El modelo teórico

Zlatica Poláček Tureková

Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, Právnická fakulta

Abstract: The allowance deals with the relations state power versus the status of religious or ethnic

groups focusing on issues of anti-Jewish legislation and also in view of the historical and moral.

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá problematikou vzťahu štátna moc verzus postavenie náboženských resp. etnických skupín so zameraním sa na problematiku protižidovského zákonodárstva tak z historického ako aj z morálneho hľadiska.

Key words: equality, inequality, of anti-Jewish legislation,

Kľúčové slová: rovnosť, nerovnosť subjektov práva, protižidovské zákonodárstvo,

1 ÚVOD

Problematika nerovnosti subjektov práva je v rámci histórie daná už od nepamäti a aj v súčasnosti vyvoláva veľa odborných diskusií. Predkladaný článok je venovaný hlavne protižidovskej problematike, ktorá aj v súčasnosti vyvoláva veľa otázok, otáznikov a stále zostáva najcitlivejším problémom novodobých európskych dejín. Protižidovské zákonodárstvo a hlavne v tej dobe nacistické právo vyvolávajú aj dnes nielen medzi historikmi ale aj medzi odborníkmi a zástancami iusnaturalistov a právnych pozitivistov veľa diskusných tém. Tento článok nemá za cieľ dať jasnú odpoveď na otázku ohľadom samotnej nerovnosti subjektov práva v postavení židov, židovského národa, ale má poukázať na samotné postavenie Židov v 30 a 40 rokoch minulého storočia a to tak z hľadiska ich postavenia v spoločnosti ako slabšieho subjektu práva ako aj z právno-morálneho hľadiska.

2 HISTORICKÉ PARALELY NEROVNOSTI SUBJEKTOV PRÁVA

Jean – Jacques Rousseau vo svojej knihe „O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľudmi“ uviedol, že by zvolil krajinu, kde by všetci občania mali právo určovať zákony, lebo kto môže lepšie poznať životné podmienky, čo by im vyhovovali v rámci spolunažívania v jednej spoločnosti?“1

Takáto krajina by bol ako teoreticko-homogénny celok dobrá vec, ale ani v minulosti a ani v súčasnosti to nebolo a ani nie je úplne možné a to z dôvodu nielen etnických ale aj náboženských rozdielov. V rámci historických paralelov je tento článok venovaný Židom nielen ako etnickej skupine, nielen židom ako náboženskej skupine, ale hlavne zamysleniu sa nad postavením Židov ako subjektov práva v období nacistického Nemecka a to v náväznosti na ich postavenie za 1. Slovenskej republiky čiže ako historici toto obdobie pomenúvajú v čase Slovenského štátu.

Židovský národ a s ňou spojená židovská kultúra sa datuje podľa biblickej tradície okolo roku 3.000 p.n.l. Za otca národa t.j.za zakladateľa a patriarchu židovstva sa považuje Abrahám. Jeho nasledovníci boli prvými zdokumentovanými monoteistami. Podľa mien jeho dvanástich vnukov od syna Jakuba boli pomenované izraelské kmene. Najmocnejší z nich bol Júda, od ktorého je odvodené aj pomenovanie žid.

Hebrejské slovo Jehudi pôvodne označovalo Judejcov – obyvateľov kmeňa pomenovaného po Jehudovi (Judovi), jednom zo synov praoctva Jakuba. Boh dal meno Jakubovi Izrael („Ten, čo zápasí s Bohom“)a toto meno zostalo aj jeho potomkom. Cez latinčinu sa pomenovanie Žid/žid dostalo aj do ostatních jazykov: anglicky Jew, nemecky Jude, španielsky judío, francúzsky juif. Od 19. storočia sa postupne ujalo aj pomenovanie Izraeliti. 2 Izraelské kmene v dôsledku hladomoru sa presunuli do hospodársky a civilizačne vyspelejšieho Egypta, kde boli postupne zotročené. V rokoch 66 – 73 už nášho letopočtu došlo z dôvodu neúspešného povstania Židov proti Rimanom

1 ROUSSEAU J.J. O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľudmi, s. 25. 2 http://www.multikulti.sk/dok/kapitola-4.pdf

k zániku posledných zvyškov židovskej štátnosti. Táto štátnosť bola obnovená až v roku 1948. Židovskí obchodníci založili komunity v mnohých stredomorských prístavoch a postupne prenikli do kontinentálnej kresťanskej Európy, V roku 313 n.l. bol vydaný Milánsky edikt, ktorý zrovnoprávnil kresťanstvo s pohanstvom v Rímskej ríši a zároveň zakázal prestup na židovstvo pod trestnom smrti. V roku 483 n.l. v Ríme bol vydaný Theodosiov kódex, ktorý zakotvil zásady sociálnej, ekonomickej a politickej degradácie Židov.3

Celým stredovekom sa so židmi tiahol prívlastok „vrahovia Krista“, pretože neprijali posolstvo Ježiša Krista. Stvoriteľ ich preto vraj zavrhol a cirkev kresťanskú povýšil. Podľa židovskej jurisdikcie jestvovali štyri spôsoby výkonu trestu smrti, ale ukrižovanie medzi ne nepatrilo.

V rámci historických paralelov je namieste uviesť, že príčiny prenasledovania židov boli nielen za čias staroveku, stredoveku ale tiahli sa s nimi až do novoveku. Historické fakty poukazujú na Židov ako na etnikum, ktoré malo vo všeobecnosti a v každom období dejín minoritné postavenie v samotnej spoločnosti. Napríklad za čias Ondreja II. a ostatných uhorských panovníkov boli židia stále prenasledovaní. Len okrajovo uvediem, že v Zlatej bule Ondreja II. v roku 1222 im bolo zakázané zastávať významné posty štátnej správy ako napríklad stať sa komorskými grófmi, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi.4

Ich postavenie sa nezlepšilo ani za čias Márie Terézie a Jozefa II., ktorý vydal Tolerančný patent, ktorým úplne zrovnoprávnil náboženstvá v celej krajine. Toleranční patent osvietenského panovníka Jozefa II. z roku 1781 priniesol židom napríklad možnosť prenajať si pôdu, mohli vykonávať určité remeslá či zamestnanie, ktoré dovtedy nemohli vykonávať. Okrajovo sa Židov dotkla takáto pozitívna zmena a to v rámci ich začlenenia sa do spoločnosti, ale stále v tom období t.j. v 18. storočí platilo, že nemohli navštevovať školy pre kresťanov, nadobúdať meštianske práva, vykonávať remeslo alebo zastávať úrady a ak náhodou ich nadobudli, tak po smrti Jozefa II. im ich okamžite boli odobraté. Po zrušení poddanstva v roku 1848 úplne zanikli aj židovské ghetthá. Avšak ghetto sa muselo zrušiť nielen zvonka ale rozpustiť sa aj zvnútra. V izolovanom ghette židia mohli žiť stáročia podľa svojich – často veľmi prísnych – predpisov a len málo prichádzali do kontaktu s ostatnou populáciou. Plne to zodpovedalo stredovekej predstave o právnom partikularizme – o možnosti existenice viacerých právnych systémov v jednom štáte pre spoločenské skupiny. Takže 19. storočie bolo pre celú Európu charakteristické pokusom o zrovnoprávnenie a emancipáciu židov. Aby sa žid mohol integrovať do spoločnosti, musel sa zmeniť aj samotný judaizmus. Musela nastúpiť vlna tzv. reformného židovstva. Židia sa do veľkej miery museli asimilovať.5 _{Po roku 1867 bola deklarovaná plná formálna rovnoprávnosť dovŕšená zákonom}

uhorského parlamentu z roku 1895 o občianskej a náboženskej slobode.6

Pre základy novovekej teórie rasizmu môžme datovať rok 1853 kedy francúzske knieža Artur de Gobineaua vydal „Esej o nerovnosti ľudských rás“ (téza o existencii nerovnocenných rás a čistote krvi bielej rasy). Jeho myšlienky boli neskôr rozvinuté v diele nemeckého orientalistu P. Lagarda, ktorý sa už v roku 1884 dožadoval úplnej likvidácie židov.

V rámci historických dejín sa negatívny postoj vtedajšej spoločnosti voči židom zameriaval nielen na židov ako nábožensky inak orientovanú skupinu tj. stále rezonoval prívlastok „vrahovia Krista“ ale aj v samotnom ich postavení bol v spoločnosti prezentovaní názor, že židia sú úžerníci a vykorisťovateľia obyčajného Slováka. Židia vedeli zarobiť peniaze, vedeli ich aj patrične požičať zavše aj za nekresťanské úroky a boli v každej dobe či už v staroveku, stredoveku alebo novoveku dobrými obchodníkmi.7

V roku 1919 Vavro Šrobár ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska zrušil privilégiá Židov (trafiky a iné licencie) a v nariadení o udeľovaní kinematografických koncesií výslovne prikázal, že ten, kto sa o ne uchádza nesmie byť Žid.8

Obhajoval to nasledovne: „ Židia boli vykorisťovateľia a vysávači slovenského ľudu, a za posledného pádu sme videli, že sa židovstvo nezachovalo podľa sľubov daných vláde.“9

3 http://www.multikulti.sk/dok/kapitola-4.pdf

4 HUBENÁK,L.Dokumenty k dejinám štátu a práva, s.42 5 http://www.multikulti.sk/dok/kapitola-4.pdf

6 ŠMIHULA,D. O práve a štáte, s.250

7 Kresťan požičiaval peniaze bez úroku, židia mohli požičiavať s úrokom, dokonca za Žigmunda Luxemburského mohli Židia požičiavať až na 100%-ný úrok

8 http://www.osobnosti.sk/osobnost/vavro-srobar-391 9 http://www.osobnosti.sk/osobnost/vavro-srobar-391

2.1 Postavenie židov ako subjektov práva za slovenského štátu.

V rámci historických paralelov je namieste spomenúť samotný vplyv nacistického Nemecka na samotné rozhodnutie o vzniku prvej Slovenskej republiky za vlády Jozefa Tisa a hlavne okrajovo spomenúť vydané norimberské zákony, ktoré boli podkladom pre rasové zákonodárstvo 1. Slovenskej republiky (1939-1945). V roku 1935 prijal Ríšsky snem Norimberské zákony. Stanovili, že nemeckým občanom môže byť len človek „nemeckej alebo príbuznej krvi“. Za plného žida sa považoval ten, kto mal aspoň troch židovských prarodičov. Veľmi komplikovaná však bola kategorizácia tzv. miešancov. Nemeckí židia, zbavení občianskych práv, sa stali len druhoradými štátnymi príslušníkmi, nie štátnymi občanmi. Na ochranu nemeckej krvi a cti sa zakázali sobáše i mimomanželský vzťah medzi židmi a nemeckými občanmi. Porušenie sa chápalo ako „hanobenie rasy“ a bolo kruto trestané. Židia boli postupne zbavovaní všetkých občianskych a ľudských práv a slobôd, čoho dôsledkom bolo ich úplné vylúčenie z verejného, politického či hospodárskeho života. Hospodársky schudobnení židia sa týmto spôsobom stali ekonomickou príťažou štátu. Štát sa snažil „vyriešiť“ túto otázku ich elimináciou – vysťahovaním a fyzickou likvidáciou.10

Typickými noribemberskými zákonmi bol napr. Zákon o ríšskom občianstve z 15.8.1935, ktorý upravoval, postavenie štátneho príslušníka, ktorý patrí do ochranného zväzku Nemeckej ríše a je jej osobitne zaviazaný. Ďalej to bol zákon o ochrane nemeckej krvi a nemeckej cti v ktorom jasne bolo uvedené, že sobáše medzi Židmi a štátnymi príslušníkmi nemeckej alebo druhovo príbuznej krvi sú zakázané. Manželstvá uzatvorené proti tomuto zákazu sú neplatné, aj keby boli obchádzali zákon uzatvorením v cudzine. 11

Ďalej to bolo nariadenie k znovuobnoveniu vzhľadu ulíc so židovskými podnikmi alebo nariadenie o pokutovaní Židov nemeckej štátnej príslušnosti z 12.11.1938, v ktorom sa uvádza, že židom nemeckej štátnej príslušnosti ako celku sa ukladá zaplatiť v prospech Nemeckej ríše kontribuci vo výške 1 000 000 000 ríšskych mariek.12

Historické medzníky pred vznikom samotnej Slovenskej republiky a samotný vzťah štátnej moci a židov ako nerovných subjektov práva a obyvateľov Slovenskej republiky sa prejavili už pri vyhlásení autonómie Slovenska. V samotnom Manifeste slovenského národa zo 6.10.1938 v Žiline, ktorým bola vyhlásená autonómia Slovenska sa predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vyslovili nasledovne: „ Vytrváme po boku národov bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia!13

Takto veľmi radikálne zobral „mladý slovenský slobodný štát“ správu vecí do svojich rúk a začal odstraňovať, čo mu stálo v ceste ku zdravému hospodárskemu, sociálnemu a národnému vývoji. Takže prvou prekážkou, ktorú v tej dobe považovali predstavitelia vlády Slovenskej republiky za najdôležitejšiu bolo vyriešenie židovskej otázky a boli si vtedajší vládni predstavitelia istí, že to musia robiť na právnom podklade čiže aj zákonom.

Veľa historikov, právnikov skúmalo otázku židovského zákonodárstva ale aj otázku postavenia Židov za vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945). Pán profesor Hubenák zadefinoval rasové zákonodarstvo ako osobitný komplex zákonodarstva vojnovej Slovenskej republiky, na základe ktorého bolo židovské obyvateľstvo vyčlenené ako rasovo odlišná skupina. Dôsledkom bolo ich nerovnoprávne a nepriaznivé postavenie v spoločnosti, čo malo negatívny dosah na možnosti zachovania ľudskej dôstojnosti i samého života. 14

Ak by sme sa pozreli na postavenie Židov ako subjektov práva v období Slovenského štátu rtak všetky prijaté zákony v podstate sa jednalo o vládne nariadenia boli prijaté tak aby boli quasy nezrušiteĺné t.j. právne nenapadnuteľné. O čo vlastne išlo resp. z čoho vychádzali? Ak sa pozrieme okrajovo na prijatú Ústavu vojnovej Slovenskej republiky, tak už tam vidíme skryté náznaky antisemitizmu a v podstate skryté náznaky riešenia židovskej otázky tak, aby neboli priamo židia označovaní v Ústave ale následne, aby vyriešili židovskú otázku v tej dobe prijaté vládne nariadenia. Ústava vojnovej Slovenskej republiky t.j. ústavný zákon č. 185/1939 Sl.z. priamo v preambule hovoril , že slovenský národ je pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na

10 http://holocaust.cz

11 Zákon o ochrane nemeckej krvi a nemeckej cti z 15.září 1935 (RGBI.1935 I. , S.1146) 12 http://holocaust.cz

13 Slovenská pravda, 8.10.1938, s.1

životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“!15

Ďalej Ústava vôbec neobsahovala ustanovenie o rovnosti pred zákonom, neupravovala ani právnu subjektivitu ako priznané (vrodené) právo, ani nepriznávala každej fyzickej osobe spôsobilosť na práva. Ústava ponechala v podstate otvorený priestor pre „napĺňanie, rozvíjanie a prehlbovanie“ právnej nerovnosti, nerovnosti na spôsobilosť na práva. Dominantným znakom zásahov do rovnosti práv a povinností bol rasový znak, resp. konfesijno-rasový princíp.16

Samotná Ústava v § 71 upravovala súdnu moc a to v podstate v tom slova zmysle, že sudcovia pri rozhodovaní majú skúmať platnosť vládnych nariadení, pri zákonoch a nariadeniach s mocou zákona môžu skúmať len to, čo boli riadne vyhlásené. Následne § 79 upravoval, že vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra. V podstate aj § 81 cit. Ústavy uvádzal, že všetci občania bez rozdielu pôvodu, národnosti a náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku. Obmedzenia je možné len základe zákona. V podstate aj tieto Ustanovenia Ústavy boli vo svojich skrytých právnych klauzulkách smerované proti Židom a v tej dobe vládni predstavitelia sa snažili všetky protižidovské opatrenia riešiť prostredníctvom zákona resp. vládnych nariadení. Nikto sa nezaujímal, či je to protiústavné alebo nie. Veď aj súdna moc mala len skúmať či boli riadne vyhlásené, ale nie to čo je ich obsahom. Takže ak by sme sa zamysleli nad vydanými vládnymi nariadeniami a zaoberali by sme sa otázkou formálnej a materiálnej platnosti tak pri všetkých vládnych nariadeniach a zákonoch by sa dalo povedať na tú dobu, že po formálnej stránke boli platne prijaté, ale nikto sa nezaoberal materiálnou stránkou platnosti týchto zákonov. Vazalstvo vojnovej Slovenskej republiky k nacistickému Nemecku sa prejavilo aj vydanými protižidovskými zákonmi, ktoré označili niektorí historici za krutejšie, protiústavnejšie, protiľudskejšie ako boli samotné norimberské zákony. Napríklad vládne nariadenie č. 63/1939 Sl.z. obsahovalo prvú definíciu židovského občana, ktoré vychádzalo z konfesionálneho princípu. Arizačné zákony a to prvý – zákon č. 113/1940 Sl.z a druhý – vládne nariadenie č. 303/1940 Sl.z. začali podstatnou mierou zasahovať do židovského pozemkového vlastníctva. Nariadenia vlády s mocou zákona o súpise židovského majetku ukladalo židom povinnosť preukázať majetok (nahlásiť, uviesť stav) v osobnom vlastníctve tak v Slovenskej republike ako aj v zahraničí. V tomto období vstúpil do procesu obmedzovania židov aj Ústredný hospodársky úrad.17

Ďalej to bol ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z o vysťahovaní Židov a samotný židovský kódex t.j. vládne nariadenie č. 198/1941 Sl.z. Všetky tieto vládne nariadenia resp. prijaté zákony obsahovali veľa diskriminačných protižidovských opatrení. V každom z nich sa vlastne prejavil postoj vtedajšej vlády, spoločnosti ako takej voči židom. Ak sa zamyslíme nad postavením Židov ako subjektov práva, tak počas vojnovej Slovenskej republiky mali zlé a nespravodlivé postavenie v podstate všetky vládne kroky a prijaté právne predpisy mali za cieľ zdiskreditovať, ožobračiť a neskôr úplne izolovať slovenských občanov židovskej národnosti od účasti na bežnom spoločenskom živote. Vládne nariadenie z 18. apríla 1939 vymedzilo pojem Žida – prvý krát, usmernilo počet Židov v niektorých slobodných povolaniach a zakazovalo Židom vykonávať niektoré povolania. Žid bol ďalej vylúčený z volebného práva, nemohol byť ustanovený za funkcionára, nesmel byť členom štátostrany (HSĽS) ani jej národnostnej odnože maďarskej či nemeckej. Žid nesmel byť ustanovený za znalca, tlmočníka, konkurzného správcu a podobne. Nesmel byť ďalej zamestnaný v službách štátu ani v službách verejno-právnych korporácií a verejných inštitúcií vôbec. Židia boli úplne právne nespôsobilí na výkon slobodného povolania napr. pre zaujímavosť uvádzam štatistiku ktorú vo svojej knihe uvádza pán doc. Sulaček a ktorá sa týka židovských právnikov na Slovensku.

Vyraďovanie židovských právnikov z justičnej praxe a verejného života prebiehalo tak, že martinská komora 3 dni po vyhlásení nezávislosti Slovenska 14.03.1939 svojvoľne zakázala pôsobenie židovských advokátov a kandidátov advokácie s účinnosťou od 03.04.1939. Zároveň keď bolo v účinnosti vládne nariadenie č. 63/1939 Sl.z.- o vymedzení pojmu Žid, tak na ňu nadväzujúca vyhláška č. 102/1939 Sl.z. zakázala pôsobenie Židov ako verejných notárov. Počet advokátov židovského pôvodu nesmel presiahnuť 4% z celkového počtu členov príslušnej komory. V praktickom živote tak bolo v roku 1939 vyčiarknutých zo zoznamu až 406 židovských advokátov.

15 Ústava Slovenskej republiky zákon č. 185/1939 Sb. publikovaný pod č. 41 ročník 1939 16 BEŇA, J. Vývoj slovenského právneho poriadku, s.65-66

Prezident Jozef Tiso udelil v rokoch 1941 -1944 pre židovských právnikov tak ako mu umožňovalo vládne nariadenie 70 výnimiek len v tejto profesijnej oblasti. 18

Ďalej v rámci vydaných protižidovských nariadení bola úplne zrušená nedotknuteľnosť osoby, obydlia a listového tajomstva Židov. Štátne bezpečnostné orgány mohli kedykoľvek u Žida vykonať osobnú prehliadku, u židovských združení mohli kedykoľvek vykonať domovú prehliadku. Z hľadiska ich osobnej, domovej a listovej nedotknuteľnosti boli Židia úplne bezprávnymi osobami, nemali ani status právnej osoby, t.j. spôsobilosť byť subjektom základných ľudských práv. 19

Tak ako bolo spomenuté vyššie počas Slovenského štátu mohla vláda vydávať viacero druhov nariadení. Na dva z nich bola splnomocnená ústavou. Išlo o „vládne nariadenia“ (ktoré v podstate

zodpovedajú nariadeniam vlády súčasnej Slovenskej republiky podľa čl. 120 ústavy

Slovenskej republiky a „nariadenia s mocou zákona“. Napríklad je zaujímavé prijatie ústavného zákona č. 68/1942 Sl.z. o vysťahovaní Židov. Podľa dobových prameňov trvalo 87. Zasadnutie snemu od 17.46 do 18.18 hod. Na tomto zasadnutí boli prijaté ďalšie 2 zákony, takže je zaujímavé, že k takýmto prijatým zákonom, vládnym nariadeniam, ktoré smerovali proti Židom sa neviedla ani rozprava a po vyhlásení nadobudol hneď aj účinnosť. Takto prijaté právne predpisy tiež majú ďaleko od základných atribútov právneho štátu. Ak sa okrajovo pozrieme a rozanalyzujeme ústavný zákon o vysťahovaní Židov zo dňa 15.5.1942 tak obsahoval pôvodne - návrh len 4 paragrafy a následne obsahoval len 7 paragrafov. O čo v ňom vlastne išlo?? V samotnom § 1 je uvedené, že „Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.“ 20

Toto ustanovenie neprikazovalo priamo Židov deportovať, ale iba sa poskytovala možnosť na základe svojvoľného uváženie štátnych orgánov deportácie realizovať. Ustanovenie § 3 priamo upravovalo, že Židia vysťahovaní a židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky. Ich majetok prepadne štátu. Tu je zaujímavé, že hnuteľný majetok, ktorý im bol odňatý z držby pred účinnosťou tohto zákona t.j. pred 15.5.1942 si nemohli vymáhať naspäť súdnou cestou. Aj tu vidno ako židovské obyvateľstvo bolo slabším subjektom práva – nerovnosť v rámci postavenie v spoločnosti. Nemali možnosť využitia práva na spravodlivý civilný proces. Dalo by sa veľa polemizovať na túto tému a rozoberať jednotlivé zákony ako aj napríklad samotný židovský kódex, ale cieľom tohto príspevku bolo hlavne poukázať na samotnú nerovnosť židov ako subjektov práva a to vo všetkých oblastiach spoločenského života, boli nielen vylúčení ale aj obmedzovaní v rámci listového tajomstva, osobnej a domovej slobody a následne aj deportovaní z územia vojnovej Slovenskej republiky. To znamená, že aj napriek deklarácii základných ľudských práv v samotnej Ústave vojnovej Slovenskej republiky došlo v rokoch 1938-1945 k ich negácii obyčajným zákonom t.j. bol tu priestor pre popretie určitých inštitúcii právneho štátu čo smerovalo v tej dobe až k možnosti povedanie, že sa jednalo o policajný štát. Z hľadiska filozofie možno využiť tzv. Radbruchovu triádu, ktorá hovorí o všeobecnom blahu, spravodlivosti a právnej istote ako o najvyšších cieľoch práva. A ak by sme aplikovali práve na situáciu vojnovej Slovenskej republiky tak možno jasne uviesť, že Slovenská republika vykazovala znaky policajného štátu pre ktorý je typické všeobecné blaho- toho dôkazom je aj napríklad samotné prijatie vyššie uvedeného ústavného zákona o vysťahovaní Židov. Toto nariadenie podpisoval nielen predseda vlády ale všetci členovia vlády kvôli tomu, že dosah týchto paragrafov bol celospoločenský a nedotýkal sa iba