Proceso administrativo

Strapatý ranč – terapeutické centrum, Belchatow, Poľsko

THERAPEUTIC RIDING AS A GROUP AND FAMILY INTERVENTION

Abstract: Twelve-year-old Peter lives with his mother and her new partner alone;

his biological father, who does not show any interest in Peter, is in prison. As a result of Peter’s negativism, truancy, repeated thefts, attacks on schoolmates and finally physical assault on his mother, he was placed into a group therapeutic riding organized simultaneously as family therapy. The principles of this therapy, which the author of the case study has elaborated and practically carried out, lie in social learning and in a personal example of therapist and her assistants in real situations at work with a horse. As a result of the therapy, Peter’s relationship with his mother improved and his avoidance tendencies weakened, his behavior and achievements at school sta- bilized. Contacts with his biological father have still preserved unresolved.

Key words: therapeutic riding, family therapy, therapy through reality, behavior disorders

Peter sa narodil v auguste 1992 v Bratislave. Už na 1. stupni základnej školy sa prejavili závažné problémy v jeho správaní, ktoré nevyriešilo ani preradenie na inú školu. Pre záškoláctvo, opakované krádeže s partiou starších záškolákov, vysokú mieru negativizmu, impulzivity, útoky na spolužiakov a napokon aj fyzické napad- nutie matky bola v roku 2004 po dohovore školy s matkou indikovaná a realizovaná hipoterapia.

1 _{Poznámka redakcie: Slovo hipoterapia sa podľa Veľkého slovníka cudzích slov (1997) píše s jedným} p, hipoterapeuti ale uprednostňujú zápis s dvomi p. Práce, kde bol použitý termín hippoterapia, citujeme v znení, v akom boli publikované; v ďalšom texte používame termín hipoterapia.

Prišlo 2.12.2008. S.T., Lipova 7, 97-400 Belchatow, Poľsko E-mail: [email protected]

Skupinová terapeutická práca s využitím koňa

Aplikovaný psychoterapeutický model som overovala vo výskumnej štúdii Hippo- terapia u detí s externalizujúcimi poruchami správania (Tílešová, 2004). Predkladaná kazuistika je jej súčasťou. Projekt overovania zahŕňal pretest pred intervenciou a post- test po intervencii. Z psychodiagnostických metodík som použila Škálu rizikového správania žiaka od Antonína Mezeru (2000), Škály na meranie úzkosti a úzkostnosti u detí (Müllner, Ruisel, Farkas, 1983) a Test sémantického výberu V. Doležala (in: Maršálová, Mikšík et al., 1990). Správanie dieťaťa v škole hodnotil pedagóg, ktorý s ním trávil väčšinu času, prostredníctvom Škály rizikového správania žiaka od A. Mezeru (2000). Zachytávali sa nielen problémové správanie dieťaťa počas stretnutí skupiny, ale aj jeho pokroky, pozitívne prejavy ako kooperácia, tolerancia, pozitívne emócie. Využila som aj anamnézu, pozorovanie a výpovede dieťaťa. Pozorovanie bolo obohatené šesťmesačnou katamnézou po ukončení terapie.

Nižšie opísanú metódu psychoterapeutickej intervencie som vytvorila a zaviedla do hipoterapie (Tílešová, 2008a). Týmto smerom školím aj budúcich hipoterapeutov na kurzoch hipoterapie. Ako terapeutka priamo zasahujem do interakcií zúčastnených, prerušujem nevhodné interakcie, radím účastníkom, vysvetľujem im, aké správanie treba použiť. Namiesto množstva slov priamo ukazujem vhodné správanie ako mo- del. V konkrétnom momente, keď rodič alebo dieťa „zlyháva“ vo svojich reakciách, predkladám im konštruktívne a aktívne riešenia. Ak medzi rodičom a dieťaťom vzniká konflikt, prerušujem ho a predkladám návrhy konkrétnych riešení – od preformulova- nia použitých slov po činy. Najdôležitejšie je sprostredkovať klientom konštruktívne konanie. Ak rodič napríklad „zabúda“ dieťa oceniť, ihneď mu dávam spätnú väzbu a požadujem konštruktívne správanie. A idem príkladom. Pri koňoch sa toto všetko berie ako nevyhnutnosť.

Teoretické východisko opísaných postupov je eklektické, intervencia je zalo- žená na uvedomení si používania jednotlivých krokov v reálnom živote klienta. Trénujeme takto v prirodzených podmienkach správanie členov celých rodín k sebe navzájom. Ako terapeutka musím byť vzorom, tlmočníkom, sprostredkovateľom, trénerom a učiteľom v jednej osobe. Na základe pozorovaní žiadam rodičov, aby sa zúčastnili terapeutického procesu, vysvetlím všetkým zúčastneným princípy práce a v rámci terapie realitou a cez zážitky pracujeme všetci spolu. Vyhýbame sa hĺbavým analýzam, ktoré môžu pôsobiť dekompenzačne. To prináša množstvo korektívnych zážitkov. Intenzívne vyzdvihujem pozitívne momenty v komunikácii, hľadám silné stránky každého člena rodiny aj ich vzájomných interakcií, povzbu- dzujem ich, využívam najmä pozitívne posilňovanie. Počas reflexie alebo priamo počas vzájomných interakcií klientov aj ich interakcií s koňom vysvetľujem, aké sú dôsledky použitého správania – konkretizujem to na príkladoch z reálnych zážitkov z hipoterapie s danou rodinou.

Tréning správania a bezprostredne poskytovanú spätnú väzbu prijímajú účastníci hipoterapie pozitívne. Práca s koňom sa zakladá na hľadaní cesty k nemu, nácviku primeranej komunikácie, „čítaní“ neverbálnych signálov – senzibilizácii voči potre- bám iných, voči vlastným podnetom a tiež ide o zvládanie podnetov konštruktívnym spôsobom. Kôň je výrazným katalyzátorom procesov a motivujúcim médiom aj u re- zignovaných klientov. Prostredníctvom koňa možno situácie provokovať, zvýrazňovať, upokojovať. Podrobnejšie som túto prácu charakterizovala v štúdiách pre časopis Psy- chiatria, psychoterapia, psychosomatika (Tílešová, 2008a, 2008b, 2009b) a v knihe Hippoterapia – pedagogicko-psychologické jazdenie (Tílešová et al., 2009).

Teoretickou inšpiráciou opísaného modelu terapie je kognitívno-behaviorálna psychoterapia, najmä pozitívne posilňovanie. Na jeho význam pri učení upozor- nili už B. F. Skinner a E. L. Torndike (Hall, Lindzey, 1999). Ďalším zdrojom je behaviorálny prístup v rodinnej terapii (Liberman, Patterson, Gordon a Davidson, Falloon – podľa Langmeiera et al., 2000), ktorý využíva terapeutické preučovanie patologickej interakcie prostredníctvom vzoru terapeuta, prípadne hraním rolí. Vo svojej terapeutickej práci predkladám klientom autentické situácie, bez hrania rolí. Prirodzenosť, spontánnosť a konkrétne situácie – to sú princípy terapie realitou, ktorá poskytuje korektívne zážitky a učenie, pri ktorom majú byť akceptované potreby všetkých zúčastnených. Učenie je teda spojené s citovou korekciou, alternatívnou emočnou skúsenosťou.

Význam identifikačného vzoru vyzdvihuje najmä pedagogická psychológia (Hvozdík, 1986; Ďurič et al., 1991). Dôležité sú poznatky A. Banduru o zástupnom učení a očakávaní posilnenia, ktoré vedú k sebauznávaniu a sebakriticizmu (podľa Halla a Lindzeyho, 1999). V mojej práci má dôležité miesto účastnícke pozorovanie, ktorého vplyv na správanie ľudí A. Bandura jasne dokázal. Veľkú pozornosť prob- lematike identifikačného vzoru detí s poruchami správania venuje T. Ronnenová (2000).

Na semiráni hipoterapie s tematikou rodinnej terapie hovorila D. Russigová (2000), že terapeut musí byť schopný vzťahu a vhodné je, ak má osobné skúsenosti v role rodiča. Vyzdvihla tiež možnosti, ktoré ponúka terapia realitou pri práci s koňmi. Pri hipoterapii realizovanej ako výsledok spojenia pedagogickej a psychologickej praxe poskytujem klientom vzor rodinnej interakcie tiež s pomocou manžela a štvorroč- nej dcéry, ktorí nie sú pre túto prácu osobitne školení. Dôležitejšia je tu osobnosť dospelého, jeho postoje, správanie, schopnosť uvoľniť situáciu, akceptovať iných, stavať zmysluplné hranice a otvorenosť dieťaťa, jeho prístupnosť a spôsobilosť ísť príkladom. Nevyhnutým predpokladom úspešného terapeutického pôsobenia je dobrý vzťah medzi nami, schopnosť komunikovať a kooperovať navzájom a samozrejme aj s koňom (Tílešová, 2008a, b; Tílešová et al., 2009). Spoločne motivujeme klientov ku konštruktívnym vzorcom správania a sprostredkúvame im korektívnu emočnú skúsenosť. Nie sú takto odkázaní len na rozprávanie o tom, ako by to mohlo vyzerať,

ale prežívajú konkrétne situácie tu a teraz spoločne a v atmosfére, kde vidia skutočnú rodinu v pozitívnych interakciách a sami robia veľmi rýchle pokroky. Uvedený prístup klienti oceňujú ako hmatateľný, konkrétny a pochopiteľný. Vyzdvihujú fakt, že sa tu priamo ukazuje a trénuje, ako situáciu riešiť. A často plačú od šťastia. Podrobnejšie informácie možno nájsť na inom mieste (Tílešová, 2009b; Tílešová et al., 2009).

V rámci terapeutického procesu sa kombinujú individuálne aj skupinové stretnutia. Úvodný pohovor prebieha iba v rámci rodiny, nasledujú skupinové stretnutia s roves- níkmi, na ktoré sú k spoluúčasti pozývaní aj rodičia. Pred spoločným stretnutím rodiča a skupiny sa s rodičom individuálne analyzujú potreby dieťaťa a pozorovania práce s ním, vysvetliť treba potrebu rodičovej spolupráce. Po skupinovej práci s rodičom a deťmi nasleduje skupinová aj individuálna reflexia terapeutických stretnutí.

Petrova rodinná anamnéza

Peter sa narodil ako jediné dieťa do úplnej, ale dysfunkčnej rodiny. Chlapec žil od jedného roku s matkou v jednoizbovom byte. Odvtedy je jeho otec v peniterciárnej starostlivosti pre násilné trestné činy a krádeže. Keď mal Peter šesť rokov, presťahovali sa s matkou do sociálnej ubytovne. Tu bývali do Petrových desiatich rokov. Keď sa chlapcove ťažkosti stali výrazné, rozhodli sa starí rodičia, že vezmú dcéru aj s vnukom bývať k sebe a prevezmú niektoré záväzky v starostlivosti o neho na seba. Súrodencov Peter nemá. Vplyvnou a významnou osobou sa pre Petra stal starý otec.

Matka pracuje v domove dôchodcov ako ošetrovateľka. Má základné vzdelanie a nedokončenú strednú školu v odbore kvetinárstvo. Ako 17-ročná v 3. ročníku štúdia na strednej škole otehotnela. Petrov biologický otec žiadal matku o prerušenie gravi- dity. Rodičia jej ponúkli pomoc vo forme bývania a starostlivosti o dieťa. So svadbou nesúhlasili. Mali výhrady voči správaniu dcérinho partnera. Výsledkom všetkých tlakov a alternatív bolo matkino rozhodnutie odísť zo strednej školy a odmietnuť pomoc rodičov. Otec dieťaťa bol podľa nej v tej dobe materiálne zabezpečený, preto sa nasťahovala k nemu.

Graviditu prežívala veľmi zle, dostávala sa do apatie, nakoľko biologický otec dieťaťa jej neustále vyčítal, že dieťa určite nečaká s ním. Keď sa dieťa narodilo, neve- noval mu pozornosť, volal ho pankhart. Bol nezamestnaný a matka nemala prehľad, ako trávi voľný čas. Tvrdil jej, že si hľadá prácu. Bol zapletený do trestných činov, čo vyústilo do jeho odsúdenia na 13 rokov nepodmienečného výkonu trestu.

Matka s dieťaťom to prežívala traumatizujúco. Po dvojročnej skúsenosti zostala napriek opätovnej ponuke pomoci zo strany rodičov sama. Udáva, že im chcela do- kázať, že to zvládne. Od detstva mala pocit, že ju podceňovali. V byte Petrovho otca zostali do chlapcovho nástupu do základnej školy. Matka pritom nesúhlasila, aby sa starí rodičia s vnukom stretávali. Sama sa vyjadrila, že nevládala, cítila sa psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Popri starostlivosti o dieťa si nenašla prácu a dostala sa do

finančných ťažkostí. Preto sa v čase Petrovho nástupu do školy museli z bytu vysťa- hovať a bolo im pridelené miesto v sociálnej ubytovni. Matka dostala prostredníctvom sociálnej kurately pracovnú ponuku na miesto ošetrovateľky v domove dôchodcov, ktoré prijala. Cítila sa lepšie a silnejšia. Súčasne si uvedomovala, že nestačí zvládať výchovu a vzdelávanie syna. Krátko po nástupe do práce si v kontakte s generáciou vlastných rodičov začala uvedomovať citový nápor tejto práce vzhľadom k vlastnému životnému príbehu. Dostala sa opäť do veľkého napätia a začala sa vyhýbať aj synovi. V jeho výchovnom vedení uplatňovala silné riadenie a záporný vzťah k nemu.

Pred troma rokmi sa matka zoznámila s novým partnerom, automechanikom rovnakého veku. Peter sa obával príchodu súrodenca. Mal strach, že matka bude mať s priateľom dieťa. Oslovuje ho „mamin frajer“ alebo menom. Trávia spolu minimálne množstvo času, Peter má k nemu ambivalentný postoj. Súčasne si však uvedomuje, že vlastný otec ho nechce vidieť.

Zdravotný stav

Vážne ochorenia sa v rodine nevyskytli. Chlapec nie je dispenzarizovaný, lieky neberie. Otravy ani úrazy matka ani syn neudávajú. Možno však predpokladať, že už v ranom veku bol Peter výraznejšie fyzicky trestaný. Je to chlapec pevnej konštitúcie, fyzicky prevyšujúci svojich rovesníkov. Jeho prenatálny vývin bol skomplikovaný matkinou traumou pre prístup partnera k celej záležitosti. Pôrod bol spontánny, bez problémov. Postnatálny vývin hrubej aj jemnej motoriky prebiehal bez zvláštností. Na spôsob upokojovania dieťaťa si matka nepamätá. Lateralita chlapca je vyhranená vpravo. Vo vývine reči matka neudáva nijaké odlišnosti.

Školská anamnéza

Peter mal vážne problémy v zvládaní učiva na prvom stupni základnej školy v do- be, keď matka prežívala osobný konflikt v práci. Opakoval ročník pre neprospievanie z matematiky a zo slovenského jazyka. Začal sa prejavovať agresívne voči spolužia- kom. Bol iniciátorom šikanovania mladších a slabších. Preto ho v štvrtom ročníku preradili do inej školy. Chodil poza školu a v novom kolektíve navádzal spolužiaka s podobnými životnými skúsenosťami ku krádežiam. Opakovane ukradli hodinky, peniaze. V štvrtom ročníku mal trojku zo správania a nezvládol profilové predmety. Vzťah chlapca ku škole bol negatívny, učitelia boli v jeho predstavách spojení so všetkými negatívnymi zážitkami a často dochádzalo k prenosovým reakciám voči nim. Učitelia nerozumeli, čo sa s Petrom deje, a tak stúpalo napätie aj z ich strany.

Vtedy starí rodičia, najmä starý otec, rozhodne žiadali prebrať dohľad nad vnu- kovou dochádzkou do školy. Sociálna kuratela s tým súhlasila a od školského roku 2003/2004 opakuje Peter štvrtý ročník bez jedinej absencie. Matka začala s rodičmi

obmedzene komunikovať. Jej vzťah ku nim však bol na začiatku našich stretnutí negativistický.

Osobnostný profil

Triedna učiteľka požiadala o psychologické vyšetrenie pre podozrenie na špeci- fickú poruchu učenia. Záver pedagogicko-psychologickej poradne znel: hyperaktivita s poruchou pozornosti. Na našich stretnutiach pôsobil Peter spočiatku úzkostne, citovo labilne. Po úvodnom kontakte a preteste pred začiatkom psychoterapie sme usúdili, že je vysoko úzkostný. Predpokladali sme ťažkosti s udržaním pozornosti a luciditou v dôsledku oslabenia neurovegetatívneho systému. Sústavné vystavovanie napätiu vyvolalo aj Petrovu výraznú citovú labilitu. Agresivitu a impulzivitu nepokladáme v jeho prípade za vlastnosť nervovej sústavy, ale za dôsledok dlhodobého nedostatku uspokojenia základných psychických potrieb. Matka spomínala, že bez emocionál- nej opory Peter nepozeral ani televíziu. Pri sledovaní televízie sa bežne potil, ťažko dýchal, z rúk mu kvapkal pot už pri menšom rozrušení. Výrazným problémom bol jeho postoj k sebe samému, mal narušenú sebadôveru. Veľmi túžil po kamarátstve a súčasne prežíval veľký strach z ublíženia v kamarátskom vzťahu.

Na začiatku nášho kontaktu chlapec neudával nijaké záujmové aktivity. Postupne si pod vplyvom skupiny vybudoval záujem o hudbu. Obľubuje Eminema. V priebehu terapeutickej starostlivosti sa začal intenzívnejšie zaoberať technickými záujmami, najmä autami.

Priebeh terapie

Pred začatím terapeutickej starostlivosti bol Petrov kontakt so zvieratami ob- medzený na papagája, ktorého choval doma. Vzhľadom na vysokú úzkostnosť sme predpokladali, že bude mať strach z kontaktu s koňmi. Na kone aj na skupinu proji- koval svoje pocity ohrozenia.

Výber koňa: O diagnostike pomocou výberu koňa klientom sa možno podrobnejšie dozvedieť v knihe Hippoterapia – Pedagogicko-psychologické jazdenie (Tílešová et al., 2009). Písala som o ňom aj na iných miestach (napr. Tílešová, 2008a). Prvý kôň, ktorého si Peter vybral, bol útly, jemný, citlivý, ľahko zraniteľný, ušľachtilý anglický plnokrvník. Ryzák, submisívny člen stáda, vyžadujúci pokojný, trpezlivý prístup. Klienti ho volia v prípade potreby partnerstva, uznania. Počas výberu sa Pe- ter spočiatku prejavoval nerozhodne. Rázne však odmietal alfa dominantného člena stáda, mohutného, pomaly reagujúceho bieleho grošovaného valacha, vyžadujúceho rozhodné vodcovské usmerňovanie, ktorého klienti volia v prípadoch potreby čis- toty, ochrany, otcovskej autority. O kontakt s ním prejavil záujem až na posledných stretnutiach. Zvládal ho, až keď sa naučil dávať jasné, rázne signály. Spočiatku iba

čakal, že kôň bude robiť, čo očakáva, a nedával mu žiadne komunikačné signály. Na zvládnutie tejto situácie sme zvolili udržiavanie očného kontaktu s povzbudzovaním. Terapeutka cúvala pred koňom a chlapec mal úlohu udržiavať s ňou stály očný kon- takt. Takto začal kôň dostávať pomôcky a zákonite reagoval.

Terapeutický proces: Vzťah chlapca k matke pred terapiou bol ambivalentný (jednak túžil po pozitívnej interakcii s ňou, jednak s ňou nemal spracované konflik- ty). Reagoval na ňu prehnane impulzívne, pohŕdavo, kriticky. Počas terapeutických stretnutí som zdôrazňovala, že matka musí byť dieťaťu vzorom. Nakoľko matkine únikové tendencie a vzdor sa naplno odrazili v Petrovom správaní, pochopila po pohovore dôležitosť tohto aspektu. Spoločne so skupinou sme realizovali stretnutie, na ktorom matka prežila zážitok úspechu, prekonala strach, aby mohla so synom pracovať na problémoch. Bolo to jedno z najvýznamnejších stretnutí pre jeho pokrok. Peter prežil modelové správanie matky, čo sa týka rozhodnosti a zodpovednosti. Na stretnutie prišli obaja napriek strachu. Zodpovednosť mala prioritný význam. Únik tentokrát nebol podporovaný.

Po odkrývaní ťažkostí, otváraní sa, kontakte s nepríjemnými obsahmi sa Peter spočiatku chcel vyhnúť nášmu stretnutiu, keďže som vo fáze rozhodovania a uvedo- melého konania požadovala jeho vlastnú aktivitu. Reagoval úzkosťou a stiahnutím. Na stretnutie preniesol strach z matkinej agresie voči nemu. Po jeho aktívnych reakciách v domácom prostredí v prípadoch, keď sa cítil neoprávnene potrestaný, nasledovalo popretie jeho osobnosti z matkinej strany. To bol ďalší podstatný dôvod jeho únikov. Matka sa vyslovene vyjadrila, že nemá rada, ak sa Peter chváli. Odmietal sa zúčastniť aktivity požadujúcej určitý výkon. Reagoval prehnane únikovo. V týchto situáciách nepomohla podpora skupiny, iba dospelej akceptujúcej autority – terapeutky.

Na terapeutických stretnutiach matka zažila vzor správania k synovi a trénovala nové správanie. Bola prekvapená ako rôznorodo reagovala na podnety dieťaťa terape- utka aj skupina. Matke chýbal trpezlivý, vysvetľujúci prístup. Peter sa prejavoval voči nej veľmi negativisticky, snažil sa ju ponížiť, príčiny svojho neúspechu hľadal v nej. Dostal inštrukcie, ako sa má k matke správať. Skupina sa ochotne podieľala na ich interakcii. Spoločne sme vyzdvihovali pozitíva matkinho správania, vyzdvihli sme jej ochotu obetovať sa. Bol to priestor na objasnenie problematiky Petrovej túžby po dokonalosti, ktorú v ňom matka budovala. Z terapeutickej situácie vyplynula aj jeho nezodpovednosť a nespoľahlivosť pri poskytovaní fyzickej aj psychickej opory matke v ľahu na chrbte (najnestabilnejšia poloha vyžadujúca dôveru polohovaného). Úlohou dvojíc bolo ľahnúť si na chrbát. Matka a terapeutka sedeli na koni za chlapcami. Matka si teda ľahla na chrbát a Peter na ňu. Peter sa prejavil výrazne egocentricky, nebral ohľad na to, že matka pod ním musí balansovať, aby nespadli. Pritom si vychutnával telesnú blízkosť s matkou.

Matka pripravovala koňa spoločne so synom a deti (predovšetkým Peter) jej vysvetľovali, ako má ku koňom pristupovať. Komunikáciu a kooperáciu sme demon-

štrovali dvojicou terapeutka – iný chlapec. Uplatnili sme vzor konkrétnych činností. Matka s Petrom sedeli na koni a na druhom koni som ako model sedela ja s iným emočne nesaturovaným dieťaťom. (Samozrejme, pre druhého chlapca boli zostavené podmienky tak, aby si zo stretnutia tiež odniesol maximálny terapeutický efekt.) Okrem iného sme použili veľké plastové kruhy, ktoré bolo treba udržať spoločne vo dvojici raz pravou a potom ľavou nohou. Peter s matkou sa začali hádať a kričať po sebe, nehľadali konštruktívne riešenie. Musela som často zasahovať a usmerňovať ich komunikáciu a kooperáciu, postupne sa pridali aj posmelení členovia skupiny. Vyzývali sme dvojicu ku vzájomnej diskusii o riešení problémových úloh. Výrazným zážitkom pre mamu so synom bolo, keď mali plastový kruh spoločne prevliecť z jed- nej strany tela na druhú. Úspešne začali kooperovať pri úlohe rozprestrieť pod sebou šatku tak, aby trčali všetky štyri rohy. Matka veľmi ochotne prijímala terapeutické pôsobenie, Peter reagoval po výraznejšom usmerňovaní správania. Reagoval predo- všetkým na vysvetľovanie o matkiných pocitoch a pozitívnych signáloch, prijímal ho však iba odo mňa, podpora asistentky a skupiny mu nestačila. Bez intervencií terapeutky by dvojica niekoľkokrát skončila pádom a Peter mal tiež tendenciu zaútočiť na matku fyzicky. Jeho úzkosť pred výkonom bola tak silná, že nevnímal potreby koňa ani matky (veľmi výrazne, keď si ľahol na matku dozadu a ona zo všetkých síl balancovala jeho tlak). Navodila som situácie, kde bolo nutné sa za ruky navzájom držať a vtedy Peter začal matke poskytovať oporu. Nakoľko matka mala ťažkosti s prejavovaním pozitívnych citov, nastal zlom v ich kontakte. Peter okamžite čerpal z matkiných dotykov. Trvala som na vzájomnej pozitívnej spätnej väzbe oboch, čo s pomocou zvládli.

Potom sme použili plastový kužel, na ktorý sa mali hádzať krúžky. Matka vyčítala synovi neschopnosť, keď netrafil, čo som okamžite riešila komentárom o nevhodnosti kritiky a vysvetlila som jej, že podstatná je jej podpora, veď aj ona takú celý čas na terapeutickej jednotke dostávala. Matka si uvedomila, že majú so synom rovnaké