Estudio del circuito integrado 7476

Stredisko krízovej intervencie, Košice

POSSIBILITIES OF SOCIAL AND PSYCHOLOGICAL AID TO CLIENTS OF A RESOCIALIZATION CENTER

Abstract: The contribution is an attempt to summarize author’s experience and information from her activity in the resocialization center in Košice. In theoretical-practical representation, presented is a view on application of complex bio-psycho-social approach toward resocialization of abstaining persons dependent on drugs. Common goals of resocialization and focal areas of aid are specified. The content and specifics of two dominant forms of professional help applied in resocialization center are outlined in an orientational manner – there are the psy- chological and social work.

Key words: resocialization center, resocialization, goals of resocialization, drug and other dependencies, specifics of social and psychological aid in a resocialization center

O. Matoušek (2003) definuje resocializáciu ako návrat ku spoločensky prijateľ- nému spôsobu správania ľudí, ktorí sa od neho odchýlili. Podľa Ľ. Pavelovej (2006) ide o proces, ktorý je programovo orientovaný na zmenu spôsobu myslenia, konania, životného štýlu, na tréning v sociálnych spôsobilostiach, osvojovanie si morálnych a etic- kých noriem, nácvik samostatného života, života v skupine a pre skupinu. Nasleduje po socializácii až vtedy, keď treba obnoviť, reštaurovať, znova vybudovať, prípadne podstat- ným spôsobom korigovať hodnoty, normy, vzorce správania, postoje, zvyky a obyčaje, ktoré vznikli, alebo sa aspoň rozbiehalo ich osvojovanie pred udalosťami, ktoré tento proces pribrzdili, zdeformovali, alebo celkom zastavili (Ondrejkovič, 2005, 2006). Prišlo 16.10.2007. J.V., Stredisko krízovej intervencie, Adlerova 4, 040 22 Košice

Resocializácia, prípadne aj postresocializácia závislého človeka nadväzuje na predchádzajúcu liečbu v zdravotníckom zariadení a tvorí neoddeliteľnú súčasť komplexnej starostlivosti o ľudí, ktorí sa necítia dosť silní na to, aby sa vlastnými silami zbavili závislosti. Realizuje sa najmä v pôsobnosti sociálnej sféry a je súčasne jednou z foriem sekundárnej a terciálnej prevencie v oblasti drogových závislostí. Ako sociálna služba sa poskytuje pobytovou a ambulantnou formou v štátnych alebo neštátnych zariadeniach – resocializačných strediskách.

Resocializačné stredisko je zariadením sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kura- tely, ktoré sa zriaďuje na účel aktivizovania vnútorných schopností detí a plnoletých fyzických osôb na prekonanie psychických, fyzických a sociálnych dôsledkov dro- gových alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí (§ 63, ods.1, zákona č. 305/2005 Z.z.). V porovnaní so zdravotníckymi zariadeniami, kde je človek pacientom, ktorého lekári a zdravotné sestry liečia – teda skôr objek- tom starostlivosti, v sociálnom zariadení je závislý vnímaný a prijímaný ako klient – aktívny subjekt, ktorý je spoluzodpovedný a vedený k zodpovednosti za riešenie svojich problémov a svojho života. Nenachádza sa a nie je udržiavaný v roli bez- mocného pacienta, ale v roli dospelého, ktorý sa rozhodol alebo rozhoduje prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk.

V rámci resocializácie je nevyhnutné uplatňovanie bio-psycho-sociálneho prístupu, ktorý tvorí aj základný východiskový kontext pre organizáciu činnosti resocializačného strediska. Klientom v resocializácii pomáhajú najmä sociálny pracovník a psychológ, ale veľmi dôležitá je súčasne spolupráca s psychiatrom. Od- borníci uvedených profesií sledujú spoločné ciele, ale približujú sa k nim vlastnými špecifickými cestami, z rôznych východiskových polôh a v rôznych rovinách; mala by to byť však práca tímová.

Cesta sociálnej pomoci vedie dominantne „zvonku smerom dovnútra“ cez cieľave- dome riadenú reguláciu vonkajšieho prostredia, vonkajších vplyvov a vplyvu komunity. Cesta psychologickej pomoci prebieha obrazne vyjadrené „zvnútra smerom von“, cez prácu s prežívaním a emocionalitou, prostredníctvom cielenej pomoci pri rozvíjaní schopnosti sebapoznávania, sebauvedomovania, sebareflexie a následnej sebaregulácie, zreálňovaním sebaobrazu, podporou osobnostného a duchovného rozvoja klienta ako človeka. Resocializácia nie je len „odvykanie od drogy“, ako sa to často zjednodušene vníma. Abstinenciu ako jediný možný cieľ liečby a resocializácie nemožno preceňovať, keďže samotná závislosť nie je len zlý návyk. Ide o veľmi zložitý problém tela, duše, celej ľudskej osobnosti ako aj jej narušených vzťahov k prostrediu, k sebe a iným ľuďom. Najvšeobecnejšie formulované spoločné ciele resocializácie sledované všetkými profe- siami zastúpenými v resocializačnom zariadení možno zhrnúť takto (pozri prílohu 1): – zmena doterajšieho životného štýlu,

– zmena postojov k životu, k sebe samému a k iným ľuďom, – začlenenie sa do bežného sociálneho prostredia.

Ťažiskovými oblasťami sociálnej a psychologickej pomoci v resocializačnom stredisku sú:

– viesť a učiť klienta pracovať so sebou, v komunite a s komunitou, – posilňovať svoje zdroje sily a zodpovednosť za svoj život.

Úlohou sociálneho pracovníka v rámci resocializačného procesu je systematické, organizované a cieľavedomé pôsobenie na klientov cez vplyvy vonkajšieho prostredia predovšetkým edukatívnymi metódami a formou sociálneho učenia. Dôležité je dô- sledné dodržiavanie denného režimu a pravidiel platných v zariadení, ktoré slúžia ako nenahraditeľný „liečebný“ a súčasne „cvičebný“ prostriedok, pomocou ktorého sa klienti učia disciplíne, sebadisciplíne a pravidelnosti, rozvíjajú a posilňujú sa ich zanedbané alebo ešte nerozvinuté zručnosti, spôsobilosti a užitočné návyky (napr. pravidelne vstávať, udržiavať poriadok, pravidelne sa stravovať, starať sa o zvieratá a preberať za ne zodpovednosť, podriadiť sa autorite a nutnosti aj keď sa mi nechce a nepáči, osvojovať si isté spoločenské normy ap.). Život a pobyt v resocializačnom stredisku slúži ako modelová situácia bežného denného života s pravidelným rytmom, pravidlami a normami, ktoré treba dodržiavať:

– stanovený budíček,

– pravidelné činnosti sebaobsluhy a upratovania, – spoločné a povinné pracovné činnosti,

– dodržiavanie zaužívaných foriem slušnosti,

– dodržiavanie noriem spolužitia a spolupráce s komunitou a personálom, – preberanie zodpovednosti za dodržiavanie poriadku,

– prevzatie zodpovednosti za starostlivosť o zvieratá, – zmysluplné napĺňanie voľného času,

– postupné vytyčovanie krátkodobých cieľov

– a napĺňanie nielen cieľov resocializácie, ale postupne aj cieľov a predstáv siaha- júcich do budúceho života po ukončení resocializácie.

Resocializačným prostriedkom, ktorý má neoceniteľné terapeutické a rozvíjajúce účinky, je nesporne pracovná terapia. Prispieva najmä:

– k osvojovaniu, rozvíjaniu a posilňovaniu pracovných zručností, spôsobilostí a návykov,

– k posilňovaniu fyzickej a psychickej výdrže a vôle, – k rozvoju sebadisciplíny,

– k schopnosti podriadiť sa autorite a životnej nevyhnutnosti, – ku zlepšeniu fyzickej zdatnosti

– a k zmenám myslenia, k presmerovaniu škodlivých myšlienkových pochodov ap. Uplatňovanie komunitného spôsobu práce čo sa týka organizačnej formy a súčasne podnecovanie a regulácia terapeutického pôsobenia komunity je priro- dzenou súčasťou denného režimu a práce s klientmi. Formou spolusprávy sa členovia komunity aktívne podieľajú a zapájajú do riešenia vyskytujúcich sa problémov, do

regulácie vzájomných vzťahov a do určitej miery aj do celkovej organizácie života v resocializačnom stredisku. Komunitné stretnutia klientov a personálu sa realizujú dvakrát denne (v prípade potreby sa môže zvolať aj mimoriadna komunita), kedy sa plánuje a zhodnotí činnosť v priebehu dňa, riešia sa aktuálne problémy, požiadavky, návrhy a sťažnosti. Stretnutia komunity súčasne učia vzájomnému rešpektu, tolerancii, načúvaniu druhým a najmä otvorenej komunikácii.

Cieľavedomá individuálna a skupinová sociálna a psychologická práca v po- dobe diagnostiky, poradenstva, socioterapie a psychoterapie informuje klientov o problematike závislosti, rozširuje ich poznatky, podnecuje, rozvíja a formuje osobnosti klientov, pomáha im prehodnocovať škodlivé postoje, osvojovať zásady abstinencie, navodzovať zmeny v postojoch k životu, k sebe a voči iným ľuďom. Učí a rozvíja sociálne a komunikačné zručnosti. Prepracovaný systém hodnotenia v podobe odmien a sankcií slúži klientom ako spätná väzba a súčasne ako vonkajší pomocný kontrolný prostriedok posilňujúci vnútornú sebakontrolu a sebareguláciu. Pomáha korigovať správanie v súlade s pravidlami platnými v zariadení.

Všetky spomenuté formy a metódy pôsobenia môžeme označiť ako základný vonkajší rámec, alebo rovinu sociálnej a psychologickej pomoci v resocializačnom stredisku. Z hľadiska času a celkového rozsahu je ťažiskovou a dominantnou sociálna práca. Denný režim, regulácia života komunity, efektivita pracovnej terapie, pomoc klientom pri vybavovaní administratívy v kontakte s rôznymi inštitúciami, cielená individuálna a skupinová práca, regulácia správania a disciplíny pomocou vyváže- ného hodnotiaceho systému sú nepredstaviteľné bez erudovaného a fundovaného sociálneho pracovníka, keď vychádzame z tézy, že v zariadení má fungovať prepra- covaný systém práce sledujúci vytýčené ciele. Fungovanie a účinnosť celého systému samozrejme úzko súvisí a je nemysliteľná bez psychologickej zložky pomoci.

Z hľadiska kvalifikačných predpokladov k efektivite procesu resocializácie jednoznačne prispieva vzdelanie, prax, špecializované odborné výcviky a osobnostné danosti všetkých odborných zamestnancov, vrátane vedúceho zariadenia. Sociálni pracovníci by mali byť vysokoškolsky vzdelaní v odbore sociálna práca (príp. pe- dagogika dospelých) a mali by mať absolvovaný špecializovaný výcvik pre prácu s drogovo závislými. Psychológ musí mať ukončené vysokoškolské vzdelanie v odbore psychológia (poradenská alebo klinická) a absolvovanie dlhodobých akreditovaných psychoterapeutických výcvikov. V prípade, že by bol psychológ zamestnaný ako so- ciálny pracovník, jeho vzdelanie a výcviky by sa pri funkčnom a platovom zatriedení mali zohľadňovať v plnom rozsahu, nakoľko okrem sociálnej práce môže využívať a aplikovať všetky svoje nadobudnuté poznatky a skúsenosti z psychológie.

Podľa prieskumu uskutočneného v resocializačných strediskách na Slovensku v r. 2004 malo z hľadiska kvalifikačných predpokladov vysokoškolské vzdelanie 48,6 per- centa interných zamestnancov, pričom prevládali humanitne orientované odbornosti ako psychológia, sociálna práca, pedagogika a pod. (Galáš, 2005). Takmer polovicu

pracovníkov tvorili stredoškolsky vzdelaní zamestnanci, ktorí zväčša absolvovali doplnkové, rozširujúce vzdelávanie, resp. výcviky či tréningy (tamtiež). Vychádzajúc z vlastných skúseností, sociálny pracovník (či už s vysokoškolským alebo stredo- školským vzdelaním) môže v skupinovej práci naplno uplatniť socioterapiu, napr. formou riadenej diskusie na zvolenú tému, formou aktívneho sociálneho učenia, formou nácviku sociálnych zručností, biblioterapie, voľnej diskusie na vybrané témy a všetkými ďalšími formami spadajúcimi do okruhu metód sociálnej práce.

Individuálna a skupinová psychoterapia je doménou pôsobenia psychológa, kto- rého pregraduálna aj postgraduálna príprava je dominantne a cielene orientovaná na prácu s psychikou človeka, na cielené terapeutické pôsobenie a podnecovanie osobnostných, emocionálnych a motivačných zmien, sebaregulácie, podporu rozvoja sebaidentity. Nie je samozrejme vylúčená možnosť, že sociálny pracovník s vyso- koškolským vzdelaním po absolvovaní dlhodobého psychoterapeutického výcviku vykonáva daný druh psychoterapie.

V nasledujúcej časti príspevku sa zameriam na niektoré z možností špecificky psy- chologickej pomoci v resocializačnom zariadení, ako aj na úlohu a miesto psychológa pri resocializácii klienta tak, ako ich vnímam po niekoľkoročných skúsenostiach práce s klientmi v Resocializačnom stredisku na Svätoplukovej ulici č. 28 v Košiciach.

V priebehu profesijného aj ľudského vývinu prechádza každý z nás permanentným procesom vnútorných a následne vonkajších zmien, podobne ako naši klienti. Tieto zmeny sú dôsledkom aj odrazom vplyvov prostredia, medziľudských vzťahov, spôsobu ako ich reflektujeme, ako ich prežívame, čo si z nich berieme. V rámci organizačných možností resocializačného strediska, ale aj v kontexte práce s klientmi a spolupráce so sociálnymi pracovníkmi, sa pokúšam priebežne vymedziť, špecifikovať a pomenovať čin- nosti, ktoré svojou podstatou patria do sféry odbornosti a pôsobnosti profesie psychológa, ďalej to, čím psychológ pomáha, a toto poznanie včleniť do kontextu celkovej činnosti resocializačného strediska. Súčasne považujem za veľmi dôležité hľadať aj styčné body a spoločné možnosti oboch profesií – psychológa a sociálneho pracovníka – a napomáhať tímový spôsob práce. Resocializačný proces je nemysliteľný bez pružného vzájomného vylaďovania spolupráce v prospech klientov a zjednocovania spoločného postupu tak, aby bolo možné naplno využiť a pritom rešpektovať špecifiká oboch profesií. Veľa úsi- lia vyžaduje samotné skúšanie, voľba a aplikácia tých foriem a metód psychologickej pomoci, ktoré sa javia najviac účinné pri nadväzovaní, prehlbovaní a udržiavaní dôvery klienta, jeho pocitu istoty a bezpečia, ako aj jeho pozitívnych skúseností s tým, že prístup zamestnancov má okrem profesionálneho rozmeru aj rozmer ľudský.

Kontext a rovina psychologickej práce a pomoci v zariadení (teda pri akých ťažkostiach, kedy a akými formami môže a má psychológ pomáhať) sa pri porovnaní s prácou sociálneho pracovníka prioritne pohybuje viac vo vnútornej, osobnej a väčšinou veľmi labilnej a zraniteľnej psychickej sfére klienta. Ide o cielenú, systematickú prácu dominantne sústredenú na osobnosť klienta, na jeho prežívanie,

správanie, motiváciu, úzkosti, obavy, sociálne fóbie, strachy, emócie, afekty, zranenia, frustrácie, sklamania, sebaobraz, sebapoznávanie, sebauvedomovanie, sebaidentitu. Psychológ pracuje so živým, meniacim sa psychickým stavom a procesom, teda s tou bytostnou časťou človeka, v ktorej a cez ktorú bez ustania prúdi a prelieva sa všetko vonkajšie aj vnútorné, čo človek zažíva od narodenia a čo sa s ním deje v každom okamihu súčasnosti. Psychológ sprevádza klienta pri uvedomovaní si týchto proce- sov, vedie ho k tomu, aby sa učil vnímať svoje prežívanie vedome, viac mu rozumieť, následne ho lepšie zvládať a ľahšie regulovať vlastné afekty, správanie a konanie.

Psychologická činnosť je jednou zo špecializovaných odborných činností v reso- cializačnom stredisku, ktorá sa realizuje psychologickými metódami a prostriedkami v podobe psychodiagnostiky, poradenstva, individuálnej alebo skupinovej psychoterapie. Ide o cielene zameranú odbornú pomoc klientom sústredenú hlavne na podporu seba- poznávania, zmenu sebaobrazu, navodzovanie a posilňovanie zmien v myslení, prežívaní, správaní a v celkovej osobnostnej štruktúre pomocou psychologických prostriedkov a metód, v súlade s cieľmi resocializačného procesu. Pri práci s klientmi existuje možnosť uplatňovať prakticky všetky psychoterapeutické metódy podľa povahy problému a indi- viduality klienta počnúc kognitívno-behaviorálnymi, cez racionálno-emotívne, relaxačné techniky, psychoanalytické metódy, rodinnú terapiu, systemickú terapiu. V podmienkach nášho zariadenia sa mi najviac osvedčuje systemicky orientovaná terapia.

V kontexte metód sociálnej práce klient pracuje na sebe samom za pomoci a podpory vonkajších prostriedkov akými sú režim, komunita, pracovná terapia, so- cioterapia, animoterapia. Osvojuje alebo obnovuje si návyky, zručnosti, spôsobilosti, poznatky a vedomosti a popritom dochádza k reštruktúrovaniu jeho psychiky. Psy- chologická pomoc je primárne zameraná a orientovaná na prácu so sebou smerujúcou zvnútra navonok. Následný efekt je možné registrovať v zmene správania, postojov, pohľadu na život a v spôsobe, akým človek svoj život začína riadiť.

Tým, že sa klient učí a odváži spoznávať seba samého v stave abstinencie, rozli- šovať, uchopovať, vyjadrovať a adekvátne prejavovať svoje prežívanie, pocity, nálady, myšlienky, motívy, rozlišovať a zvládať svoje citové stavy a afekty, meniť svoj sebaob- raz, prijímať sa s kladmi aj zápormi, zvládať vlastné úzkosti, obavy, strachy – tým si v konečnom dôsledku lepšie rozumie, viac sa mu darí mať vo vlastných rukách a pod vlastnou kontrolou nielen svoju závislosť, ale hlavne seba samého a svoj život. A čím skôr sa tento vnútorný proces podarí naštartovať, tým lepšie vnútorné predpoklady sa vytvárajú aj na zvýšenie účinnosti resocializačného procesu.

Doterajšie skúsenosti jednoznačne potvrdzujú, že prevažná väčšina klientov potrebuje zažiť pocit istoty, bezpečia, prijatia a následné sprevádzanie, po- rozumenie a posilňovanie pri spracovávaní množstva vyhrotených vnútorných rozporov, bojov, útekov pred sebou a pred ľuďmi, pred intenzívnymi nejasnými úzkosťami, výčitkami svedomia a pocitmi viny, ktorými trpia po nespočetnom množstve vnútorne nespracovaných priestupkov a po ublíženiach, ktoré spôso-

bili v stave opitosti a závislosti svojim blízkym, cudzím aj sebe samým. Je nutné podporovať a posilniť aj tú najmenšiu prejavenú snahu meniť sa v želateľnom smere, ochotu preberať zodpovednosť za svoje správanie, za svoj život. Takisto je nutné udržiavať vieru v možnosť takejto zmeny a vieru v seba samého. Značná časť závis- lých v stave abstinencie, teda aj počas pobytu v resocializačnom stredisku, odmieta seba samých, zavrhujú sa, alebo naopak sú k sebe úplne nekritickí, nepriznávajú si vlastné chyby, ale pritom sú zvýšene kritickí k ostatným ľuďom a členom komunity. Z týchto skreslených, nereálnych sebaobrazov a postojov k sebe samému vznikajú na jednej strane sebapoškodzujúce až samovražedné tendencie, alebo na druhej strane agresívne a deštrukčné tendencie zamerané voči veciam a ľuďom. V danej oblasti má psychológ nesmierne široké možnosti práce a pomoci klientovi.

Často, dá sa povedať až zákonite, sa pod vplyvom pôsobenia drog klienti stretajú so skúsenosťami, resp. zážitkami rozšíreného vedomia a rôznych paranormál- nych javov. Tieto zážitky sú vo väčšine prípadov oddelené od vedomej časti ich psychického života a vhodnejšie by som ich nazvala nie rozšíreným vedomím, ale vpádom alebo útokom nevedomia do vedomia nezrelej, nepripravenej osobnosti, ktorá v danej situácii a za daných okolností a bez odbornej pomoci nevie tento druh zážitkov adekvátne spracovať a začleniť do vlastnej psychiky, osobnostnej štruktúry a do vlastného života. Takto človeku hrozí popri závislosti ďalšia závažná dezorien- tácia a dezintegrácia osobnosti v podobe prepuknutia alebo prehĺbenia duševného ochorenia – psychózy. U závislých sú tieto duševné ochorenia pomerne časté a majú obvykle podobu depresií, paranoje alebo schizofrénie.

Psychologickými metódami a prostriedkami je možné tieto stavy včas identifikovať, podchytiť, priblížiť ich poznatkovej a osobnostnej úrovni klienta, pomôcť mu, aby im po- rozumel a začlenil ich do svojej osobnostnej štruktúry. Úspešné zvládnutie podobných zložitých psychických krízových stavov obvykle klientovi pomôže posunúť sa do ďalšieho štádia osobnostného zrenia, na kvalitatívne inú úroveň rozvoja a k novej identite. V tomto smere majú klienti resocializačného strediska aj istú výhodu v porovnaní s ľuďmi bežne fungujúcimi v živote, ktorých osobnostný rozvoj je riadený viac-menej živelnými vonkajšími vplyvmi prostredia, bez možnosti cielenej, dlhodobej, systematickej práce s vlastnou psychikou. Za pomoci skúseného sprevádzajúceho terapeuta je možné bezpečnejšie a väčšinou v kratšom časovom rozpätí zvládnuť rizikové a krízové štádiá vývinu v emocionálnej a duchovnej dimenzii osobnostného rozvoja.

U mnohých klientov dochádza v priebehu resocializácie, pôsobením komunity a v dôsledku práce so sebou k akémusi „znovuoživovaniu“ etapy emocionálneho a sociálneho vývinu, v ktorej zaostali alebo ustrnuli kedysi v detstve a v mladosti pre nepriaznivú atmosféru v rodine, nedostatok citu a lásky zo strany rodičov, alebo v dôsledku deformácie citových a sociálnych vzťahov počas dlhodobého užívania drog. Aj táto oblasť je jednou z veľmi zraniteľných a odvíja sa od nej množstvo ďalších súvislostí vo vzťahu k abstinencii a resocializácii.

Úsilie psychológa a sociálneho pracovníka je dominantne orientované na pod- poru vôle a chcenia klienta zvládať svoju závislosť, osvojovať si nový životný štýl, nezostávať odtrhnutý a izolovaný od spoločnosti ľudí, cítiť sa zodpovedný za svoje správanie. Inými slovami pomáha mu dosiahnuť stav, ktorý by sa jednoducho dal vyjadriť slovami „viem, dokážem a chcem chcieť“, oproti stavu, keď kvôli závislosti nielenže „nechcel chcieť“, ale ani nebol schopný chcieť čokoľvek so sebou a so svo- jím životom urobiť. Toto úsilie zostáva spoločné aj napriek tomu, že spôsoby práce, čiastkové ciele a metódy, ktoré pri práci uplatňujeme, sú rôzne.

Psychická, vnútorná rovina bytia je pre klientov ťažšie uchopiteľná, často im je cudzia, neznáma a premenlivá v čase aj v prejavoch. Bežne a denne sa ňou ľudia zvyčajne nezaoberajú. A pritom práve táto najosobnejšia ľudská rovina sa rozhodujúcou mierou podieľa na tom, aké je naše konanie a správanie navonok. Nie sme si väčšinou vedomí ani toho (a klienti ešte menej), že v prípade vonkajších vplyvov aj vnútorného prežívania ide o neustále prebiehajúce, premenlivé a vyvíjajúce sa procesy, ktoré sa odohrávajú v konkrétnom čase, na určitom mieste a v konkrétnej situácii. Pocit väčšej istoty, stability a bezpečia pre klienta a tiež pre seba vnášame do tejto premenlivosti tým, že klienta učíme viac rozumieť tomuto procesu, spolu s ním ho uchopiť a vyjadriť do takej miery, aby ho bol schopný postupne regulovať vedome, vlastnými silami. Teda, aby bol ochotný a chcel sa učiť porozumieť najprv sebe samému, aby mohol následne viac rozumieť ľuďom okolo seba. Nutne sa pritom treba zmieriť s tým, že my rovnako ako naši klienti sa pohybujeme medzi dvomi zdanlivo extrémnymi pólmi – medzi rezignáciou, sklamaním, dočasnou stratou nádeje pri každej opakovanej recidíve a ob- novujúcou sa vierou, nádejou na uzdravovanie a zlepšenie počas každej prebiehajúcej abstinencie, aj keď trvá len krátko a je striedaná recidívami. Skúsenosti potvrdzujú, že príliš ambiciózne ciele vedú k väčším sklamaniam, nespokojnosti, obavám zo zlyhania a častejším pádom. A naopak, aj malé úspechy vyvolávajú radosť, posilňujú nádej,