DESCRIPCIÓN DE LA PLANTA ANTES DEL PROYECTO

JAVOV

Miroslav Lysý

Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta

Abstract: The article expresses the hypothesis that issuing and final version of the Decree of

Hungarian King Louis Ist of 1351 was not only reward and gratification to the Hungarian nobility for their help in the war for Naples heritage, but it was also connected with the plague epidemic of the time. The Great Plague had a significant impact on the law of inheritance and donations. The purpose of this measure was to stop growth of the property ownership on the part of the Church.

Abstrakt: Príspevok vyslovuje hypotézu, že za vydaním a konečnou úpravou dekrétu uhorského

kráľa Ľudovíta I. Veľkého nebola len odmena uhorskej šľachte za jej pomoc vo vojne o neapolské dedičstvo, ale súvisel aj s vtedy súvisiacou morovou epidémiou, ktorá mala svoje dôsledky aj v uplatňovaní dedičského práva a donácií. Cieľom opatrenia bolo zastaviť posilňovanie cirkevného majetku v krajine.

Key words: Decree of Louis Ist of 1351, plague, crisis, law of inheritance

Kľúčové slová: Dekrét Ľudovíta I. z roku 1351, mor, kríza, dedičské právo

Pojem kríza, obzvlášť ekonomická (hospodárska) kríza, rezonuje predovšetkým posledných päť rokov po vyhlásení bankrotu mamutích finančných spoločností Lehman Brothers a Merril Lynch, ktoré spustili vlnu insolventnosti, nedostatku likvidity, aby sa nakoniec kríza z finančného trhu „preliala“ do tzv. reálnej ekonomiky. Názory na príčiny krízy sa rôznia a budú sa rôzniť vzhľadom k tomu, že ekonómia nie je exaktná veda a prístupy jednotlivých ekonomických škôl sa zásadne odlišujú. Väčšinová zhoda vládne aspoň v tom, že ide o krízu kapitalistického systému, otázne azda je, či je vhodné takýmto krízam cielene predchádzať, alebo je táto snaha sama o sebe škodlivá, a že teda aj kríza môže byť vlastne vítaná ako prostriedok na „vyčistenie“ ekonomiky.

Tieto východiská je treba nechať najmä ekonómom, hoci aj oni nepochybne nesú svoj podiel zodpovednosti za rozsah a nebezpečenstvo ešte stále prebiehajúcej hospodárskej krízy. A to už len preto, že oba vzájomne protichodné modely riešenia, ktoré vidíme na oboch brehoch Atlantiku, teda kvantitatívne uvoľňovanie i radikálne šetrenie vo verejných výdavkoch, len s ťažkým sebazaprením možno označiť za úspešné. A to napriek tomu, že ide o riešenia, ktoré sú nepochybne extrémne a môžu mať ďalšie nezamýšľané dôsledky. Parafrázujúc tak známy aforizmus, že ekonómia je príliš vážna vec na to, aby sme ju mohli prenechať ekonómom, nepochybne je užitočné skúmať ekonomické (či iné krízové) javy hlbšie do minulosti. Nasledujúci príspevok je tak skromnou sondou na pohľad, akým spôsobom sa takéto javy „riešili“ v stredoveku.

Akokoľvek totiž budeme akceptovať tézu o cyklických vlnách kapitalistickej ekonomiky (napr. v otázke populárnych Kondratievovych vĺn), alebo ju budeme popierať, nemôžeme o pevnom spojení kapitalistického systému s krízami pochybovať. Pri tomto konštatovaní sa však niekedy zabúda, že krízové javy boli viditeľné aj v odlišných ekonomických systémoch, či už v centrálne plánovaných hospodárstvach, alebo v predkapitalistických, feudálnych pomeroch. Určite jednou z najkatastrofálnejších kríz v dejinách nášho kontinentu bola kríza v 14. storočí, a to preto, že nebola len krízou upadajúcich ekonomických impulzov, ale aj krízou s drastickými demografickými dôsledkami.

Táto kríza až priveľmi kontrastuje s ekonomickým rozmachom, ktorý strhol západ európskeho kontinentu približne po začiatku druhého tisícročia, spojeného s inováciami, technickými novinkami v poľnohospodárstve, nárastom staviteľstva, rozmachom miest, a jeho sprievodnými

1 _{Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č.}

javmi bol tiež nárast počtu obyvateľov, kolonizácia a s ňou súvisiaci prienik cudzích právnych systémov do strednej Európy.2 _{Už na začiatku 14. storočia sa však tieto impulzy zastavili a približne}

v rokoch 1350 – 1450 môžeme hovoriť vyslovene o krízových javoch v hospodárstve vtedajšej stredovekej Európy. V strednej Európe sa kríza – podobne ako dnes – prejavila až s určitým oneskorením. Kým však dnes sa geografický posun krízy ráta vzhľadom na neobyčajnú dynamiku globálnej ekonomiky na mesiace, v 14. storočí môžeme hovoriť o desaťročiach. Uhorsko, Poľsko či Čechy neboli jednoducho natoľko otvorenými ekonomikami. Prvotný zásah v stredovýchodnej Európe smeroval vlastne na úkor kolonizácie, ktorej podstatná časť išla z nemeckých krajín, a ktorá pozvoľne ustávala v prvej polovici 14. storočia.3

Hospodársky útlm, ktorý sa postupne zo západu kontinentu šíril po prelome 13. a 14. storočia nebola najhorším javom v spoločnosti 14. storočia. Tou sa stala úplne nečakane bakteriálna infekcia v podobe morovej vlny, ktorá európsky kontinent zasiahla v rokoch 1347 – 1351. Podľa rôznych odhadov v niektorých krajinách mohla epidémia spôsobiť úmrtie aj viac ako jednej tretiny populácie. Nepresná štatistika sama o sebe nedokáže presne vyjadriť rozsah katastrofy, ktorá v polovici 14. storočia Európu postihla. Za touto štatistikou sa skrýva konkrétna masa ľudí a ohromný rozsah utrpenia a hrôzy, spojená s nevedomosťou, keďže ani vtedajší odborníci na medicínu nevedeli vysvetliť pôvod nákazy.

Katastrofálne dôsledky však mala morová epidémia aj z hľadiska hospodárskych dôsledkov.4

Nechýbali tak kolísajúce ceny potravín, zmeny v sociálnej štruktúre obyvateľstva v kontraste vidiek – mestá, chudobní – bohatí, elity – bežné obyvateľstvo. Mor zasiahol výrazne do (historikmi obľúbenej) otázky zmien v oblasti kolektívnej mentality. Vzhľadom k ohromnému umieraniu v priebehu relatívne krátkej doby však dochádzalo k pomerne významným majetkovým presunom.5

Obyvatelia Uhorska sa mohli s epidémiou stretnúť vďaka tomu, že sa uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou (1342 – 1382) rozhodol rozpútať vojnu o neapolské dedičstvo. Táto vojna sa začala v roku 1347, teda práve v čase, keď sa obchodnými loďami začala nákaza šíriť do Itálie. Priamo do Uhorska mohol mor preniknúť viacerými smermi, jeho dôsledky však nepochybne neboli natoľko katastrofálne, ako v tých častiach Európy, ktoré boli silne urbanizované a mali aj vyššiu hustotu osídlenia.6

Vplyv morovej epidémie v Uhorsku môžeme vidieť v zásahoch proti Židom7 _{keďže, ako je}

známe, v roku 1360 ich nechal Ľudovít vyhnať z krajiny.8 _{Židia boli totiž bežne obviňovaní z trávenia}

studní a z úmyselného rozširovania nákazy. Ich prenasledovanie však malo samozrejme aj svoje

2 _{Základné predstavenie európskeho rozmachu predstavil Le Goff, J.: Kultura středověké Evropy.}

Praha: Vyšehrad, 2005, s. 103-106. Zhrnutie najdôležitejších premien včasného a vrcholného stredoveku pre české krajiny urobil vo svojej vynikajúcej monografii Klápště, J.: Proměna českých zemí ve středověku. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2005, passim.

3 _{Hoensch, J.: Lucemburkové. Pozdně středověká dynastie celoevropského významu 1308 – 1437.}

Praha: Argo, 2003, s. 145-158. Čornej, P.: Velké dějiny zemí Koruny české. Praha; Litomyšl: Paseka, 2000, s. 11-12.

4 _{Známy britský publicista P. Johnson morovou epidémiou a tzv. malthusiánskou pascou vysvetľuje}

príčiny hospodárskeho pádu neskorého stredoveku a bol preto nútený ignorovať pre koncepciu jeho knihy nevyhovujúci fakt, že morová epidémia len prehĺbila už existujúce krízové javy. Johnson, P.: Nepřátelé společnosti. Řevnice: Rozmluvy, 1999, s. 39-40. Dôvod jeho prístupu spočíval v tom, že sa pokúšal nešikovne predstaviť stredovekú ekonomiku ako príklad slobodnej spoločnosti, v ktorej je ekonomický rozvoj vlastne logický a krízové javy vyplývajú z čisto neekonomických faktorov.

5 _{Téma samozrejme zaujala veľké množstvo bádateľov, z ktorých spomeňme SHREWSBURY, J. F.}

D.: A History of Bubonic Plague in the British Isles. Cambridge: Cambridge University Press, 1970. Cohn, S. K.: Plague and Its Consequences. Oxford: Oxford University Press, 2011. Bergdolt, K.: Černá smrt v Evropě. Praha: Vyšehrad, 2002.

6 _{Rozšírenie moru za vlády Ľudovíta I. spomenul krátko jeho životopisec. Por. Kronika magistra}

Jána o Ľudovítovi Veľkom, k. 180. In: Kroniky stredovekého Slovenska. Ed. J. Sopko. Budmerice: Rak, 1995, s. 97-98.

7 _{K prepadnutiu majetkov uhorských Židov por. napr. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus}

ac civilis. Tomi X, volumen I: Ab anno 1382 – 1391. Ed. G. Fejér. Budae: Typ. Universitatis, 1844, č. 315, s. 316.

8 _{Kronika magistra Jána o Ľudovítovi Veľkom, k. 171, s. 96. Por. tiež pozn. č. 217 na s. 313. Luby,}

ekonomické pozadie, ak uvážime, že určitá časť židovského obyvateľstva sa živila nie príliš populárnym požičiavaním na úrok.9 _{Ich vyhnanie tak prirodzene vyhovovalo dlžníkom.}

Protižidovské opatrenia možno z dnešného pohľadu len ťažko chápať ako priamy ekonomický dôsledok moru, bezpochyby však tento sociálne patologický prejav súvisel s krízou vtedajšej mentality. Vtedajšie mestské rady a panovníci po celej Európe sa však museli vysporiadať aj s omnoho praktickejšími a s problematikou moru aj reálne súvisiacimi opatreniami, ktorých podstata spočívala najmä v zabezpečení hygieny, obmedzení prostitúcie, zamedzeniu prílišného kontaktu väčšieho množstva ľudí. Príznačné na strane druhej bolo, že si vtedajší mocní príliš nevedeli predstaviť pomerne závažné ekonomické dôsledky morovej epidémie. Je to vlastne logické, pretože katastrofu takých rozmerov si nikto nedokázal predstaviť.

Práve na sklonku najväčšej stredovekej morovej vlny, koncom roku 1351, vydal Ľudovít I. svoj slávny dekrét.10 _{Uhorský kráľ sa chcel potvrdením šľachtických výsad odvďačiť za jej pomoc}

v jeho ambíciách na Apeninskom polostrove. Jedným z nich je podpora záujmov nižšej šľachty tým, že sa v dekréte ustanovuje, že sa všetci šľachtici tešia rovnakej slobode.11 _{To najdôležitejšie}

ustanovenie však spočíva v tom, že hoci sa v dekréte prepisuje, a teda aj znova potvrdzuje znenie Zlatej buly z roku 1222, úmyselne sa vynecháva jej článok IV, ktorej ustanovenie spočívalo v tom, že po smrti servienta má štvrtinu majetku dostať jeho dcéra, o ostatnom nech rozhoduje sám (t. j. vo forme závetu).12 _{Táto testamentárna sloboda bola priamo dekrétom z roku 1351 obmedzená, keď}

síce Ľudovít v dekréte „od slova do slova“ (de verbo ad verbum) prepísal tieto slobody, no článok IV výslovne spomenul ako ten, ktorý platiť nebude, a teda šľachtic nebude môcť pre prípad svojej smrti testovať svoj majetok „cirkvi alebo niekomu inému, komu by chceli“.13

Úsilie kráľa o obmedzenie testovacej slobody pre uhorskú šľachtu je z jeho pohľadu vcelku pochopiteľné, pretože v tomto ohľade nešlo len o jednoduchú súčasť vlastníckych oprávnení. Toto testovacie právo sa vzťahovalo na donačné majetky šľachty (possessiones), a tak možno povedať, že sa rozhodovalo o konečnom type feudálneho systému v Uhorsku. Dekrét z roku 1351 totiž zavŕšil podobu donačnej sústavy, ktorej charakter zostal v podstate nezmenený do polovice 19. storočia. Tento zlom sa preto netýkal len vlastníckeho práva a donačnej sústavy, ale z hľadiska politického vzťahu medzi šľachtou a kráľom presahoval hranice súkromnoprávnej sféry.

Skutočnosť, že sa kráľ v dekréte odvolal práve na obmedzenie možnosti darovania v prospech cirkvi, naznačuje, že konečnú podobu šľachtických výsad aj s obmedzením dedičského práva mohla ovplyvniť morová epidémia v Európe. Nešlo len o opatrenie, ktoré malo zabrániť prílišnému rozširovaniu cirkevného majetku, ktorý bol inak v zásade nescudziteľný14

a nedala sa naň logicky uplatniť odúmrť, ako tomu bolo v prípade majetku šľachticov. Skúsme však ukotviť

9 _{K ekonomickým aspektom prenasledovania Židov por. Bergdolt, K.: Černá smrt v Evropě, s. 98-99.} 10 _{Dekrét z roku 1351 je v slovenskej právnej i historickej vede pomerne málo spracovaný. Por.}

Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Eds. Richard Marsina et al. Bratislava: Veda, 1986, s. 318, 351- 352. Z maďarskej literatúry spomeňme Engel, Pál - Kristó, Gyula - Kubinyi, András. Magyarország története 1301 – 1536. Budapest: Osiris Kiadó, 2003, s. 87-90.

11 _{Decreta regni mediaevalis Hungariae (ďalej DRMH) I 2 (1301 – 1457). Eds. J. M. BAK et al. Salt}

Lake City: Charles Schlacks, 1992, s. 11. „Ad eorundem etiam nobilium petitionem annuimus, ut universi veri nobiles intra terminos regni nostri constituti, etiam in tenutis ducalibus sub inclusione terminorum ipsius regni nostri existentes sub una et eadem libertate gratulentur.“

12

Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (ďalej CDES) I. Ed. R. Marsina. Bratislavae: Vydavateľstvo SAV, 1971, č. 270, s. 200. „Si quis serviens sine filio decesserit, quartam partem possessionis filia optineat, de residuo, sicut ipse voluerit, disponat; et si morte preventus disponere non potuerit, propinqui sui. qui eum magis contingunt, obtineant; et si nullam penitus generationem habuerit, rex optinebit.“

13

DRMH I 2, s. 9. „...predictas literas domini Andree regis, avi et predecessoris nostri karissimi bulla sua roboratas, omni penitus suspicione carentes de verbo ad verbum presentibus insertas accetantes, ratificantes et approbantes, simul cum omnibus libertatibus in eisdem expressis, excepto solummodo uno articulo modo prenotato de eodem privilegio excluso, eo videlicet, quod nobiles homines sine herede decedentes possint et queant ecclesiis vel aliis, quibus volunt, in vitae t in morte dare vel legare, possessiones eorum vendere vel alienare, ymo ad ista facienda nullam penitus habeant facultatem, sed in fratres, proximos et generationes ipsorum possessiones eorundem de iure et legitime, pure et simpliciter absque contradictione aliquali devolvantur, ut tenor continet privilegii bullati domini Andree regis supradicti...“

znenie tohto článku do kontextu polovice 14. storočia, pre ktoré bol typický ohromný rozsah vlastníckych zmien, ktorý sa niekedy porovnáva so zmenami v krajinách tzv. komunistického bloku v 20. storočí.15

Netýka sa to však len množstva „uvoľneného“ majetku po obetiach moru či vyhnaných Židoch, ktorý mohol byť odrazu k dispozícii tým, ktorí prežili. To isté sa vzťahuje aj na majetkové presuny v prospech cirkevných inštitúcií, pri ktorých prudko narástol počet donácií a pozostalostí.16 _{Práve tu mohla vzniknúť obava z prílišného nárastu objemu cirkevného majetku,}

a to aj v Uhorsku, ktoré nebolo morovou nákazou postihnuté tak silne. Aj preto by sa dal príslušný článok dekrétu hodnotiť ako „národohospodárske“ opatrenie.

Ak aj prijmeme vyššie uvedenú hypotézu, treba si uvedomiť, že toto opatrenie nemuselo byť v kontexte morovej epidémie až natoľko relevantné. Mor bol nebezpečný predovšetkým v mestskom prostredí, kým na vidieku, kde žila drvivá väčšina šľachty, sa šíril nepochybne pomalšie. V konečnom dôsledku však toto obmedzenie cirkevných donácií a pozostalostí pretrvalo a stalo sa dôležitým prvkom donačnej sústavy a majetkových pomerov v Uhorsku vôbec. Práve vďaka udalostiam z polovice 14. storočia sa z uhorského feudálneho systému nemohol stať „klasický“ lénny model západnej Európy, ale systém donačnej sústavy, v ktorej šľachtické majetky mohli pochádzať iba a jedine od kráľa. Tým sa vlastne ustálil vzťah šľachty a kráľa, a taktiež nebolo možné, aby sa významne zmenilo postavenie cirkvi v krajine.

Použitá literatúra:

BERGDOLT, K.: Černá smrt v Evropě. Praha: Vyšehrad, 2002.

COHN, S. K.: Plague and Its Consequences. Oxford: Oxford University Press, 2011.

Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi X, volumen I: Ab anno 1382 – 1391. Ed. G.

Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (ďalej CDES) I. Ed. R. Marsina. Bratislavae: Vydavateľstvo SAV, 1971.

Decreta regni mediaevalis Hungariae (ďalej DRMH) I 2 (1301 – 1457). Eds. J. M. BAK et al. Salt Lake City: Charles Schlacks, 1992.

FEJÉR. Budae: Typ. Universitatis, 1844.

ČORNEJ, P.: Velké dějiny zemí Koruny české. Praha; Litomyšl: Paseka, 2000.

Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Eds. Richard MARSINA et al. Bratislava: Veda, 1986.

ENGEL, Pál - KRISTÓ, Gyula - KUBINYI, András. Magyarország története 1301 – 1536. Budapest: Osiris Kiadó, 2003.

HOENSCH, J.: Lucemburkové. Pozdně středověká dynastie celoevropského významu 1308 – 1437. Praha: Argo, 2003.

JOHNSON, P.: Nepřátelé společnosti. Řevnice: Rozmluvy, 1999.

KLÁPŠTĚ, J.: Proměna českých zemí ve středověku. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2005. Kronika magistra Jána o Ľudovítovi Veľkom, k. 180. In: Kroniky stredovekého Slovenska. Ed. J. Sopko. Budmerice: Rak, 1995.

LE GOFF, J.: Kultura středověké Evropy. Praha: Vyšehrad, 2005.

LUBY, Š.: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava: Iura edition, 20022

.

SHREWSBURY, J. F. D.: A History of Bubonic Plague in the British Isles. Cambridge: Cambridge University Press, 1970.

Kontaktné údaje:

Mgr. Miroslav Lysý, PhD. [email protected]

Katedra právnych dejín, Právnická fakulta Univerzity Komenského Šafárikovo nám. 6

P. O. BOX 313 83101 Bratislava Slovak Republic