečo ti to toľko trvalo?“
Znie to ako zúfalá prosba. Ona tu zažila horšie veci než ja: sérum strachu, bratovu zradu, pochod na popravu. Musím ju odtiaľto dostať.
Cara si nás so záujmom prezrie. Zrazu si pripadám divne, ako keby sa mi vlastná koža trochu posunula a už mi poriadne nesedí. Obecenstvo fakt nemusím.
„Evelyn dala zaracha celému mestu,“ vysvetlím. „Bez jej povolenia nikto nesmie urobiť ani krok. A pred pár dňami predniesla veľkú reč, že sa máme spojiť proti našim utláčateľom. Myslela tým ľudí za plotom.“
„Utláčateľom?“ zopakuje Christina. Z vrecka vytiahne ampulku a obsah si hrkne do úst, asi liek proti bolesti.
Strčím si ruky do vreciek. „Podľa Evelyn by sme nemali odchádzať z mesta na pomoc ľuďom, ktorí nás sem strčili, aby nás neskôr mohli využiť. Mnohí s ňou súhlasia. Chcú dať do poriadku mesto a riešiť naše vlastné problémy, nie vypadnúť a riešiť cudzie,“ vysvetľujem. „Teda to je skrátená
verzia. Mám zlé tušenie, že to mojej matke nesmierne vyhovuje, lebo kým všetkých drží tu, tak im môže šéfovať. Keď sa poberieme preč, okamžite stratí prevahu.“
„Skvelé.“ Tris prevráti oči. „Jasné, že si vybrala tú najsebeckejšiu možnosť.“
„V niečom má pravdu,“ ozve sa Christina a zovrie ampulku v prstoch. „Nehovorím, že nechcem vypadnúť a zistiť, ako to vonku vyzerá, ale aj tu máme čo robiť. Ako by sme pomohli ľuďom, ktorých sme nikdy nestretli?“
Tris chvíľu uvažuje a hryzie si vnútornú stranu líca. „Neviem,“ prizná napokon.
Podľa mojich hodiniek sú tri poobede. Už som tu príliš dlho, Evelyn to určite bude podozrivé. Povedal som jej, že sa s Tris chcem len narýchlo rozísť, ale netuším, či mi uverila.
„Počúvaj, v prvom rade som vás prišiel varovať,“ spustím. „Budú vás vypočúvať pod sérom pravdy, a ak zaberie, odsúdia vás ako zradkyne. Pre všetkých by bolo lepšie, keby sme sa tomu vyhli, mám pravdu?“
„Odsúdia ako zradkyne?“ Tris sa zamračí. „Koho sme zradili tým, že sme celému mestu odhalili pravdu?“
„Išli ste proti svojim vodcom,“ vysvetľujem. „Evelyn a jej poskokom sa z mesta nechce. Fakt ti nepoďakujú, že si všetkým ukázala to video.“
„Sú presne ako Jeanine!“ Prudko sa zaženie, akoby chcela do niečoho tresnúť, ale nemá nič poruke. „Spravili by hocičo, aby pravdu zatajili, a čo z toho? Budú kraľovať tejto krpatej diere? To je somarina!“
Radšej jej to nepoviem, ale tak trochu s matkou súhlasím. Ľuďom zvonku nie som nič dlžný, či už som divergentný alebo nie. Ozaj neviem, či sa chcem hrnúť do riešenia problémov celého ľudstva, nech to znamená čokoľvek.
Lenže chcem aj odísť, zúfalo ako zviera, ktoré sa chytilo do pasce. Divé a besné, odhodlané spraviť hocičo, aj prehrýzť vlastnú kosť.
„Nech je to, ako chce,“ začnem opatrne, „ak sérum zaberie, odsúdia ťa.“ „Ak zaberie?“ spýta sa Cara s prižmúrenými očami.
„Som divergentná,“ povie Tris a poťuká si po čele. „Už si zabudla?“
„Fascinujúce.“ Cara si zastrčí prameň vlasov späť do uzla na zátylku. „Ale netypické. Pokiaľ viem, väčšina divergentných séru pravdy neodolá. Zaujímalo by ma, prečo to dokážeš práve ty.“
„Teba a každého Informovaného, čo do mňa kedy pichol ihlu,“ odsekne jej Tris.
„Hej, môžete sa sústrediť?“ okríknem ich. „Nerád by som vás pašoval z väzenia.“ Pri tej myšlienke inštinktívne natiahnem ruku k Tris. Prepletie si so mnou prsty, aby ma povzbudila. Nikdy na seba nesiahame len tak pre nič za nič, každý dotyk mi pripadá významný, plný energie a porozumenia.
„Neboj, už ťa počúvame,“ povie vľúdnejšie. „Čo si naplánoval?“
„Donútim Evelyn, aby ťa nechala svedčiť prvú,“ vysvetľujem. „Musíš vymyslieť klamstvo, ktorým očistíš aj Christinu a Caru, a povedať ho pod vplyvom séra.“
„Ako by sa mi to mohlo podariť?“
„Povedal som si, že to nechám na teba. V klamaní si určite lepšia.“
Ani nedopoviem a uvedomím si, ako hlboko do živého som zaťal, sebe aj jej. Už sa mi naklamala viac než dosť. Vraj sa nevydá na smrť, keď si Jeanine vyžiadala divergentnú obeť, a vzápätí sa vybrala rovno k jej. Vraj počas útoku na Informovanosť zostane doma, a našiel som ju rovno v
najtajnejšom labáku... spolu s mojím fotrom. Chápem, prečo to všetko urobila, ale to ešte neznamená, že v našom vzťahu nie je niečo naštrbené.
„Hej.“ Zíza si na topánky. „Fajn. Niečo vymyslím.“
Položím jej ruku na plece. „Porozprávam sa s Evelyn. Vybavím, aby ťa vypočúvali čo najskôr.“ „Vďaka.“
Pocítim známu túžbu vystúpiť z vlastného tela a prehovoriť jej rovno do mysle. Uvedomím si, že z toho istého dôvodu ju chcem pobozkať zakaždým, keď ju zbadám. Akákoľvek vzdialenosť medzi nami ma neznesiteľne štve. Voľne prepletené prsty sa nám zrazu pevne zomknú, jej dlaň je lepkavá od potu, moja drsná od nespočetných rúčok na dverách rozbehnutých vlakov. Teraz mi už Tris naozaj pripadá drobná a bledá, ale jej oči mi pripomínajú šíru oblohu, akú som doteraz videl len v snoch.
„Ak sa chcete pobozkať, láskavo mi to povedzte, aby som vedela, že sa nemám pozerať,“ ozve sa Christina.
„Chceme,“ vyhlási Tris. Pobozkáme sa.
Priložím jej ruku na líce, aby som ju spomalil, pridržím jej ústa na svojich, aby som precítil každý milimeter, ktorým sa nám dotýkajú pery. Pomaličky sa odtiahneme, nosy sa nám šuchnú o seba, zhlboka sa nadýchnem spoločného vzduchu. Chcem niečo povedať, ale bolo by to príliš osobné, tak slová radšej prehltnem. Vzápätí si to rozmyslím.
„Škoda, že nie sme sami,“ zašepkám a spätkujem z cely. Tris sa usmeje. „Ja po tom túžim skoro stále.“
Zatváram dvere a cez škáru vidím Christinu, ako predstiera, že hádže tyčku, rozosmiatu Caru a Tris s rukami spustenými vedľa tela.
TRETIA
KAPITOLA
„Podľa mňa ste sprostí všetci, koľko vás tu je.“ Zatiaľ neklamem. Ruky mám skrčené v lone ako spiace dieťa, celé telo mi oťaželo pod vplyvom séra pravdy, pot z čela sa mi zachytáva na viečkach. „Mali by ste mi ďakovať, nie ma tu spovedať.“
„Máme ti ďakovať za to, že si neposlúchla rozkazy svojich nadriadených? Že si vodkyni vlastnej frakcie bránila zabiť Jeanine Matthewsovú? Zachovala si sa ako zradkyňa!“ posledné slovo Evelyn Johnsonová vypľuje ako jed.
Po týždni v cele konečne sedím v konferenčnej miestnosti sídla Informovanosti, kde sa konajú všetky výsluchy. Tobias zostal ďaleko za matkou, skrýva sa v polotieni. Vyhýbal sa mi pohľadom, odkedy ma usadili na stoličku a rozrezali mi plastové putá na zápästiach, ale teraz na mňa bleskovo pozrie. Prišiel čas podvádzať.
Keď už viem, že to zvládnem, nepripadá mi to až také ťažké. Nie ťažšie než váha séra, ktorá mi stláča myseľ.
„Nie som zradkyňa,“ vyhlásim. „Verila som, že Marcus koná v súlade s plánmi Neohrozených a bezprizorných. Nemohla som sa priamo zapojiť do boja, ale rada som pomohla inak.“
„Prečo si sa nemohla zapojiť do boja?“ vyzvedá ďalej Evelyn. Rovno spoza hlavy jej svieti žiarivka, takže jej poriadne nevidím do tváre. Nevadí, nemôžem sa rozptyľovať, aby ma sérum zase neovládlo.
„Lebo...“ Zahryznem si do pery, ako keby som ďalšie slová chcela zadržať. Ani neviem, kedy sa zo mňa stala taká dobrá herečka. Rátam, že pretvárka nemá ďaleko od vymýšľania klamstiev a na to som odjakživa mala talent. „Lebo som nemohla udržať revolver, ak to musia všetci vedieť! Odkedy som zastrelila... svojho kamoša. Willa. Počas simulácie. Keď sa dotknem pištole, hneď spanikárim.“
Evelyn na mňa zazerá ešte nenávistnejšie. Možno nie je taká tvrdá na každého, ale pochybujem, že by v sebe našla čo len štipku súcitu pre mňa.
„Marcus ti teda nahovoril, že poslúcha moje rozkazy,“ zopakuje, „a ty si mu uverila napriek všetkému, čo vieš o jeho... napätom vzťahu s Neohrozenými aj s bezprizornými?“
„Hej.“
„Už chápem, prečo si si nevybrala Informovanosť.“ Zasmeje sa.
Do líc sa mi nahrnie krv. Mám sto chutí poriadnu jej vraziť a kopa ľudí v miestnosti je na tom asi rovnako, len by sa to neodvážili priznať. Evelyn nás všetkých chytila do pasce a ozbrojení bezprizorní v uliciach nás v nej úspešne držia. Dobre vie, že kto má zbrane, má moc, a keďže Jeanine je po smrti, nemá konkurenciu.
Od jednej tyranky k druhej. To sme teda dopadli!
„Prečo si o tom nikomu nepovedala?“ spýta sa Evelyn.
spolupracujem s jeho otcom. Určite by sa mu to nepáčilo.“ Sérum pravdy mi ženie na jazyk ďalšie slová. „Odhalila som pravdu o našom meste a dôvod, prečo tu žijeme. Keď už mi za to nepoďakuješ, mala by si aspoň niečo podniknúť, a nie sedieť v chlieve, čo si tu narobila, a tváriť sa, že to je trón!“
Posmešný úškrn zmizne, Evelyn vykrúti pery, akoby zahryzla do dačoho nechutného. Nakloní sa tesne ku mne a prvýkrát si všimnem stopy jej skutočného veku: tenké vrásky okolo očí a úst, pleť zničenú rokmi podvýživy. Napriek tomu je pekná ako jej syn, to nezmenil ani tvrdý boj o prežitie mimo frakcie.
„Už niečo podnikám. Budujem nový svet.“ Ešte stíši hlas, takže zvyšok sotva počujem. „Kedysi som v Sebazaprení niečo znamenala. Ja som tú tvoju úžasnú pravdu poznala omnoho dlhšie, Beatrice Priorová. Z tohto sa možno vyvlečieš, ale zaručujem ti, že v mojom svete nebudeš mať miesto, a už vôbec nie vedľa môjho syna.“
Pousmejem sa. Nemala by som, ale pohyby sa mi ovládajú ťažšie než slová. Evelyn si myslí, že Tobias teraz patrí jej. Chyba. On patrí jedine sám sebe.
Evelyn sa vystrie a prekríži si ruky.
„Sérum pravdy odhalilo, že si síce hlúpa, ale nie si zradkyňa. Koniec výsluchu. Môžeš ísť.“ „A čo moje kamošky?“ vysúkam zo seba. „Christina a Cara. Tiež nespravili nič zlé.“
„S nimi si to čoskoro vybavíme.“
Vstanem, hoci sa mi podlamujú kolená a točí hlava. Miestnosť praská vo švíkoch, ľudia sa tlačia plece pri pleci. Chvíľu ani neviem, kadiaľ vypadnúť, ale potom ma ktosi pevne chytí za rameno a vedie ma k dverám. Chalan s peknou hnedou pokožkou a žiarivým úsmevom. Uriah.
Ľudia za nami sa začnú prekrikovať.
+++
Stále sa mi motajú nohy, ale Uriah ma bezpečne odprevadí chodbou k výťahu. Dotkne sa tlačidla a dvere sa otvoria. Nasledujem ho dnu a prehovorím, až keď sa za nami zavrú. „Myslíš, že som to s tým chlievom a trónom prehnala?“
„Nie. Myslí si o tebe, že si drzá a impulzívna. Keby si sa tak nesprávala, asi by ti na to neskočila.“ Celé telo mi prekypuje energiou, takmer sa chvejem očakávaním. Som slobodná. Z mesta sa nejako dostanem. Už žiadne čakanie, prechádzky po väzenskej cele ani chrlenie otázok na strážcov, z ktorých aj tak nič dôležité nevypáčim.
Dnes ráno mi akurát povedali čo-to o novom poriadku, ktorý zaviedli bezprizorní. Obyvatelia sa musia presťahovať bližšie k bývalému sídlu Informovanosti a premiešať sa medzi sebou. Pokope smú zostať jedine rodiny, žiadne združovanie podľa frakcií. Dokonca nariadili aj povinné pestré oblečenie, ja som na základe toho dostala žlté tričko a čierne nohavice.
„Tak už sme doma,“ vyhlási Uriah. Vystúpime na poschodí, ktoré je celé zo skla, dokonca aj vnútorné steny. Slnečné svetlo sa v nich láme a zasypáva dlážku čriepkami dúhy. Rukou si zacloním oči a nasledujem Uriaha do dlhej, úzkej miestnosti lemovanej radmi postelí. Vedľa každej stojí zasklená skrinka na oblečenie a knihy a miniatúrny pracovný stôl.
„Kedysi tu spávali kandidáti do Informovanosti,“ vysvetlí Uriah. „Už som obsadil postele aj pre Christinu a Caru.“
Na posteli neďaleko dverí sedí trojica dievčat v červených tričkách – určite pôvodne z Harmónie – a na jednej posteli leží staršia žena s okuliarmi zavesenými na jednom uchu, pravdepodobne z
Informovanosti. Viem, že by som ľudí už nemala zaraďovať do frakcií, ale zvyk je železná košeľa. Uriah sa zvalí na posteľ v zadnom rohu. Sadnem si na vedľajšiu a vychutnávam si, že som konečne v pohodlí a na slobode.
„Podľa Zekeho bezprizorným chvíľu potrvá, než všetko spracujú a oficiálne vás zbavia obvinení, ale dočkáte sa,“ povie Uriah.
Na okamih sa mi uľaví. Všetci ľudia, na ktorých mi záleží, sa do večera dostanú z väzenia. Lenže vzápätí si uvedomím, že Caleb medzi nimi nebude. Známeho poskoka Jeanine Matthewsovej určite neoslobodia. Netuším, ako ďaleko až zájdu, aby po nej odstránili všetky stopy.
Čo ma po tom. Na ňom mi nezáleží. Ani tú myšlienku nedokončím, a už viem, že sa klamem. Caleb
je stále môj brat.
„Fajn,“ poviem nahlas. „Vďaka, Uriah.“ Prikývne a oprie si hlavu o stenu.
„Ako sa máš?“ spýtam sa ho opatrne. „Teda po Lynn a...“
Lynn a Marlene. Uriah sa s nimi kamarátil, odkedy som ich poznala, a teraz sú obe mŕtve. Možno by som mu vedela porozumieť, tiež som predsa stratila dvoch kamošov: Ala, ktorý skratoval počas iniciačnej skúšky, a Willa počas útočnej simulácie. Lenže ja som obom k smrti svojím spôsobom dopomohla... a Uriah svoje kamošky poznal omnoho lepšie. Nemôžem predstierať, že trpíme rovnako.
Pokrúti hlavou. „Nechce sa mi o tom baviť. Ani na to myslieť. Musím sa hýbať dopredu a hotovo.“ „Jasné. Rozumiem. Ja len, že... keby si niečo potreboval, daj mi vedieť...“
„Okej.“ Vstane a usmeje sa. „Zvládneš to tu, hej? Sľúbil som mamke, že za ňou dnes zájdem, o chvíľu musím vypadnúť. Aha... a skoro som zabudol... Štyri sa s tebou chce neskôr stretnúť.“
Prudko sa vystriem. „Fakt? Kedy? Kde?“
„Tesne po desiatej v parku Millennium. Na trávniku.“ Uškrnie sa. „Len sa toľko neteš, ešte ti vybuchne hlava.“
ŠTVRTÁ
KAPITOLA
Moja matka zásadne sedáva na okrajoch – stoličiek, stolov, parapetov, všetkého, čo jej príde pod zadok. Neustále pripravená na útek. Tentoraz sedí na okraji stola v kancelárii nebohej Jeanine, špičkami sa opiera o zem. Spoza nej žiari matné svetlo mesta.
„Mali by sme sa porozprávať o tvojej lojalite,“ začne. Neznie to vyčítavo, skôr unavene. Na okamih mi pripadá zodrato, takmer priesvitne, ale potom sa vystrie a zase vyzerá ako pevný uzol svalov a kostí.
„Video si v konečnom dôsledku zverejnil ty,“ pokračuje. „Nikto iný to nevie, ale ja áno.“
„Počúvaj.“ Nakloním sa dopredu a opriem si lakte o kolená. „Nevedel som, čo v tom súbore je. Tris som veril viacej než vlastnému úsudku. To je všetko.“
Rátal som, že keď nafingujem rozchod s Tris, Evelyn mi skôr uverí, a mal som pravdu. Odkedy som jej to klamstvo natlačil do hlavy, správa sa ku mne o dosť milšie a otvorenejšie.
„A čo si myslíš teraz, keď si to videl na vlastné oči?“ spýta sa. „Mali by sme podľa teba odísť z mesta?“
Určite chce, aby som jej povedal, nech radšej ostaneme tu, ale som nanič klamár, tak vyberiem prijateľnú časť pravdy.
„Bojím sa toho,“ priznám sa. „Nezdá sa mi múdre odchádzať z mesta, keď nevieme, čo nás tam vonku čaká.“
Chvíľu si ma skúmavo prezerá a hryzie si vnútornú stranu líca. Ten zlozvyk som od nej pochytil aj ja – kedysi som sa hrýzol až do krvi, keď som čakal na otca a nevedel, ktorá verzia príde domov: či uznávaný a dôveryhodný vodca Sebazaprenia, alebo cvok, čo ma bez príčiny mláti.
Prebehnem si jazykom po jazvách a prehltnem tú spomienku ako žlč.
Evelyn skĺzne zo stola a prejde k oknu. „Dostali sa ku mne znepokojivé správy, že sa v meste formuje rebelská organizácia.“ Otočí sa ku mne a zdvihne obočie. „Ľudia sa odjakživa združujú, to patrí k životu. Len som nečakala, že sa nespokojenci prejavia tak skoro.“
„Aká organizácia?“
„Taká, čo chce opustiť mesto. Dnes ráno vydali akýsi manifest. Hovoria si Kontinuita.“ Keď sa zatvárim nechápavo, dodá: „Ako pokračovanie. Lebo chcú pokračovať v uskutočňovaní pôvodného plánu.“
„Plánu, o ktorom hovorila tá Edith Priorová? Chcú niekoho poslať von, keď bude v meste dosť veľa divergentných?“
„Presne tak. A vrátiť sa k systému frakcií. Vraj sme tak žili od začiatku, takže musí byť správny.“ Pokrúti hlavou. „Niektorí ľudia majú pri pomyslení na zmenu plné gate. Nemôžeme sa im donekonečna prispôsobovať.“
lámať hlavu, či všetko, čo spravím, alebo si len pomyslím, zapadá do nejakej obmedzenej ideológie. Vôbec netúžim, aby sa ten systém vrátil naspäť.
Lenže nech si Evelyn myslí, čo chce, v skutočnosti nás neoslobodila. Akurát zo všetkých spravila bezprizorných. Bojí sa, čo by sme si vybrali, keby nám naozaj dala možnosť voľby. Takže sa teším, že sa jej aspoň niekto snaží vzdorovať.
Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie, ale nasadím kamenný výraz. Musím si dávať pozor, aby mi neprestala veriť. Hocikomu inému by som klamal bez problémov, ale nie jedinej osobe, ktorá pozná všetky odporné tajomstvá našej „vzornej“ domácnosti zo Sebazaprenia.
„Čo s nimi urobíš?“ spýtam sa.
„Dostanem ich pod kontrolu, čo iné?“
Pri slove kontrola sa vystriem na stoličke a stuhnem. V tomto meste kontrola znamená ihly plné gebuzín, vymývanie mozgov a klamanie zmyslov. Simulácie, ktoré Neohrozenosť premenili na armádu a ktoré ma takmer donútili zabiť Tris.
„Simuláciami?“ spýtam sa opatrne.
Zamračí sa. „Ani náhodou! Nie som žiadna Jeanine Matthewsová!“ Nato stratím nervy aj ja. „Nezabúdaj, že ťa sotva poznám, Evelyn.“
Keď jej pripomeniem, ako ma zradila, zatvári sa previnilo, ale vzápätí sa otrasie. „Tak ti na rovinu poviem, že sa nikdy neznížim k simuláciám, aby som si presadila svoje. Aj smrť by bola lepšia.“
Tú možnosť teda nevylučuje. Mŕtvi by jej neoponovali a revolúciu by zničila v zárodku. Nech Kontinuitu tvorí ktokoľvek, rýchlo ich treba varovať.
„Môžem ti zistiť, kto to je,“ navrhnem bleskovo.
„Nepochybujem. Prečo by som ti o nich inak hovorila?“
Pre kadečo možné. Aby ma vyskúšala. Aby ma nachytala. Aby ma zmanipulovala. Naisto o svojej matke viem aspoň jedno: verí, že účel svätí prostriedky. Marcus je na tom rovnako a niekedy som taký aj ja.
„Tak idem na to. Nájdem ti ich.“
Vstanem a Evelyn ma schmatne za rameno prstami krehkými ako suché konáre. „Ďakujem.“
Donútim sa pozrieť jej do tváre. Oči má posadené blízko seba nad mierne zahnutým nosom, ktorý som po nej zdedil, pokožku trochu tmavšiu než ja. Na okamih si ju predstavím, ako sedí pri stole oproti mne v sivých handrách Sebazaprenia a s hustými vlasmi spútanými kopou sponiek. Vidím ju, ako mi zapína gombíky na zaplátanej košeli, než ma pošle do školy, a ako stojí pri okne so zopnutými – nie, zovretými – rukami, s hánkami bielymi od napätia. Vtedy nás spájal strach. Teraz sa už Evelyn nebojí ničoho a možno by som aj rád vedel, aké by to bolo, keby nás pre zmenu spájala sila.
Zaplaví ma odporný pocit, ako keby som ju zrádzal. Ženu, ktorá bola kedysi mojou jedinou spojenkyňou. Otočím sa skôr, než si stihnem všetko rozmyslieť a ospravedlniť sa jej.
Zo sídla Informovanosti vyjdem v dave ľudí, oči mi automaticky hľadajú farby frakcií, z ktorých už zostal len pomiešaný chaos. Na sebe mám sivé tričko, modré rifle a čierne tenisky, všetko nové, ale pod oblečením skrývam tetovania z Neohrozenosti. Moje rozhodnutia sa nedajú vymazať. Najmä tieto nie.
PIATA
KAPITOLA
Nastavím si budík na desiatu a okamžite zaspím, ani sa neposuniem do pohodlnejšej polohy. O pár hodín neskôr ma nezobudí pípanie, ale zlostné nadávky z opačného konca izby. Vypnem budík, prehrabnem si vlasy prstami a rýchlym krokom, takmer behom, zamierim k núdzovému schodisku. Končí sa pri východe do bočnej uličky, kde ma hádam nikto nezastaví.
Chladný vzduch vonku ma konečne preberie. Leto už naozaj melie z posledného. Pretiahnem si rukávy cez prsty, aby mi bolo teplejšie. Okolo hlavného vchodu sa hemží pár ľudí, ale nevšimnú si ma, ako sa zakrádam po Michiganskej avenue. Občas mi príde vhod, že som taká malá.
Tobias ma čaká rovno uprostred trávnika s ruksakom pri nohách, oblečený v sivom tričku, čiernej mikine a modrých rifliach. Vo farbách všetkých frakcií, na ktoré mám podľa testu predpoklady.
„Ako som dopadla?“ spýtam sa, keď prídem dosť blízko.
„Super,“ pochváli ma. „Evelyn ťa stále nenávidí, ale Christinu a Caru prepustila bez vypočúvania.“ „Ešteže tak.“ Usmejem sa.
Chytí ma za lem trička, pritiahne si ma k sebe a nežne ma pobozká. „Poď,“ povie, keď sa odtiahne, „nadnes som naplánoval niečo extra.“ „Fakt?“
„No, tak trochu mi došlo, že sme ešte nikdy nemali poriadne rande.“ „Hej, uprostred toho chaosu sme si akosi nenašli čas.“
„Rád by som zistil, čo na tom všetkých tak baví,“ povie a pospiatky vykročí k obrovskej kovovej soche na opačnom konci trávnika. Bez slova ho nasledujem. „Než som sa dal dokopy s tebou, chodieval som len na dvojité rande. Zeke sa vždy nakoniec veselo olizoval s babou, ktorú plánoval zbaliť, a ja som nervózne sedel vedľa jej kamošky, ktorú sa mi hneď na začiatku podarilo niečím uraziť.“
„Ani sa nedivím, nie si ktovieako milý,“ zaškerím sa naňho. „Ty máš čo hovoriť!“
„Hej, ja viem byť úžasne milá, keď chcem.“
„Hmm.“ Zamyslene si poklepká prstom po brade. „Tak mi niečo pekné povedz.“ „Vyzeráš super.“
Usmeje sa, v tme sa mu zablysnú biele zuby. „No, celkom ti to ide.“
Medzitým prejdeme cez trávnik. Zblízka náš cieľ pôsobí ešte divnejšie, vlastne to nie je socha, ale mierne naklonené javisko zastrešené kovovými plátmi, ktoré sa skrúcajú všetkými smermi. Vyzerá ako hliníková plechovka po výbuchu. Keď obídeme vytŕčajúcu kovovú chlopňu na pravej strane, Tobias si zavesí ruksak na obe plecia a vyšvihne sa na podporný trám. Šplhá sa hore.
„Staré dobré časy,“ skonštatujem. Kedysi sme sa šplhali na ruské koleso, bola to jedna z prvých vecí, čo sme podnikli sami dvaja. Vtedy som poháňala vyššie ja jeho.
Vyhrniem si rukávy a leziem za ním. Postrelené plece ma stále bolí, ale rana sa už takmer zahojila. Zo zvyku sa však radšej vyťahujem ľavačkou a kde sa dá, zaberám nohami. Pozriem dolu na spleť kovových tyčí a zem pod nimi a zasmejem sa.
Tobias dorazí na miesto, kde sa stretávajú dva veľké kovové pláty a vytvárajú priehlbinu akurát pre nás. Posunie sa čo najhlbšie do štrbiny, aby som sa k nemu zmestila, a chytí ma za pás, že ma usadí. Pomoc síce nepotrebujem, ale nebránim sa, jeho dotyk si nesmierne užívam.
Z ruksaka vytiahne prikrývku, aby nás zakryl, a potom dva umelohmotné poháre. „Chceš čistú hlavu, alebo trochu pod parou?“ spýta sa a nazrie do ruksaka. „Noo...“ zauvažujem. „Radšej čistú. Musíme si kadečo povedať, že?“ „Presne tak.“
Vyberie malú fľašku s čírou bublinkovou tekutinou a odkrúti uzáver. „Potiahol som to z kuchyne u Informovaných. Vraj je to skvelé.“
Keď nám obom naleje, opatrne si odchlipnem. Citrónová príchuť a toľko cukru, až sa trochu myknem. Druhý hlt mi už pripadá lepšie.
„Chceli sme sa o niečom baviť,“ pripomenie mi. „Hej.“
„Takže...“ Tobias sa zamračí do svojho pohára. „Jasné, chápem, prečo si spolupracovala s Marcusom a prečo sa ti zdalo, že mi to nemôžeš povedať. Ale...“
„Si na mňa naštvaný,“ doplním. „Lebo som ťa oklamala. Hneď niekoľkokrát.“
Prikývne, ani na mňa nepozrie. „O Marcusa by ani nešlo. Ťahá sa to už dlhšie. Neviem, či si vôbec schopná pochopiť, ako som sa cítil, keď som sa zobudil sám a došlo mi, že si odišla...“ asi chce povedať na smrť, ale ani tie slová zo seba nedostane, „... k Informovaným.“
„Nie, asi nie.“ Znovu si odchlipnem a chvíľu si sladkú tekutinu premieľam v ústach. „Ja som len... hrnula som sa obetovať život za všetko možné, ale nechápala som, čo to vlastne znamená. Až do momentu, keď mi ho naozaj išli zobrať.“
Zdvihnem pohľad a Tobias sa ku mne konečne obráti.
„Teraz to už viem. Viem, že chcem žiť. Viem, že ti chcem hovoriť pravdu. Lenže to nemôžem, to odmietam, ak mi nebudeš veriť, alebo ak sa so mnou budeš baviť tak blahosklonne...“
„Blaho-čo?“ náhle ma preruší. „Stvárala si riskantné somariny a...“
„Hej,“ uznám. „Podľa teba mi pomohlo, keď si sa so mnou bavil ako s deckom, ktoré nevie, čo robí?“
„Čo iné mi ostávalo?“ oborí sa na mňa. „Logické argumenty si počúvať nechcela!“
„Veď som ich ani nepotrebovala!“ Prudko sa narovnám, už nevládzem predstierať, že som uvoľnená. „Zdalo sa mi, že ma vina zožiera zaživa, potrebovala som trpezlivosť a porozumenie, nie hubovú polievku. Ani tie večné tajnosti, skrýval si predo mnou svoje plány, ako keby som nevedela zvládnuť...“
„Mala si toho dosť. Nechcel som ťa zaťažovať ešte viacej.“
„Tak myslíš si, že som silná osobnosť, alebo nie?“ Zamračím sa naňho. „Podľa teba znesiem, keď mi poriadne vynadáš, ale nič iné už nezvládnem? Čo to má znamenať?“
„Jasné, verím, že si silná.“ Pokrúti hlavou. „Ide len o to, že... nie som zvyknutý nikomu hovoriť, čo sa chystám urobiť. Naučil som sa všetko riešiť na vlastnú päsť.“
„Na mňa sa môžeš spoľahnúť,“ uistím ho. „Nezradím ťa. A sama viem najlepšie odhadnúť, čo dokážem a čo nie.“
„Fajn,“ povie a prikývne. „Ale už žiadne klamstvá. Nikdy.“ „Okej.“
Pripadám si meravo a stiesnene, ako keby ma dačo zvieralo zo všetkých strán. Naozaj som nechcela, aby náš rozhovor dopadol takto.
Chytím ho za ruku. „Mrzí ma, že som ti klamala. Vážne.“
„A mňa zase...“ začne opatrne, „no, nechcel som, aby si mala pocit, že ťa nerešpektujem.“
Chvíľu sa držíme za ruku. Znovu sa opriem o kovový plát a zdvihnem tvár k tmavej oblohe. Mesiac zakrývajú oblaky, ale keď sa trochu pohnú, zbadám jedinú hviezdu. Keď zase skloním hlavu, dovidím na budovy pozdĺž Michiganskej avenue, ktoré nás strážia ako rad vojakov.
Ticho sedím, až kým ma nepríjemná strnulosť opustí a nahradí ju úľava. Väčšinou sa hnevu tak rýchlo nezbavím, ale za posledných pár týždňov sme toho obaja preskákali viac než dosť a pocity, ktoré som v sebe dusila, s radosťou pustím kade ľahšie. Zaobídem sa aj bez zlosti a strachu, že ma Tobias nenávidí, aj bez výčitiek svedomia za spoluprácu s jeho otcom.
„Inak, chutí to dosť odporne,“ skonštatuje Tobias, dopije svoj pohár a odloží ho.
„Hej,“ súhlasím a zahľadím sa na zvyšok svojej sódy. Dorazím ju na jeden hlt a strasiem sa, keď mi hrdlo podráždia bublinky. „Nechápem, prečo sa tým toľko chvália. Naša torta je o kus lepšia.“
„Zaujímalo by ma, akú pochúťku by sme mali v Sebazaprení... keby sme vôbec nejakú mali.“ „Suchý chlieb.“
Zasmeje sa. „Ovsenú kašu. Bez cukru.“ „Kyslé mlieko.“
„Občas si myslím, že verím všetkému, čo nás naučili,“ povie, „ale zjavne to nie je pravda. Normálne ťa držím za ruku, aj keď sme sa ešte nevzali.“
„Čo o... tom,“ zamrmlem a kývnem k našim spojeným rukám, „hovoria Neohrození?“
„Hmm, čo hovoria Neohrození?“ Uškrnie sa. „Robte si, čo chcete, ale používajte ochranu.“ Zdvihnem obočie. Do tváre sa mi zrazu nahrnie teplo.
„Rád by som našiel nejaký kompromis medzi tým, čo chcem, a tým, čo mi pripadá rozumné.“ „To znie dobre.“ Odmlčím sa. „Ale čo naozaj chceš?“
Odpoveď by som uhádla aj sama, ale chcem ju počuť od neho.
„Nóóó...“ Zaškerí sa a presunie sa na kolená, ruky si oprie o kov po oboch stranách mojej hlavy a uväzní ma v klietke predlaktí. Pomaly ma pobozká na pery, na krk, nad kľúčnu kosť. Nehýbem sa, aby som náhodou neurobila dačo hlúpe alebo nepríjemné. Lenže po chvíli sa zase cítim ako socha, akoby som tam ani nebola, tak mu opatrne položím ruky okolo pása.
Tobias mi zase pritisne pery na ústa a vytiahne mi tričko spod rúk, aby som sa mu dotýkala nahej kože. Ožijem a pritisnem sa bližšie, dlaňami mu kĺžem hore chrbtom a okolo pliec. Dýcha rýchlejšie a ja takisto. Citrónová sóda, ktorú sme pred chvíľou dopili, mi z jeho jazyka chutí omnoho lepšie, koža mu vonia ako vietor a ja chcem všetkého viac, viac a viac.
Ešte pred chvíľočkou mi bola zima, ale teraz už obaja horíme. Nadvihnem mu tričko, Tobias mi ovinie silnú ruku okolo pása, prsty druhej mi zamotá do vlasov. Spomalím a všetko si vychutnávam – náruživosť bozku, Tobiasovu hladkú kožu pokreslenú čiernym atramentom, chladný vzduch, ktorý nás
objíma.
Uvoľním sa a už sa necítim ako divergentná bojovníčka proti simuláciám a diktátorkám. Pripadám si mäkšia a ľahšia. Dovolím si zachichotať sa, keď mi Tobias zľahka prebehne prstami z bokov na chrbát a pošteklí ma pritom, vzdychnúť mu do ucha, keď si ma k sebe pritlačí, stiahnuť mu tvár k svojmu krku, nech ma pobozká práve tam. Znovu som sama sebou, silná a slabá zároveň a na chvíľu schopná prijať oboje.
Neskôr, vôbec netuším, koľko času prejde, nás premkne zima a schúlime sa pod prikrývkou. „Rozum mi tuším pomaly vypína,“ skonštatuje Tobias a zasmeje sa mi do ucha.
ŠIESTA
KAPITOLA
Čosi sa chystá.
Pomaly sa posúvam v rade na jedlo a napätie cítim všade okolo, šíri sa od bandy bezprizorných, ktorí dávajú hlavy dokopy nad miskami s ovsenou kašou. Nech sa stane čokoľvek, stane sa to čoskoro.
Keď som včera odišiel od Evelyn, zostal som na chodbe, že si vypočujem jej ďalší rozhovor. Než napevno zavrela dvere, zachytil som čosi o demonštrácii. Odvtedy mi v hlave hlodá otázka, prečo mi to nepovedala.
Najpravdepodobnejšie je, že mi stále neverí. Asi jej pravú ruku nehrám tak presvedčivo, ako som dúfal.
Dostanem rovnaké raňajky ako ostatní: misku ovsenej kaše s trochou hnedého cukru a šálku kávy. Sadnem si, automaticky hltám kašu, ani si nevšímam, ako chutí, a sledujem podozrivú skupinku bezprizorných. Sedí medzi nimi aj nejaké dievča, asi štrnástka, a každú chvíľu mrká na nástenné hodiny.
Z raňajok stihnem zjesť asi polovicu, než sa zvonku ozve krik. Nervózna bezprizorná baba vyskočí zo stoličky, ako keby ju kopla elektrina, a vzápätí sa celá jej banda valí k dverám. Vyštartujem za nimi a lakťami si prerážam cestu preplneným vestibulom, kde sa stále povaľujú zdrapy portrétu Jeanine Matthewsovej.
Slnko zakrýva vrstva bledých mrakov, deň vyzerá pochmúrne. Kopa bezprizorných sa už stihla zhromaždiť rovno uprostred Michiganskej avenue. Potom ktosi skríkne: „Smrť frakciám!“ a ostatní sa postupne pridajú, ich skandovanie prehluší všetko ostatné. „Smrť frakciám! Smrť frakciám!“ Mávajú päsťami vo vzduchu ako Neohrození, keď sa pre niečo nadchnú, ale chýba im radosť. Tváre majú zvraštené od zlosti.
Pretlačím sa doprostred a konečne zistím, okolo čoho sa vlastne zbehli: na ceste ležia prevrátené nádoby, ktoré sme používali pri rozhodovacej ceremónii. Uhlíky, sklo, kamene, hlina a voda sa miešajú dohromady.
Dobre sa pamätám, ako som si zarezal do dlane a nakvapkal krv na horiace uhlíky. Vtedy som sa prvýkrát vzoprel otcovi. Nikdy nezabudnem na ten príval sily a úľavy. Podaril sa mi útek. Vďaka tým nádobám som unikol.
Teraz medzi nimi stojí Edward, pod nohami má črepy rozdrvené na prach, nad hlavou obrovské kladivo. Treskne ním do jednej nádoby a urobí preliačinu v kove. Do vzduchu vyletí oblak uhoľného prachu.
Ledva sa ovládam, najradšej by som sa naňho vrhol. Nemôže to zničiť! Nemôže zničiť tú nádobu, pamiatku na rozhodovaciu ceremóniu, symbol môjho víťazstva. Také veci sa predsa ničiť nesmú!
ramena, ale aj bývalí členovia frakcií. Teraz sú neoznačení. Keď sa Edward napriahne na ďalší úder, z davu vybehne chlapík, podľa dôkladne rovnej cestičky vo vlasoch odhadnem, že pôvodne z Informovanosti, a mľandravými rukami so škvrnami od atramentu schmatne rúčku kladiva. Obaja zatnú zuby a začnú sa pretláčať.
Medzi ľuďmi zbadám blonďavú hlavu Tris. Spod voľného modrého trička bez rukávov jej trčia okraje tetovaní. Snaží sa rozbehnúť k Edwardovi a jeho oponentovi, ale Christina ju schmatne oboma rukami a zastaví ju.
Informovaný začína fialovieť, proti vyššiemu a silnejšiemu Edwardovi nemá šancu. Idiot, nemal to ani skúšať! Edward vytrhne rúčku kladiva zo slabnúceho zovretia a znovu sa zaženie, lenže je vyhodený z rovnováhy a od zlosti sotva vidí, tak netrafí nádobu, ale mužovo plece. Kov narazí na kosť a roztriešti ju.
Chvíľu počuť len krik zraneného, ostatní akoby naberali dych.
Potom sa pohnú ako jeden a rozbehnú sa k nádobám, k Edwardovi, k odvážnemu blbcovi z Informovanosti. Vrážajú do seba navzájom a do mňa tiež, na celom tele cítim plecia a lakte a lebky.
Neviem, kam sa rozbehnúť najprv: k zranenému, k Edwardovi, k Tris? Nevládzem myslieť, nevládzem dýchať. Dav ma dotlačí k Edwardovi, tak ho schmatnem za rameno.
„Pusti to!“ zarevem naňho cez hluk. Fľochne na mňa jediným žiarivým okom a vycerí zuby, snaží sa mi vytrhnúť.
Kolenom ho nakopnem do boku. Zatacká sa a pustí zbraň. Schmatnem kladivo, držím si ho tesne pri tele a zamierim k Tris.
Je kdesi vpredu, snaží sa dostať k ranenému. Nejaká ženská ju trafí lakťom do líca a odsotí ju dozadu, vzápätí za to schytá ranu od Christiny.
Ozve sa výstrel. Raz, dvakrát, trikrát.
Dav sa rozpŕchne, všetci upaľujú pred hrozbou nábojov. Snažím sa zistiť, či niekoho postrelili, ale cez chumáč panikáriacich tiel nevidím takmer nič.
Tris a Christina si čupnú k chlapíkovi s roztriešteným plecom. Na tvári má krv a na šatách odtlačky špinavých topánok. Rovná cestička zmizla v chumáčoch pochlpených vlasov. Nehýbe sa.
O kúsok ďalej leží Edward v kaluži vlastnej krvi. Dostal zásah do brucha. Na zemi ležia aj ďalší, nepoznám ich, viem len, že ich zastrelili alebo udupali. Odhadujem, že všetky strely mierili na Edwarda, ostatní boli len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
Poobzerám sa, ale strelca nevidím, nech to bol ktokoľvek, zmizol v dave.
Kladivo odhodím k preliačenej nádobe a kľaknem si k Edwardovi, do kolien ma tlačia kamene Sebazaprenia. Oko sa mu pod viečkom prudko mihá, zatiaľ žije.
„Musíme ho dostať do nemocnice,“ poviem, aj keď ma už takmer nemá kto počuť, skoro všetci sa vyparili.
Pozriem ponad plece na Tris a nehybného chlapíka. „Žije?“
Tisne mu prsty ku krku a hľadá pulz. Pokrúti hlavou s prázdnym výrazom vo vytreštených očiach. Nežije. Ani som to nečakal.
Zavriem oči. Nádoby mám vypálené znútra na viečkach, prevrátené, s obsahom roztrateným po ulici. Symboly nášho predchádzajúceho života sú zničené, jeden človek mŕtvy, ďalší zranení... a prečo?
Pre nič. Pre Evelynin obmedzený sen o meste bez frakcií, bez ohľadu na tých, ktorí sa ich nechcú zbaviť.
Vraj chcela, aby si mohli vybrať z viac než piatich možností. Teraz si nemôžeme vybrať vôbec. Pochopím, že my dvaja nemôžeme byť spojenci. Nikdy to neprichádzalo do úvahy.
„Musíme ísť,“ povie Tris. Viem, že nemyslí preč z Michiganskej avenue ani s Edwardom do nemocnice. Musíme vypadnúť z mesta.
„Presne tak,“ prisvedčím.
+++
Provizórna nemocnica v sídle Informovanosti smrdí chemikáliami, až ma štípe nos. Zavriem oči a čakám na Evelyn.
Som taký naštvaný, že neviem obsedieť, najradšej by som sa rovno zbalil a odišiel. Evelyn tú demonštráciu určite naplánovala, inak by o nej nevedela vopred. Navyše musela predpokladať, že sa vymkne spod kontroly, veď celé mesto bolo napäté na prasknutie. Ale predsa to urobila. Na veľkom geste proti frakciám jej záležalo väčšmi než na bezpečnosti a ľudských životoch. Ani neviem, prečo ma to prekvapuje.
Začujem, ako sa otvárajú dvere výťahu, a potom jej hlas. „Tobias!“
Vrhne sa ku mne a schmatne ma za ruky lepkavé od krvi. Tmavé oči vypliešťa od strachu. „Poranili ťa?“
Bojí sa o mňa. Tá myšlienka ma zahreje ako miniatúrny plamienok. Ak sa o mňa bojí, určite ma ľúbi. Ešte je schopná lásky.
„Tá krv je Edwardova. Pomohol som ho sem doniesť.“ „Ako sa má?“ spýta sa.
Pokrútim hlavou. „Je mŕtvy.“
Neviem, ako inak by som to mal povedať.
Odtiahne sa, pustí mi ruky a klesne na stoličku. Moja matka Edwarda prijala, keď odišiel z Neohrozenosti. Stratil oko, frakciu aj pôdu pod nohami. Určite z neho zase vykresala bojovníka. Nevedel som, ako veľmi jej na ňom záležalo, ale teraz to vidím na jej zaslzených očiach a roztrasených rukách. Toľko citov predo mnou naposledy prejavila, keď som bol ešte decko, keď ju Marcus pravidelne trieskal o steny obývačky.
Rýchlo tú spomienku zase schovám, zdá sa mi, že ju tlačím do primalej zásuvky.
„Mrzí ma to,“ poviem. Ani neviem, či to myslím vážne, alebo či sa ju stále snažím presviedčať, že som na jej strane. „Prečo si mi o tej demonštrácii nepovedala?“ dodám opatrne.
Pokrúti hlavou. „Nevedela som o nej.“
Klame. Nepochybujem o tom, ale tvárim sa, že jej verím. Nemôžem si dovoliť naštvať ju. Alebo sa s ňou len nechcem hádať, keď nad nami visí Edwardova smrť? Občas sám neviem, kde sa končí stratégia a začína súcit.
„Aha.“ Poškriabem sa za uchom. „Inak, ak chceš, môžeš ho ísť pozrieť.“
„Nie.“ Znie to ako z veľkej diaľky. „Viem, ako vyzerá mŕtvola.“ Stále sa vzďaľuje. „Asi by som mal ísť.“
„Zostaň,“ hlesne. Dotkne sa prázdnej stoličky medzi nami. „Prosím.“
ale cítim sa ako syn, ktorý utešuje smútiacu matku.
SIEDMA
KAPITOLA
Christina donekonečna obracia v ruke čierny kamienok. Až po chvíli si uvedomím, že to je vlastne vychladnutý uhlík. Z nádoby, do ktorej sme nakvapkali krv, keď sme si vybrali Neohrozenosť.
„Prepáč, že to hovorím nahlas, ale stále na to musím myslieť,“ ozve sa. „Z desiatich, čo sme prestúpili, nás zostalo už len šesť.“
Pred nami sa týči Hancockovo centrum, mrakodrap, z ktorého som raz zletela ako vták ponad opustenú cestu na brehu jazera. Kráčame vedľa seba po popraskanom chodníku a na oblečení nám zasychá Edwardova krv.
Stále nechápem, že Edward, jednoznačne najtalentovanejší prestúpený kandidát, už je po smrti. Keď som jeho krv utierala z dlážky v spálni kandidátov, bol iba zranený, teraz je mŕtvy.
„A z tých slušných sme zostali len my dve,“ podotknem. „No, možno ešte Myra.“
Myru som nevidela, odkedy s Edwardom odišli z Neohrozenosti. Viem, že sa čoskoro potom rozišli, ale zatiaľ som nezistila, kam sa Myra podela. Ani ma to veľmi nezaujíma, veď sme si sotva vymenili pár slov.
Jedny dvere na Hancockovom centre sú otvorené a kývajú sa vo vetre. Uriah vravel, že príde vopred a zapne generátor, a zjavne dodržal slovo. Tlačidlo výťahu mi presvieti necht, keď naň pritisnem prst.
„Už si tu bola?“ spýtam sa, keď nastúpime do výťahu.
„Nie,“ povie Christina. „Teda aspoň nie vnútri. Mňa na spúšťanie po lane nepozvali, nepamätáš?“ „Jasné.“ Opriem sa o stenu. „Mala by si to vyskúšať, než vypadneme.“
„Hej.“ Pery si natrela červeným rúžom, pripomína mi decká zababrané od cukríkov. „Tak trochu chápem, o čo Evelyn ide. V poslednom čase sa stalo toľko príšerných vecí... občas by som súhlasila, aby sme radšej dali do poriadku mesto, než sa namočíme do ďalšieho maléru.“ Chabo sa usmeje. „Neboj, stopro tu nezostanem. Ani neviem prečo. Asi som príliš zvedavá.“
„Bavila si sa o tom s rodičmi?“
Občas zabúdam, že hoci mňa už rodinné vzťahy nikam neviažu, Christina je na tom inak.
„Musia sa starať o moju sestričku. Keďže nevedia, či je tam vonku bezpečne, nechcú riskovať.“ „A tebe by dovolili odísť?“
„Už ma raz pustili do inej frakcie, určite zvládnu aj toto,“ uistí ma. Sklopí zrak. „Chcú len, aby som žila ako čestný človek, chápeš? A tu by som si tak nepripadala. Aspoň tým som si istá.“
Dvere sa otvoria a ovanie nás vietor, stále teplý, ale prepletený vláknami zimného chladu. Zo strechy sa ozývajú hlasy, tak zamierim k rebríku, aby som sa k nim dostala. Pri každom kroku sa zakýva, Christina mi ho teda pridrží, až kým nevyleziem hore.
Uriah a Zeke stoja na streche, zhadzujú dolu kamienky a počúvajú, ako narážajú do okien. Uriah sa Zekemu zakaždým snaží ťuknúť do lakťa, aby mu pokazil mušku, ale nikdy nestihne.
„Nazdar,“ povedia jednohlasne, keď nás zbadajú.
„Vy ste tuším bratia alebo čo,“ zaškerí sa Christina. Obaja sa zasmejú, ale Uriah mi stále pripadá trochu mimo, ako keby celkom nevnímal, kde je a čo robí. Asi tak reaguje na stratu Marlene, neviem to naisto, na mne sa strata blízkych prejavuje inak.
Na streche už nie sú postroje na spúšťanie po lane, ale to nevadí, preto sme sem neprišli. Vlastne neviem, prečo sem liezli ostatní, ale ja som chcela byť čo najvyššie a vidieť čo najďalej. Lenže vidno len mesto a na západ sa ťahá močiar ako nekonečná čierna prikrývka. Na okamih sa mi zdá, že na obzore zbadám svetielko, ale vzápätí zmizne, asi ma len oklamali oči.
Ostatní ticho stoja, zaujímalo by ma, či myslia na to isté. „Čo je podľa vás tam vonku?“ ozve sa napokon Uriah. Zeke pokrčí plecami.
„Čo ak to tam vyzerá rovnako ako tu?“ háda Christina. „Ďalšie ruiny, ďalšie frakcie, ďalšie simulácie?“
„Určite nie,“ pokrúti hlavou Uriah. „Musí tam byť niečo iné.“
„Alebo nič,“ schladí ho Zeke. „Tí ľudia, čo nás sem zavreli, sú už možno dávno mŕtvi. Možno je tam všetko prázdne.“
Strasiem sa. Nikdy som o tom tak neuvažovala, ale možno má pravdu. Nevieme, čo sa tam stalo, odkedy nás tu izolovali, ani koľko generácií zatiaľ žilo a zomrelo. Možno sme poslední ľudia na svete.
„To je jedno,“ poviem prudšie, než som plánovala. „Nezáleží na tom, čo si myslíme, že tam je. Musíme to zistiť. A potom si s tým poradíme.“
Nikto neodpovie, dlho tam len tak mlčky stojíme. Očami prechádzam po kostrbatej siluete budov, až kým sa mi rozsvietené okná nezačnú rozmazávať do jednej čiary. Potom sa Uriah spýta Christiny na demonštráciu a tichý moment pominie, akoby ho odvial vietor.
+++
Na druhý deň sa Evelyn postaví medzi zdrapy portrétu Jeanine Matthewsovej a oznámi nám nové pravidlá. Bezprizorní a bývalí členovia frakcií sa tlačia vo vestibule sídla Informovanosti aj na ulici pred ním a počúvajú novú vodkyňu. Bezprizorní vojaci s pištoľami v rukách lemujú steny a držia nás pod kontrolou.
„Včerajšie udalosti jednoznačne dokázali, že si nemôžeme navzájom veriť,“ vyhlási. Pôsobí vyčerpane, tvár má takmer popolavú. „Kým sa situácia neustáli, budeme sa riadiť prísnejšími pravidlami. Po prvé, večierka. Každý sa musí vrátiť do vlastného obytného priestoru pred deviatou večer a nesmie ho opustiť do ôsmej ráno. Ozbrojené hliadky v uliciach sa postarajú o našu bezpečnosť.“
Vyprsknem a snažím sa to zamaskovať kašľom. Christina mi vrazí lakťom do rebier a priloží si prst na pery. Neviem, čoho sa bojí, Evelyn ma predsa z opačnej strany miestnosti nemôže počuť.
Tori, bývalá vodkyňa Neohrozenosti, ktorú zosadila sama Evelyn, stojí kúsok odo mňa s rukami prekríženými na hrudi. Na okamih posmešne vycerí zuby.
„Po druhé, nastal čas, aby sme si zvykli na život bez frakcií. Oddnes sa všetci začnú učiť práce, ktoré, odkedy sa pamätáme, robili výlučne bezprizorní. Spravodlivo sa rozdelia medzi všetkých a pridajú sa k úlohám, ktoré tradične vykonávali členovia frakcií.“ Evelyn sa usmeje tak falošne, že ani
neviem, ako to robí. „Všetci sa budeme na fungovaní mesta podieľať rovnakým dielom. Frakcie nás rozdeľovali, ale my sa zase spojíme. Odteraz a navždy.“
Bezprizorní naokolo spustia radostný pokrik, ale ja akurát znervózniem. Niežeby som s ňou úplne nesúhlasila, ale ľudia, ktorí sa včera vzbúrili proti Edwardovi, neprejdú mlčaním ani toto. Evelyn nemá mesto pod palcom tak pevne, ako si myslí.
+++
Keď Evelyn doreční, radšej sa vyhnem davu a motám sa chodbami, až kým nenarazím na zadné schodisko, to isté, ktorým sme nedávno liezli k Jeanine do laboratória. Vtedy sa oproti mne tlačili zúfalé telá, teraz je čisté a chladné, akoby sa nič nestalo.
Na štvrtom poschodí začujem výkrik a zvuky zápasu. Otvorím dvere a nájdem tam skupinku ľudí, teda vlastne deciek, mladších než ja. Všetci majú na ramenách pásky s prázdnym kruhom okrem chalana, ktorý sa medzi nimi krčí na zemi.
Od hlavy po päty je oblečený v čierno-bielom, vo farbách Otvorenosti.
Prebehnem k nim, a keď zbadám, že vysoká bezprizorná baba naťahuje nohu, aby ho zase kopla, skríknem.
Zbytočne, kopanec zasiahne cieľ, chlapec zastoná a skrúti sa do klbka.
„Hej!“ zvriesknem ešte hlasnejšie. Tentoraz sa útočníčka obráti. Je o hodne vyššia než ja, aspoň o pätnásť centimetrov, ale som taká naštvaná, že na strach ani nepomyslím.
„Vypadnite!“ poviem dôrazne. „Dajte mu pokoj!“
„Porušil pravidlo, nemá čo chodiť len vo farbách frakcie. Máme právo potrestať ho a od frakčníkov si nenechám rozkazovať,“ povie a zagáni na tetovanie, ktoré mi vytŕča spod oblečenia.
„Becks,“ ozve sa chalan vedľa nej. „To je tá baba, čo odhalila video.“ Na ostatných to zjavne urobí dojem, ale Becks len odfrkne. „No a?“
„A nič. Musela som zmlátiť kopu ľudí, aby som sa dostala do Neohrozenosti, a ak bude treba, zmlátim aj teba.“
Rozopnem si mikinu a hodím ju chlapcovi, ktorý nás sleduje zo zeme. Z ľavého obočia mu kvapká krv. S námahou sa posadí, jednou rukou si stále zviera bok a mikinou si zakryje plecia ako prikrývkou.
„No vidíš,“ skríknem. „Už žiadne pravidlo neporušuje.“
Becks zvažuje situáciu, takmer počujem, čo si myslí. Som krpatá, vyzerám ako ľahká korisť, ale dostala som sa do Neohrozenosti, takže zdanie asi klame. Možno vie, že som už pár ľudí aj zabila, možno si len nechce narobiť problémy, ale vidím, ako uvoľňuje zaťatú čeľusť a stráca nervy.
„Dávaj si na mňa bacha,“ vyštekne.
„Zaručujem ti, že nemusím,“ odvrknem. „A teraz padajte.“
Zostanem tam, kým sa banda nerozíde, potom sa poberiem preč. „Čakaj! Máš tu sveter!“ zakričí na mňa chlapec z Otvorenosti.
„Nechaj si ho!“ odpoviem ponad plece.
Zahnem za roh a čakám ďalšie schody, ale ocitnem sa v prázdnej chodbe rovnakej ako predtým. Zdá sa mi, že za sebou počujem kroky. Zvrtnem sa a čakám Becks, ale neuvidím nikoho.
Už som asi paranoidná.
rozmláteného laboratória. Po stoloch sa povaľujú rozhádzané skúmavky a po zemi roztrhané papiere. Zohnem sa, že kúsok zdvihnem, a v tom momente zhasne svetlo.
Vrhnem sa k dverám. Cudzia ruka ma schmatne za rameno a odtiahne nabok, ktosi mi na hlavu natiahne vrece, ďalší ma pritlačí k stene. Vzpieram sa, snažím sa striasť látku z hlavy a myslím na jediné: toto už nie, toto už nie, toto už nie... Vyslobodím si jednu ruku a naslepo udriem, zasiahnem plece alebo bradu, ani neviem.
„Au!“ zaskučí neznámy hlas. „To bolelo!“
„Ospravedlňujeme sa, že sme ťa vystrašili, Tris,“ ozve sa iný hlas, „ale anonymita je nevyhnutnou súčasťou našej operácie. Nechceme ti ublížiť.“
„Tak ma pustite!“ takmer zavrčím. Ruky, ktoré ma držia pri stene, sa okamžite odtiahnu. „Kto ste?“ spýtam sa.
„Sme Kontinuita. Je nás mnoho, ale nie sme nikto...“
Asi to spôsobil šok alebo strach, no nemôžem si pomôcť, zasmejem sa. Srdce mi postupne spomaľuje, ruky sa mi trasú od úľavy.
„Dopočuli sme sa, že nesúhlasíš s politikou Evelyn Johnsonovej a jej bezprizorných poskokov.“ „Fakt okolo toho musíte robiť také trápne ceremónie?“
„Zbytočné prezrádzanie našej identity by bolo ešte trápnejšie.“
Snažím sa škúliť cez látku, ale je príliš hustá a tmavá, tak to vzdám a skúsim sa aspoň pohodlne oprieť o stenu. Lenže naslepo sa neviem orientovať, trochu sa zapotácam a podrážkou rozdrvím zablúdenú skúmavku.
„Nie, nesúhlasím,“ potvrdím. „Prečo na tom záleží?“
„Lebo to znamená, že chceš odísť,“ povie hlas. Kdesi vnútri sa mi rozhorí iskrička nadšenia. „Chceli by sme ťa požiadať o láskavosť, Tris Priorová. Zajtra o polnoci pripravujeme dôležité stretnutie. Potrebujeme, aby si doviedla svojich kamarátov z Neohrozenosti.“
„Fajn,“ vyšteknem, „ale môžem sa niečo spýtať? Keď vás zajtra aj tak uvidím, prečo sa s vami teraz musím baviť s vrecom na hlave?“
Okamih zmäteného ticha.
„Každá hodina navyše znamená zbytočné riziko,“ povie napokon hlas. „Uvidíme sa zajtra o polnoci na mieste, kde si sa čestne priznala.“
Vzápätí sa otvoria dvere, prievan mi prilepí látku na líca a na chodbe zadupocú rýchle kroky. Než si vrece stiahnem z hlavy, všetko stíchne. Lepšie sa mu prizriem a zistím, že to je vlastne stará tmavomodrá obliečka na vankúš s nápisom najprv frakcia, potom krv.
Nech to vymyslel ktokoľvek, potrpí si na divadielko.
Na mieste, kde si sa čestne priznala.
To môže znamenať jediné: miestnosť na streche sídla Otvorenosti, kde som dobrovoľne podľahla séru pravdy.
+++
Keď sa konečne dostanem do spálne, pod pohárom vody na nočnom stolíku si nájdem odkaz od Tobiasa.
Tvojho brata budú vypočúvať zajtra ráno. Bez účasti verejnosti. Nemôžem tam ísť, aby ma nepodozrievali, ale rozsudok Ti dám vedieť čo najskôr. Potom niečo vymyslíme.
Nech to dopadne, ako chce, o chvíľu to tu máme z krku. 4
ÔSMA
KAPITOLA
Deväť hodín. O Calebovom osude možno rozhodujú práve teraz, kým si ja donekonečna preväzujem šnúrky na topánkach, narovnávam perinu na posteli a prečesávam vlasy rukami. Bezprizorní robia tajné súdy, len keď sa im zdá, že výsledok je jasný.
Nemala by som sa obávať, ako dopadne. Už je rozhodnuté. Chystajú sa predsa popraviť všetkých, čo mali k Jeanine nebezpečne blízko, a Caleb jej robil pravú ruku tesne predtým, než ju zabili.
Čo ťa po tom? pýtam sa sama seba. Zradil ťa. On sa vôbec nesnažil zachraňovať ťa pred popravou.
Kašlem naňho. Nekašlem naňho. Čo ja viem?
„Čau, Tris,“ povie Christina a zaťuká hánkami na rám dverí. Uriah jej nazerá ponad plece. Vyškerený ako vždy, ale teraz mi jeho úsmev pripadá nestály ako odraz svetla na vode.
„Máš niečo dôležité?“ spýta sa.
Skontrolujem izbu, hoci dobre viem, že je prázdna. Všetci ostatní odišli na raňajky, presne podľa rozvrhu. Christinu a Uriaha som poprosila, nech ich vynechajú, aby som sa s nimi mohla bezpečne porozprávať. Už teraz mi škvŕka v bruchu.
„Hej.“
Sadnú si na posteľ oproti. Poviem im o včerajšom prepadnutí v laboratóriu, o obliečke na vankúš, o Kontinuite a tajnom stretnutí.
„Divím sa, že si vrazila len jednému,“ podotkne Uriah.
„Boli v presile,“ ohradím sa. Vzdať sa bez boja a nechať sa presvedčiť nie je veľmi neohrozený prístup, ale v divných časoch sa treba prispôsobiť. Vlastne ani neviem, nakoľko som do Neohrozenosti vôbec patrila, a frakcie už aj tak neexistujú.
Pri tej myšlienke ma podivne zabolí rovno uprostred hrude. Na niečo, čomu som dlho verila, sa neviem vykašľať len tak na rozkaz.
„Čo podľa teba chcú dosiahnuť?“ vyzvedá Christina. „Iba odísť z mesta?“ „Zatiaľ mi to tak pripadá, ale neviem naisto,“ poviem.
„Ako im môžeme veriť? Čo ak patria k Evelyn a chcú nás donútiť, aby sme sa prezradili?“
„Zatiaľ im nemôžeme veriť,“ uznám, „ale bez pomoci sa za plot tak ľahko nedostaneme. Odmietam tu trčať, šoférovať autobusy a chodiť do postele, keď mi nakážu.“
Christina vyplašene pozrie na Uriaha.
„Počúvajte, nemusíte ísť so mnou. Ale ja zaručene vypadnem. Musím zistiť, kto bola Edith Priorová a kto nás čaká za plotom, ak nás tam ešte vôbec niekto čaká. Ani neviem prečo, ale potrebujem to.“
Zhlboka sa nadýchnem. Neviem, kde sa vo mne tá zúfalá túžba vzala, ale keď som sa k nej priznala nahlas, už ju nemôžem ignorovať. Zvíja sa mi v bruchu aj v hrdle ako divé zviera, ktoré sa zobudilo z dlhého spánku. Musím odísť. Potrebujem pravdu.
Uriahov chabý úsmev sa zrazu úplne rozplynie. „Ja som na tom rovnako,“ povie vážne.
„Fajn,“ pridá sa Christina. Nenútene pokrčí plecami, ale v tmavých očiach sa jej stále zračia obavy. „Tak na to stretko pôjdeme.“
„Super. Poviete o tom Tobiasovi? Keďže sme sa akože rozišli, mala by som sa od neho držať čo najďalej. Môžeme sa stretnúť v uličke o pol dvanástej a pôjdeme spolu.“
„Ja mu dám vedieť, tuším som s ním dnes v skupine,“ ponúkne sa Uriah. „Vyskúšame si makačku v nejakej fabrike, už sa neviem dočkať.“ Uškrnie sa. „Inak, môžem povedať aj Zekemu? Alebo mu zase neveríme?“
„V pohode. Len mu riadne vytmav, že to nemá šíriť ďalej.“
Znovu pozriem na hodinky. Štvrť na desať. O Calebovom osude už určite rozhodli, o chvíľu sa všetci pôjdeme zaúčať do práce bezprizorných. Mám pocit, že už-už vyletím z kože, koleno mi nezastaviteľne poskakuje hore-dolu.
Christina mi položí ruku na plece, ale nič sa ma nespýta. Ako dobre! Vôbec netuším, čo by som jej povedala.
+++
K zadnému schodisku sa vyberieme zložitou okľukou, aby sme sa vyhli strážam vnútri. Nervózne si sťahujem rukáv čo najnižšie. Než sme odišli, nakreslila som si na zápästie mapu – do Praniera by som síce priamou cestou trafila, ale nevyznám sa v bočných uličkách, kde sa s trochou šťastia vyhneme bezprizorným špicľom.
Uriah nás čaká rovno za dverami. Celý v čiernom, ale spod goliera svetra mu vykúka sivé tričko. Kamoši z Neohrozenosti mi vo farbe Sebazaprenia pripadajú zvláštne, zrazu mám pocit, že ich poznám celý život. Keď sa nad tým tak zamyslím, občas sa mi to stáva aj bez ohľadu na oblečenie.
„Štyri a Zeke prídu, ale rovno tam,“ oznámi Uriah. „Štartujeme.“
Prebehneme na Monroe Street, držíme sa tesne pri sebe. Každé dupnutie mi pripadá príšerne hlasné, ale snažím sa to ignorovať, rýchlosť je teraz dôležitejšia než ticho. Kým zabočíme, obzriem sa po hliadkach. Akési temné postavy sa hýbu smerom k Michiganskej avenue, ale plynule zájdu za rad budov, určite si nás nevšimli.
„Kde je Cara?“ zašepkám Christine, keď sa bezpečne vzdialime od sídla Informovanosti. „Netuším, asi ju nepozvali,“ vydýchne Christina. „Divné, dobre viem, že ona by najradšej...“ „Psst!“ zahriakne ju Uriah. „Kam teraz?“
Hodinkami si posvietim na mapu na zápästí. „Randolph Street!“
Nájdeme spoločný rytmus, nohy nám dopadajú na chodník takmer naraz. Svaly mi horia a lapám po dychu, ale aj tak som rada, že si môžem zase zabehať.
Než dorazíme k mostu, nohy ma už poriadne bolia, ale aj tak sa usmejem, keď za blatistou riekou zbadám temný, opustený Pranier. Za mostom spomalím a Uriah mi položí ruku okolo pliec.
„A teraz nás čaká asi tak milión schodov,“ povzbudí ma. „Možno zapli výťahy.“
Pokrúti hlavou. „Nehrozí. Stavím sa, že Evelyn kontroluje spotrebu elektriny – to je najlepší spôsob ako zistiť, či sa ľudia niekde tajne nestretávajú.“
Zhlboka vzdychnem. Behanie mi vyhovuje, ale lezenie po schodoch nenávidím.
Než sa vytrepeme hore, je o päť minút dvanásť. Ostatní sa poberú vopred, ja na chvíľu zastanem pri výťahoch a lapám po dychu. Uriah mal pravdu, nikde nevidím poriadne svetlo, len matný svit núdzových lámp. V ich modrej žiare zbadám Tobiasa, ako vychádza z miestnosti, kde nás vypočúvali.
Od nášho rande sme si vymenili len pár tajných správ. Musím sa ovládať zo všetkých síl, najradšej by som sa mu vrhla do náručia a donekonečna sa ho dotýkala, chcem mu prebehnúť prstami po obrysoch pier a jamke, ktorá sa mu urobí na líci, keď sa usmeje, po rovnom obočí a pevnej línii čeľuste. Lenže do polnoci zostávajú už iba dve minúty, nič z toho si nemôžem dovoliť.
Tobias ma na pár sekúnd tuho zovrie v náručí, jeho dych ma pošteklí na uchu. Zavriem oči a konečne si doprajem okamih uvoľnenia. Vonia ako vietor a pot a mydlo, ako Tobias a bezpečie.
„Pôjdeme dnu?“ spýta sa. „Tipujem, že v Kontinuite budú samí puntičkári.“
„Hej.“ Nohy sa mi trasú od námahy, ani si neviem predstaviť, ako neskôr zleziem dolu schodmi a prebehnem späť do sídla Informovanosti. „Zistil si, ako dopadol Caleb?“
Strasie sa. „To by sme si mali nechať na neskôr.“ Inú odpoveď ani nepotrebujem.
„Popravia ho, že?“ hlesnem.
Tobias prikývne a chytí ma za ruku. Ani neviem, ako sa cítim. Snažím sa necítiť vôbec nič.
Spoločne vojdeme do miestnosti, kde nás kedysi vypočúvali pod vplyvom séra pravdy. Miesto, kde
si sa čestne priznala.
Na dlážke, rovno na miske mozaikových váh – symbole Otvorenosti – je kruh horiacich sviečok. V miestnosti zbadám známe aj neznáme tváre: Susan a Robert sa potichu rozprávajú, Peter postáva na kraji miestnosti so založenými rukami, Uriah, Zeke a Tori sú pri skupinke Neohrozených, ktorých nepoznám, Christina pri mame a sestre a v rohu sa krčí nervózna dvojica z Informovanosti. Nové oblečenie nezotrie staré rozdiely, máme ich v krvi.
Christina ma kývnutím ruky privolá. „Toto je moja mama Stephanie,“ povie smerom k žene so šedivejúcimi prameňmi v tmavých kučeravých vlasoch. „A sestra Rose. Mami, Rose, toto je moja kamoška Tris a tréner z Neohrozenosti, Štyri.“
„Kto iný,“ odsekne Stephanie. „Pred pár týždňami sme tu boli na ich výsluchu, Christina.“ „Ja viem, len som vás chcela slušne predstaviť...“
„Slušnosť je len klamstvo v ružovom.“ „Hej, ja viem,“ prevráti oči Christina.
Stephanie a Rose si vymenia čudný pohľad, pripadá mi vyplašený a naštvaný zároveň. Potom sa Rose otočí ku mne a vyhlási: „Ty si zabila Christininho frajera.“
Jej slová ma pretnú ako ľadová čepeľ, ktorá mi rozpolí telo. Chcem niečo povedať, nejako sa obhájiť, ale nedostanem zo seba ani slovo.
„Rose!“ okríkne ju Christina a zamračí sa na ňu. Tobias sa vystrie, nedotýka sa ma, ale predsa cítim, že napína všetky svaly v tele. Pripravený na boj, ako vždy.
„Len som myslela, že by sme si mali na rovinu vyklopiť čo a ako,“ obhajuje sa Rose. „Aby sme nestrácali čas.“
„Ešte sa čuduj, prečo som odišla z našej frakcie,“ zašomre Christina. „Čestnosť neznamená, že môžeš kedykoľvek tresnúť čokoľvek. Má to znamenať, že keď už niečo povieš, tak to je pravda.“
„Chceš počuť pravdu? Lezieš mi na nervy a radšej by som vypadla. Uvidíme sa neskôr.“ Schmatne ma za rameno a odtiahne preč, Tobias nás nasleduje. Christina v kuse krúti hlavou. „Mrzí ma to. Odpúšťanie im moc nejde.“
„To je v pohode,“ zahundrem, hoci sa tak ani zďaleka necítim.
Čakala som, že keď mi odpustí Christina, to najhoršie budem mať za sebou. Lenže mýlila som sa. Keď človek zabije niekoho, koho má rád, z najhoršieho sa nedostane nikdy. Postupom času sa zlepší akurát schopnosť pozabudnúť na vlastnú vinu.
Podľa mojich hodiniek už je polnoc. Na opačnej strane miestnosti sa otvoria dvere a vyjdú z nich dve štíhle postavy. Najprv Johanna Reyesová, bývalá hovorkyňa Harmónie. Ľahko ju spoznám podľa jazvy na tvári a žltého goliera, ktorý jej vykúka spod čiernej bundy. Za ňou ide ďalšia žena, nevidím jej do tváre, rozoznám len modré oblečenie.
Na okamih sa zhrozím. Vyzerá takmer ako... Jeanine. Nie, Jeanine je mŕtva. Videla som ju umierať.
Žena zatiaľ príde bližšie. Vysoká blondína, presne ako Jeanine. Z predného vrecka jej trčia okuliare a vlasy má spletené do vrkoča. Vyzerá ako dokonalá zástupkyňa Informovanosti, ale Jeanine to nie je.
Cara.
Žeby Kontinuitu viedli Cara s Johannou?
„Zdravím,“ ozve sa Cara a všetky rozhovory v miestnosti razom utíchnu. Usmeje sa, ale silene, akoby sa len nútila dodržiavať spoločenské zvyklosti. „Týmto stretnutím porušujeme pravidlá, nebudem vás teda dlho zdržiavať. Niektorí z vás, napríklad Zeke a Tori, s nami spolupracujú už niekoľko dní.“
Pozriem sa Zekeho. Fakt pomáhal Care? Sústavne zabúdam, že sa nedávno naoko pridal k zradcom a špehoval Informovaných. Cara sa s ním asi spriatelila, než sa postavila proti vodkyni svojej frakcie, a stále mu dôveruje.
Zeke zachytí môj pohľad, zavlní obočím a uškrnie sa.
„Niektorých sme sem zavolali, lebo vás chceme požiadať o pomoc,“ nadviaže Johanna, „a všetci máme spoločné minimálne jedno: odmietame zveriť rozhodovanie o osude mesta Evelyn Johnsonovej.“
Cara si zopne ruky pred telom. „Kontinuita sa stotožňuje s odkazom zakladateľov mesta, čo sa týka rozdelenia do frakcií aj misie divergentných, s ktorou nás oboznámila Edith Priorová. Predpokladáme, že sme ešte nedosiahli dostatočné zastúpenie divergentnej populácie, ale kritická situácia v meste vyžaduje úpravu plánov. Máme dva hlavné ciele v súlade s pôvodnými zámermi: poraziť Evelyn a bezprizorných, aby sme mohli znovu zorganizovať frakcie, a vyslať prieskumnú skupinu za plot. Prvú záležitosť má pod palcom Johanna, druhú, teda hlavný predmet dnešného stretnutia, ja osobne.“ Na okamih sa odmlčí a zastrčí si neposlušný prameň vlasov späť do vrkoča. „Nemôžeme odísť všetci, lebo početná skupina by privolala zbytočnú pozornosť. Evelyn nás určite nenechá odísť bez boja, tak som sa rozhodla vybrať ľudí, ktorí majú skúsenosti so zvládaním nebezpečných situácií.“
Mrknem na Tobiasa. My sme na to experti.
„Christina, Tris, Tobias, Tori, Zeke, Peter,“ osloví nás Cara, „všetci ste na mňa zapôsobili svojimi schopnosťami, a preto by som vás rada požiadala, aby ste ma sprevádzali na ceste z mesta.
