v č e r a j š i a j a r, d n e š n é e š t e n i e l e t o s a n á s d o t k l o -p r s t o m n a c i t l i v o m m i e s t e , v y s p o v e d a l o n a š e z i m n é m o r y a p o v i a n o č n é p ľu š t e , p o v y s t r k o v a l o k a v i a r e n s k é s t o l i č k y a k r e s l á n a r o z j a s -n e -n é u l i c e , s l n e č n ý m l a s e r o m p r i k r e s l i l o o t á z n i k y d o ú s m e v o v ž i e n , v ý k r i č n í k y d o p o h ľa d o v m u ž o v, r o z b l á z n i l o v š e l i j a k é t e l i a t k a v n á s , z a h r a l o s i s n a m i s v o j u k a ž d o r o č n ú h r u . M o t k á m e s a p o z á k u t i a c h s t a r é h o m e s t a , p o d -k o l i e n -k y s p ú š ť a m e s t á l e n i ž š i e , c h r b t a m i s a o p i e r a m e o h r a d n ý v r c h , v d l a n i a c h n á m p r e b l e s k u j e v e ľ k o n o č n ý D u n a j – a j s o v š e t k ý m i s v o j i m i u t o p e n c a m i . K u r i a t k a z o b ú z l a t ý p r a c h n a n a š o m s t o l e , o b r u s z n o v a r o z k v i t o l d o k r á -s y, -s v i e c e -s a p l n i a d y m o m a k o d o m ľu ďm i . J a s i t a k ú t o p r í l e ž i t o s ť ( v y s p a ť s a ? ) n e n e c h á m ú j s ť . B r a t i s l a v s k ý p r í b e h S t a n i s l a v y U p wa r d o v e j - N a d s v e t n e j b y m o h o l z a č a ť n a v a n k ú š i a s k o n č i ť p o d p e r i n o u . N i e s ú t o ž i a d n e z v y š n é b á s n e z p ý c h y , a k p o v i e m , ž e m o j a j a r z a č n e a ž v t e d y, k e ď p o k v i t n e m ú d r o s ť n a v š e t k ý c h k a m e n n ý c h v ý s t u ž i a c h t o h t o s v e t a ( : a t o j e o p o č e t n ý c h o t c o c h e š t e p o č e t n e j -š í c h n e m ú d r y c h r o z h o d n u t í ) , k e ď d o k u m e n t y č e s k ý c h r e ž i s é r o v z r ô z n y c h a f r i c k ý c h z e m í ( : t o j e o t á b o r o c h n a d r o g o v a n ý c h „ d e t í -b o j o v n í k o v “ a „ a m p u t a č n ý c h t á -b o r o c h ” ) m a n e u v r h n ú d o p a n i c k é h o s t r a c h u o c i t l i v ú d u š u a n á d h e r n é p a v ú č i e k o n č a t i n y m ô j h o s y n a , k e ď s a n a š i m e d z i n á r o d n í p o z o r o v a t e l i a n e b u d ú v r a c a ť z B o s n y s i n f o r m a č n ý m i m i n i k a t a l ó g m i n á š ľa p n ý c h m í n , p r i b a l e n ý m i k d e s i a t e j ( : t o j e o p o h r e b o c h s l n k a v t e j t o p r a g m a t i c k e j c i v i l i z á c i i ) , k e ď s a n e ž n í m u ž i p o h n ú k z á k l a d o m a o d v á ž n e ž e n y k n a d o b l a č n ý m s t r e c h á m s v o j i c h d o m o v o v ( : t o b u d e t i e ž , m i l ý m ô j č i t a t e ľ, o n i e k o m o n i e č o m ) , k e ď s a m a t n é z á h r a d y n a o k r a j i t i e ň a p r e p a d n ú d o s e b a a u v o ľ n i a m i e s t o r o d i n e c o g i t o v c o v a i n ý m b á s n i a m , z a t i a ľ n e s l o v e n s k ý m , n a v ž d y n e s l o v e s n ý m , a l e v k u l t ú r e c e l k o m š t a n d a r d n ý m a v e r n ý m . B o j í m s a p o z r i e ť n a r u č i č k y s v o j i c h h o d í n . T i e ž n e d o r a s t a j ú . B o l a z i m a a l e b o p r á v e p r i c h á d z a ? ( A s t á l e t o ľ k o k l o k o t u v o k o l o s t o j a c i c h h r d l á c h . ) E š t e c h v í ľu p o d u m a ť n a d B u n č á k o v ý m s t o l o m , e š t e d ô k l a d n e j š i e s a v y p l a č k a ť v p o é z i i J á n a O n d r u š a , e š t e r a z c h y t i ť z a c h v o s t č i e r n u m a č k u z o Š t r p k o v h o p o s t s c r i p t u m . M o ž n o n á s t á t o c e s t a m ú d r e j š i e p o v e d i e . S TA N I S L A V A C H R O B Á K O V Á
p o v e d z m e , ž e
R a d o s t n é
O č a k á v a n i e
M ú d r o s t i
B l í ž n y c h
O d k r ý v a
I n é
D i m e n z i e
MAnuál DEkadentného INtelektuála
alebo MADE IN
Juraj MALÍČEKr e c e n z i e
r
o
m
b
o
id
š
p
e
c
iá
l
M
A
R
T
I
N
P
A
L
Ú
C
H
B I O F I L M
Stretnutie Burroughsa a Cronenberga
pri Na h o m o b e d e
Od pomerne raných mojich (i mnohých iných – starších i mladších) aktívnych kon-taktov s literatúrou bol: učiteľ, starší priateľ, kolega – rozprávajúci, rozprávajúci... inšpirujúci.... nepoučujúci, poučný; a mne (isto i mnohým iným) sa ticho videlo, že nemôže nebyť, že bude naveky. Bláznivý predpoklad; neúprosná fyziológia!
V ostatnom (jeho poslednom) polroku – roku sme sa s Palim Bunčákom stretli len dvakrát.
Naposledy v októbri (novembri? – nepamätám sa presne) na fakultnej chodbe, ktorej steny – čo i niekoľkokrát premaľované – si ho pamätali a dobiedzali ním do mladších, ktorí by inak len matne tušili, že legenda ešte je – rozpráva, popíja, rozpráva, žije... rozpráva. On ma však takmer ignoroval, ba priam stroho odbil; mal totiž namierené, noha–palica–noha, ku kolegyni, ktorej hojdajúce sa boky vedome ohrozujú steny chodieb, boky, od ktorých je ďaleko na zem a primerane ďaleko k iným oblostiam, čo všetko odjakživa najmocnejšie fascinuje malých vzrastom.
Prednaposledy (pamätám sa presne, deň môjho teraz, zrelá dospelosť! úprosná fy-ziológia! úprosná?) 7. apríla 1999. Literárnokritický seminár na tému literárny život už-už končil, už-už sme sa dvíhali z nepohodlného boxu v Klube spisovateľov, keď vošiel a neomylne zamieril k dievčenskej kráse. (Nepatrí sa v nekrológu o sebe, o tom, čo, ako som vnímal ja; Moravčík tamže neskôr: „poloodhalená andulka”; andulka zmenila polohu, čo však nazahaľuje, keď väzí konkrétna či abstraktná, telesná či terezná v chlapovom srdci, že, Pali?). Takže som ich predstavil: „Naše poslucháčky. – Živá štát-nicová otázka.” Obe strany potešilo. Otázka si objednala, neskôr prijala i z nášho krčahu; otázkou začínalo byť, kedy sa pohneme ďalej, lebo otázka pila pomaly, labužnícky; ako vždy. Keďže sme mali namierené ešte inam, dve poslucháčky otázku uniesli a doviedli v spoločnom (teda aj otázkinom) veselom rozmare do krčmy Black Rose, kde sa krst českého čísla časopisu Rak už prehupol do spoločenskej časti. Nie všetci prítomní Česi pochopili situáciu, Peter Darovec im ju však stručne ozrejmil: „Je to to isté, ako keby do hospody v Prahe vstúpil živý Nezval.” Popíjali, pili sme; na osem krížikov zvládol hodný liter vína, slušný výkon. Rozprával, rozprával... inšpiroval... nepoúčal; nepoúčal – ba predsa: „Nikdy si nekľakaj pred dámou na kolená, aj keď je taká, ako táto naša spoločníčka...! „Musím ju niečím upútať, keď ty do nej hučíš z druhej strany...!” „Čože už ja...” mávol rukou, ale v očiach mu iskrilo. Po polnoci na ulici mi zodpovednosť diktla starať sa, ako sa dostane domov. Nevidel v tom nijaký problém a noha–palica–noha sa stratil hore Michalskou ulicou.
Predprednaposledy... mohol by som zostupovať tri desaťročia späť a – nudiť. V úmysle však mám ponúknuť literárnohistorický materiál.
B
R
A
Ň
O
H
O
C
H
E
L
Š k a t u ľ a
( N e k r o l ó g z a P a l i m )
š t á t n i c o v e j o t á z k y
D
O
K
U
M
E
N
T
Y
S
P
O
M
I
E
N
K
Y
P
A
M
Ä
T
I
T
A
V
Á
K O M O R A
Už čajsi pätnásť rokov sedím v pracovni, v ktorej on sedel hádam dve desaťročia. Keď mi v nej pridelili stôl, už bol pár rokov na dôchodku. Ako mi v miestnosti pribúda-lo kníh, papierov, časopisov, čoraz viac sa mi žiadala zamknutá skriňa, kľúč od kto-rej si nechal. Žiaden problém. Zaraz bol ochotný uvoľniť ju, len bolo načim prebrať jej obsah. A tak sme sa dohovárali, stretávali, skoordinovávali asi desať rokov, a stále to ne-vychádzalo. Obľuboval najmä začiatok druhej decembrovej dekády – ráno mi telefonuje sekretárka: „Je tu pán docent Bunčák... že s ním máte vyprázdniť nejakú skriňu...”
Ale napokon sme sa predsa len našli a v horúci augustový deň preberali skriňový archív. Papiere, noviny, časopis, kresba, kniha, pohľadnica... kus po kuse... všetko má svoju históriu... víno oteplieva... toto zahodiť (nerád, ale dôsledne som rešpektoval nevyslovenú žiadosť a do koša som všetko roztrhal), toto si nechám, túto knihu, časopis si nechajte alebo dajte študentom, toto sa ešte môže zísť...
Kopu NECHÁMSI som uložil do škatule od tlačiarne, že to ako jedným vrzom odvezieme k nemu domov. „Čo ste sa zbláznili,” vykali sme si ešte, „žena ma s tým vyhodí...” A že ju na to najprv pripraví, že pre to urobí najprv miesto, že mi zavolá a že až potom... ale... potom nenastalo... už nenastane... neúprosná fyziológia!
Sťahujem roletu skrine, otváram škatuľu štátnicovej otázky a vyberám z nej. KNIHY, PERIODIKÁ, PLATNE
Ponechal si: Knihy
* Elena Dubnická: Bohúň. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1960.
* Adam Mickiewicz: Pan Tadeusz czyli Ostatni zajazd na Litwie. Warszawa, Książka i wiedza 1950.
* Majster Pavol z Levoče. Bratislava, Tatran 1973. Dr. Pavlovi Bunčákovi za prácu v porote Literárnej súťaže k 30. výročiu SNP – venuje FV SZM pri FFUK – Bratislava, 25. IV. 1974
* Slovenské národné povstanie v histórii a kultúre Slovenska. Zborník z konferencie Univerzity Komenského k 30. výročiu SNP. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1977.
* Raymond Watkinson: William Hogarth. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krás-nej literatúry 1959. Dar SVKL (pečiatka).
* Dokumenty o protilidové a protinárodní politice T. G. Masaryka. Redigovali: František Nečásek, Jan Pachta a Eva Raisová. Praha, Orbis 1953.
* G. Bugucka – C. Niewiadomska: Naśi pisarze, ich życie i dzieła. Krótki zarys dziejów piśmiennictwa polskiego. Warszawa – Lublin – Lódż – Poznań – Kraków, G. Geberther i spolka 1920.
* Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Rozpomienky, zprávy a svedectvá. Bratislava, SVKL 1955.
* Stanovy Zväzu československých spisovateľav. Praha, SČSS 1949.
* Pamätník Bradla a okolia. Napísal Ján Lichner, evanj. farár, vydal v deň odhalenia Husovho pomníka na Brezovej 9. júla 1922. Zisk venovaný Štefánikovmu pomníku na Bradle. Myjava, tlačou kníhtlačiarne Daniela Pažického 1922.
* Jozef Mátej: Z korešpodencie Eleny Maróthy–Šoltésovej s Antoniou Gabauerovou o vzdelávaní slovenských dievčat. Separátny výtlačok z: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pedagogica. Ročník II. Bratislava, SPN 1969. Milému priateľovi PhDr. Paľkovi Bunčákovi – úprimne venuje – Jozef Mátej – Bratislava, 2. 3. 1972. D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
* Leopold Lahola: Atentát. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1949.
* Eugen Šimúnek: Estetika rozvoja súčasnej hudby. Bratislava, SVKL 1960. Dar SVKL (pečiatka).
* Andrej Sládkovič: Marína. Bratislava, SVKL 1953.
* Jozef Hnidka: Krížové štácie. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1949. V edícii Krásna próza, ktorú rediguje Dr. Pavol Bunčák.
* Július Barč-Ivan: Cesta myšlienky. Bratislava, Tatran 1971.
* Miroslav Dudok: Schody do básne. V grafickej úprave Jozefa Klátika, s jeho dvomi farebnými litografiami a s doslovom Samuela Čelovského vychádza ako súkromná bi-bliofília na ručnom papieri v náklade 99 číslovaných výtlačkov v Kulpíne roku 1975. Tento výtlačok má číslo 72. dr. P. Bunčákovi srdečne a s úctou – M. Dudok. – Bratislava 22. III. 1976.
* Ľubomír Feldek: Oravské motívy. Bratislava, Osvetový ústav vo vydavateľstve Obzor 1977.
* Dejiny Bulharska. Bratislava, Osveta 1962. Dar (pečiatka).
* Súbor anotačných záznamov z celoštátneho kola „O najlepšiu študentskú vedeckú a odbornú prácu” z odborov filozofický a žurnalistiky. Bratislava, Filozofická fakulta UK 1974.
Z obsahu: Peter Weiss, FFUK Bratislava: Niektoré problémy vedeckotechnickej revolú-cie a jej humanizárevolú-cie; Fedor Matejov, FFUK Bratislava: Problémy literatúry v povstalec-kom Novom slove; František Koli, UPJŠ Prešov: Lyrická tvorba Sarah Kirschovej; Bohuslava Vargová: Internacionalizmus a jeho odraz v povstaleckej tlači.
* Ján Smrek: Písané na sude. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1964. * Benjamin Constant: Adolf. Praha, J. Otto 1903.
* Albín Bagin: Kazimierz Przerwa Tetmajer a Milo Urban. Separátka z: Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae. Literárnovedný zborník 4, 1973. Váženému doc. Pavlovi Bunčákovi srdečne Albín Bagin.
Periodiká
* Kultúrny život: č. 5/1961 s ceruzkou písanou dedikáciou: s. Bunčák – Paľko! Pozdravuje Ťa redakcia KŽ. Mal si byť v klube... (ďalej nečitateľné), č. 47/1962, č. 14, 18, 28, 29, 31–24/1963, č. 19/1966.
* Les Lettres françaises. No794. Du 15 au 21 octobre 1959.
* Národnie noviny: 19 čísiel ročníka 73 (1942) a 18 čísiel ročníka 74 (1943). * Nový rod. Časopis pre dorastajúcu mládež. (Banská Bystrica) Zviazané ročníky II (1922) a III (1923). Záložky sú pri týchto textoch: L. N–ý: Romanca; Anton Prídavok–Umkin: Na svadbu poďte!; A. V. Sirácky: Život...; L. N–ý: Niekoľko slok o ne-dosažiteľnej méte. (Sl. D. K.); Plávka–Podhorský, žiak IV. r. g. v L. Mikuláši: Na nový rok; K. K.: Náš cieľ; S. Sinecký: Sestre; Otto Lehmann: Odchádzam – sbierajte!; Plávka-Podhorský: Sen; Plávka–Plávka-Podhorský: S bohom...; Andrej Plávka: Ja, slabý...
Platne
* T. M. Plautus: Lišák Pseudolus.
* Vladimír Majakovskij: Komsomolská – levý pochod (Námořníkům) – Plným hlasem.
* Eugen Suchoň: Krútňava.
* Bedřich Smetana: Prodaná nevěsta. * Jaroslav Vrchlický: Soud lásky. * Jozef Kajetán Tyl: Paličova dcera.
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
KOREŠPODENCIA
Korešpodencia iných
* V obálke adresovanej: Gröbl Pál úr – taníto – Nyitra Holícs, odoslanej z Budapešti, pečiatka prijímajúcej pošty Holics 2. októbra 1911 sa nachádza reklamný prospekt Magyar Mercur Bank Részv.–Társ.
* Pohľadnica s reprodukciou obrazu J. Mánesa: Slovácká rodina – Une familie slo-vaque – Slovakische Familie – Slavjanskaja semja zo zbierky Galérie Rudolphinum Prague s 5–hellerovou rakúsko–uhorskou známkou, odosielajúca pošta Uherská Skalice (dátum odoslania nečitateľný).
Adresát: Vážená Paní — paní M. Holuby – Uherská Skalice – (Szakolcza) Uhry. Text: Vážená Přítelkyně, Srdečný a úpřimný vánoční a novoroční pozdrav Vám posíla-jí a vše dobré přeposíla-jí oddaní O. B. H.
* Pohľadnica Pozdrav iz Dalmacie – Gruss aus Dalmatien, odoslaná z Uherskej Skalice.
Adresát: Pán Pavel Groebl, učitel na odpočinku v Holiči, Vrádištský riadok.
Text: Skalica 31/XII 922 – Šťastný Nový Rok Vám prajeme! Hermína (a detské pod-pisy) Ludko, Palko, Ivan.
Adresov ané P. B unčák ovi
* Na hlavičkovom papieri Skarabea (text hore: Rozprávajte svoj divný sen – Janko Kráľ; text dole: Poéziu budú robiť všetci, a nielen jeden – Lautréamont), adresované do Turč. Sv. Martina, Redakcia Národných novín:
Bratislava, dňa 14. okt. 1942 Milý Paľo,
smrteľne sa poobede nudím v úrade (som teraz na „hovädzom” oddelení), nuž Ťa reku obťažím krátkym listom a poprosím Ťa o jednu vec, Paľo a vyhľadaj, keď si v tých Národných, recenziu o mojej zbierke od Felixa. Bola v N. N. niekedy vo februári alebo v marci, a rád by som si ju prečítal. Troška teraz zas „delam do literatúry”, lebo by sa ináč tento sprostý život už nedal vydržať. – Ty píšeš, Paľo? A zostaneš v tom Martine? Napíš, ako sa Ti vôbec žije v tom filigrantskom prostredí. Vraj i Rampák má tam prísť (do Martina), hej?
Nového tu takého nič niet. Čo je, o tom iste vieš, a škoda teda šíriť reči. Bol som raz s Tvojim dievčaťom a hovorila mi, že tuho pracuješ na dizertačke. Som rád, že si sa do toho dal, do konca júna môžeš to mať tiež s krku. Potom môžeš robiť hoci tiež mäsiara (dneska ma tu jeden mäsiar poctil titulom pán kolega) na NÚZ–ovom úrade.
Do tých čias Ti prajem všetko dobre a prosím Ťa ešte raz vyhľadaj tú recenziu (stačí výstrižok) a pošli mi ju na vyššie uvedenú adresu.
Srdečne Ťa pozdravujem (i Ballu) Tvoj
Ján Brezina * Telegramy k promócii. Väčšina adresovaná: Najmarova 32, Bratislava, nie-ktoré Univerzita Aula alebo (Slovenská) Univerzita. Gratulanti: Zguthovci (K PROMOCII SRDECNE BLAHOZELAME), Pterikovichovci, Dr. Stefan Rehak, stano chovan (staremu kamaratovi k doktoratu srdecne gratuluje), Cernak, Bazovskovci (S VAMI SA TESIME), Kopredak, Misko Groedl s rodinou (SPRAVA O TVOJEJ PROMOCII NAS VELMI POTESILA BLAHOZELAME BOH NECH TA SPREVADZA NA DALSEJ PUTI ZIVOTA A VEDIE KU KRAS-NYM USPECHOM), julo (srdecne ti gratulujem a zelam i nadalej velke kariery), redakcia Narodnych novin, Dr. Pisut, Buchta, cisarik krizan, Steklac, Boor Schneider, Hejna Nada
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
(CEZ HORY CEZ DOLY VOLAM SLAVA PANU DOKTOROVI), Jula, Tatarkovci (PRE-KVAPIL NAS TVOJ USPECH BLAHOZELAME K DOKTORATU).
* Výmer Penzijneho ústavu súkromných úradníkov v Bratislave z 20. 9. 42: Pavol Bunčák ako redaktor Národných novín „podľa započitateľných ročných pôžitkov – nach dem anrechenbaren Gasamtjahresbezügen” Ks 14.400.– v triede 5 bol povinný platiť „mesačné poistné – monatliche Versicherungbeitrag” v „penzijnom poistení i s. priráž. podľa zák. 125/31” Ks 124.– a v „nemocenskom poistení” Ks 60.– „spolu – zusam-men” Ks 184.–.
* Adresa: Vážený súdruh prof. dr. Pavol Bunčák – Bratislava, Filozofická fakulta KU (Bývalá vládna budova).
Bratislava 23. IX. 61 Vážený súdruh profesor,
prepáčte mi láskave, že Vás unúvam. Posielam zároveň zopár veršov, slabých. Čosi chcem povedať, cítim to, ale forma sa ťažko hľadá – som viac gramatik. Ak by ste boli tak dobrý a posúdili mi tie veci, budem Vám veľmi zaviazaný (alebo ešte viac ako dosiaľ).
Prosím ešte raz o prepáčenie. So srdečným pozdravom
Váš Tvrdoň
* Cyklostyl na hlavičkovom papieri Zväzu československých spisovateľov, adresát dopísaný strojom:
SVAZ ČS. SPISOVETELŮ NÁRODNÍ TŘ. 11, PRAHA 1
V PRAZE dne 16. února 1965 Soudruh
Čj. 703 dr Pavol B u n č á k
Odd. ZO Referent PP/Wa Krátká 14
Bratislava Vážený soudruhu,
Svaz čs. spisovatelů se již delší dobu podílí s ministerstvem zahraničních věcí o své zkušenosti s prací jednotlivých našich kulturních přidelenců na zastupitelských uřadech v cizině. Ministerstvo zahraničních věcí vyjádřilo ochotu jmenovat do fukncí kulturních atašé a popř. i do jiných diplomatických funkcí některé naše členy a požádalo nás, abychom mu podali svůj návrh. Otázkou předběžného návrhu se zabý-valo jak zahraniční oddělení Svazu čs. spisovatelů, tak sekretariát a konečně i před-sednictvo.
Jedním z kandidátů, přicházejících v úvahu pro předběžný návrh ministerstvu zahraničních věcí, jste i Vy. Prosíme Vás proto, abyste nám pokud možno v krátké době sdělil, zda byste byl ochoten pracovat v našich diplomatických službách, kdyby minis-terstvo zahraničních věcí náš návrh akceptovalo. Potřebovali bychom od Vás též vědet, od kdy jste členem strany a který cizí jazyk dobře (plynně) ovládáte. Jakmile od Vás obdržíme kladnou odpověď, navrhneme Vás příslušným místům na ministerstvu zahraničních věcí. Jistě však chápete, že tento náš návrh nikterak nezavazuje minis-terstvo zahraničních věcí, aby jej přijalo. Minisminis-terstvo má svá specifická hlediska a také volná místa v diplomatických službách nejsou neomezená. Jsme proto přesvědčeni, že byste neměl ani nám ani ministerstvu zahraničních věcí za zlé, kdyby náš návrh nebyl zatím realizován. Jsme však toho názoru, že tato akce je jistě prospěšná, neboť všem nám společně záleží na tom, aby naši kulturu v zahraničí representovali lidé schopní, inteligentní a spolehliví, ktoří mají dobrý vztah k naší kultuře a solidní znalosti.
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
Upozorňujeme též, že práce v diplomatických službách vyžaduje i schopnosti organizační.
Nepochybujeme o tom, že sám dovedete nejlépe posoudit, zda by Vás tato práce zají-mala a zda byste v ní s úspěchem obstál.
Se soudružským pozdravem Petr Pujman, v. r.
vedoucí zahraničního odděl. * Písané (ženským?) rukopisom:
Posielame pozdrav jarný Rekreuj sa urýchlene
s úsmevom na líci, a patrične svižne,
že sedíme všetci spolu lebo vína je dosť málo
a v „novej pivnici”. sotva na dva týždne.
Hana Zemanová, Dalibor, Juraj, Karol o. F M. (a 4 nečitateľné podpisy)
* Dana Petríková, prof., SPŠP v Nitre 21. 9. 76 Vážený pán doktor,
ešte v júni t. r. mi poslal tohoročný absolvent našej školy Ján Malina niekoľko svojich básní, aby som ich posúdila. Keďže som sa necítila veľmi povolaná, aby som tak uro-bila zodpovedne, využila som naše letné sústredenie (postgraduál – II. roč.) a poprosi-la som Vás, aby ste si básne prezreli. Dohodli sme sa, že Vám ich neskôr pošlem.
Tak Vám niektoré posielam. Zdajú sa mi pozoruhodné. Prosím, aby ste básne kriticky zhodnotili a Jankovi poradili, čo zmeniť, vylepšiť, na čom najviac pracovať a vôbec ako ďalej. Pripájam obálku so svojou adresou.
Teším sa na odpoveď a zostávam
so srdečným pozdravom D. Petríková
* Paľko, prišiel som Ťa navštíviť, povedali mi, že prídeš o 12 hod., prípadne o 13 hod. Chcel som sa dnes obrátiť na Teba v jednej veci, aby si mi poradil. Mám čas a chuť, chcel by som robiť nejakú doktorskú prácu a chcel by som si vybrať, prípadne zvoliť tému. Ak dovolíš, požiadam Dr. Staníka z katedry anglistiky, ktorý by mi tlmočil (ja s ním budem skôr) Tvoj názor na túto moju záležitosť. Žena i s dcérou žijú v USA, niekedy Ti to bližšie vysvetlím a pozývam Ťa na Makov cez prázdniny okrem týchto ter-mínov (od 2. 7. do 16. 7., od 25. 7. do 10. 8. 78). Srdečne pozdravuje
Dušan Podkrivacký. * Radostné vánoce
a šťastný nový rok! Vám
i Vašim nejbližším Váš
Praha, 18. 12. 78 Ludvík Patera
Jana (a Dominika)
Od Jany si štátnicová otázka ponechala dva pozdravy, oba odoslané v Luzerne. Prvý (datovaný 27. 4. 77):
Milý pán profesor!
Vďaka za milé riadky, škoda len, že ich nebolo viac. Veľmi by som sa tešila obšírnej-šej správe o Vás. V marci som Vás hľadala v škole, ale márne. Stretla som iba Š. Ondruša. Hovoril Vám niečo? Veľmi ma zarmútil neočakávaný odchod P. Hrivnáka! Škoda ho! Teším sa na prípadnú odpoveď.
Srdečne Jana D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
Druhý (datovaný 15. 1. 1979): Milý pán profesor!
Srdečná vďaka za peknú kartu Bratislavy ako aj za dobré želania do nového roku, ktoré v svojom i Hansovom mene opätujem.
Bola som veľmi rada, že sme sa v Bratislave zase raz stretli a dúfam, že aj nabudúce budem mať to šťastie a budeme sa môcť trochu porozprávať.
Sviatočné dni sme v zdraví prežili a teraz sme opäť v každodennom živote. Aspoň že nám počasie žičí. Je tu slnečno a nie veľmi zima, hoci sneh sa drží.
Ešte raz všetko najlepšie v novom roku ’79 a snáď do skorého videnia!
Srdečne Jana S predchádzajúcou Janou môže súvisieť aj tento lístok:
Pavol,
nechávam Ti pre našu (alebo iba Tvoju?) krásavicu tú učebnicu. Pozdrav ju pekne, spýtaj sa jej, či by chcela robiť slovenčinu na fakulte v Ženeve u prof. Zetta. Ak áno, napísal by som mu.
Šimon Od Dominiky si básnik vložil do škatule len pohľadnicu odoslanú 4. 12. 1977 v Mulhouse, ktorá začína Mon cher Petit–Pere a končí podpisom Dominique.
STRANÍCKA AGENDA
Obsah fascikla „Stranícka agenda” nezodpovedá celkom „názvu”. Popri zápisniciach zo schôdzí a plánoch práce straníckej skupiny, prezenčných listinách z rokov 1957–58 a 1961–62, čistých prihlášok za kandidáta Komunistickej strany Slovenska, evidencie objednávok tlače (Bunčák si 19. IX. 1958 predplatil Novú mysl) sa v ňom nachádza napríklad štvorlist Nádorních novín z 28. auguta 1877, posudky rigoróznych prác, zápisnice zo zasadnutí katedier, všakovaké príkazy vedenia Vysokej školy pedagogic-kej z r. 57, ročné výkazy práce učiteľov, plány individuálneho štúdia pedagógov na r. 1958... Zo zaujímavejších materilálov vyberáme:
Posudok o odb. asistentovi CSc. Jánovi Števčekovi
„Po stránke ideologickej je súdruh Števček vyspelý. Počas štúdia v rámci ČSM i počas vedeckej ašpirantúry a v čase keď bol poslucháčom Večernej univerzity marxizmu-leninizmu v Bratislave si osvojil marxistickú metódu myslenie a uplatňuje ju... (...) Prejavom politickej vyspelosti s. Števčeka je aj jeho práca v ROH... (...) Ako člen výboru ROH na FFUK zorganizoval prednáškový kurz proti fašizmu a revanšizmu. Po zájazde v SSSR vystúpil na besede s poslucháčmi, kde prejavil svoj obdiv a lásku k SSSR. (...) Na pracovisku, v kolektíve členov katedry je súdruh Števček obľúbený pre svoju veselú povahu, otvorené priateľské vystupovanie. Sú u neho predpoklady, že v novom ešte zodpovednejšom pracovnom zaradení bude si súdruh Števček vedieť zastať svoje miesto.” (Nesignované, nedatované.)
Posudok na Jozefa Špačka
„...je poslucháčom IV. roč. FFUK, študuje slovenčinu a ruštinu. (...) Súdruh Jozef Špaček je literárne činný a uverejňuje články a beletristické práce v časopisoch Hlas ľudu, Slovenské pohľady a najnovšie v Novom slove. V rokoch 1968–69 sa nean-gažoval v nijakých protištátnych, protistraníckych a protisovietskych organizáciách a skupinách. (...) Súdruh Jozef Špaček dostal prvé základy komunistického svetonáhľadu už v rodičovskom dome...”
(Nedatované, signované P. B.) D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
`Balák Štefan S–SRB
a) R. 1968 a 1969 som mal k SSSR a KSČ kladný postoj. Zo začiatku som bol prekvapený. V tom čase som bol u mojej matky na Orave. Vysvetlenie vstupu vojsk vládnymi a straníckymi orgánmi bolo mi smerodatné. Štrajky som neorganizoval, ani som sa na nich nezúčastnil, rovnako som sa nezúčastnil ani na organizácii štrajku Jána Palacha. Z hokejového víťazstva som sa tešil, ale manifestácie som sa nezúčastnil. Nezúčastňoval som sa na príprave všeliakých revolúcii. R. 1968 mi vyšla zbierka básní Ohnisko.
b) Pred rokom 1968 som bol členom ČSM.
c) Nateraz sa celkom venujem príprave na štátnu skúšku. d) Prospechový priemer 2–3.
Štefan Balák (Písané vlastnou rukou podpísaného; podčiarknuté červeným, nevedno kým.) Zápisnica zo zasadnutia Katedry slovenského jazyka a literatúry dňa 11. XI. 1957
3.) Študijné veci podľa ročníkov. Na dekanstvo treba predvolať poslucháčov IV. roč. z komb. S, a to Domčeka a Feldeka. Títo poslucháči nechodili na seminár celý mesiac, nemajú dostať zápočet a tento seminár má pokračovať aj v letnom semestri.
7.) Recitačný krúžok. Študenti sa dovolávajú recitačného krúžku. Má ho viesť s. Bun-čák vo forme „literárno-estetického seminára”, členovia majú mať tento seminár zapísaný ako fakultatívny seminár v indexe a seminár má mať s. Bunčák zarátaný v úväzku.
(Signované: Bunčák, tajomník katedry.) INÉ
V škatuli je množstvo rukopisných (zväčša nečitateľných) a strojopisných náčrtov a variantov básní i próz, básne Františka Pilla z Trnavy (strojopis), roz-manité kresby, postupová (pravdepodobne habilitačná) práca P. Bunčáka Romantizmus a literárne teórie Ľudovíta Štúra, báseň v próze Nevolaj, nevolaj od
Aloša
Sna-kovského (strojopis), náčrty recenzií, konspekty a excerptá (napr. podrobný kon-spekt Zdravie nemeckého národa/Nemecka po trojročnom trvaní vojny. Z rozho-voru s ríšskym zdravotným šéfom dr. Contim z r. 1942), tri rukopisné básne Márie Holuby Javorinskej, seminárna (ročníková?) práca Kongres slovenských spisovateľov r. 1936 s prihliadnutím na činnosť časopisu SLOVENSKÉ SMERY, ktorej autorkou je Marta Tvrdoňová, diaľ. posl. FF UK, nemčina–slovenčina, IV. r.,
r o z
-množenina rukopisu (aj s kartografickou dokumentáciou) Dr. Ján Dekan – Dr. Alfréd Piffl: Devín. Štúdie na kultúrno-osvetové využitie devínskeho hradu. Bratislava, apríl 1967...
A: PH.6707.
Elektrické svarovanie automatovej ocele plameňovým oblúkom . – . – . – . – . – . – . – . – . – . – .
Veľmi pozoruhodnou vadou pri svarovaní automatovej ocele je výskyt vonkajšej pórovitosti. Pod tým treba rozumieť nevítaný zjav, že na povrchu svarovaného miesta sa vyskytujú viacerédi l D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
Pavel Bunčák, básnik, esejista, vzdelanec, redaktor a pedagóg, neskôr vo výslužbe, muž malej postavy, ale veľkého srdca, s bodrými očami a šibalským úsmevom, bol mnohokrát stredobodom spoločnosti vďaka osobnému čaru, ľudskej múdrosti a zmyslu pre humor i nadsádzku.
Idea viesť rozhovory s Pavlom Bunčákom sa dlhý čas núkala sama; každý, kto ho poznal, či už z klubu spisovateľov, alebo z rozhovorov v kaviarňach i priamo na ulici, vedel, že je fascinujúcim rozprávačom s neuveriteľnou pamäťou a schopnosťou imaginatívne priblížiť historky z malého i veľkého sveta, v ktorom sa potuloval. Bol jedným z mála posledných rozprávačov, ktorí mali v živej, až „filmovej” pamäti spoločenský a politický život I. republiky, vojnového slovenského štátu i obdobia, ktoré nasle-dovalo potom.
Stretávali sme sa spolu v Ústave slovenskej literatúry SAV v období od apríla do júna 1999 a nahrá-vali rozhovory, z ktorých by azda po čase mohla vzniknúť kniha. Neskôr naše rozhovory prerušilo leto a dovolenková sezóna. Na jeseň Paľkova choroba. Ešte sme ho, chorého, navštívili so štábom izraelskej televízie, ktorá natáčala dokument o živote Leopolda Laholu. Už tu bolo poznať utrpenie, s ktorým srd-nato zápasil. A potom prišla tá smutná správa. Pavel Bunčák zomrel 5. januára 2000 vo veku nedožitých 85 rokov.
Po nedokončenej knihe rozhovorov s Jurajom Špitzerom sa nám teda nepodarilo dokončiť ani rozhovory s Pavlom Bunčákom. Obaja patrili takmer k jednej generácii, v nich oboch odišli ľudia, ktorí sú medzi nami čoraz vzácnejší. Ľudia múdri, vzdelaní, skúsení, ale aj ľudskí a skromní...
V čase prepisu Bunčákových rozhovorov sa nám dostali do rúk zápisky J. Špitzera Poznámky k všedným dňom, publikované v májovom čísle Romboidu v roku 1990, v ktorých figuruje aj Pavel Bunčák. Doprajme si na úvod kratučký úryvok zo Špitzerovho spomínania na spoločne strávené chvíle:
„Mizerný deň je deň, keď sa predmety vzbúria.
Sedeli sme s básnikom Pavlom Bunčákom nad rozsypaným nákupom v Drevenej dedine (nie v Hečkovej, ale v tej lepšej, kde predávajú občas aj dobré víno a zabíjačku). Pavel Bunčák býva teraz v Skalici, má tam vinohrad, o ktorom hovorí, že ho sám obrába, ale jeho syn mi prezradil, že má na to ľudí. Vždy som mal Pavla rád pre jeho vzdelanie, pre čierny humor, pre múdru skepsu. Je to naozaj bás-nik nie iba tým, že píše verše, ale celou svojou vnímavosťou. Raz si kedysi v Poľsku – rád prekladal poľských básnikov – kúpil strieborný cigaršpic: – Ukľudňuje, – hovoril. – Do dreveného človek hryzie, do strieborného nie. Vždy keď chce zahryznúť, spamätá sa a nadobudne rozvahu. – Odkedy má umelý chrup, striebornú špičku nepoužíva.
Podľa príkazu manželky Viery Pallovej, skvelej prekladateľky antickej literatúry a poézie, nakúpil. Keď sme si sadali k pohárom vína – predpoludním býva ešte dobré, lebo hostia sú triezvi – celý nákup sa mu vysypal presne podľa zákona schválnosti. Navrchu bolo zo dvadsať vajec, ktoré sa, pravdaže, roz-bili a všetko zatieklo: chlieb, múka, cukor, rajčiny sa rozdlávili. Ešte šťastie, že tu bolo málo ľudí, takže sme veľmi na posmech popri škode nevyšli.
Všetko zlé mu prišlo na um. Vo Francúzsku vyšla antológia slovenskej poézie, iste za naše peniaze, a Bunčáka do nej nezaradili. Navyše, keď bol na pražskom Hrade pri príležitosti stretnutia s prvým človekom štátu, prvý človek mu podal ruku ako aj iným. Básnik mu povedal, že ho rád vidí v dobrom zdraví. Prvý človek sa ho opýtal: — A vy sa ako máte? – Prvý človek zabudol, že si kedysi tykali. Vtedy ešte nebol prvým človekom.“
Toľko Špitzerovo spomínanie v poznámkach, ktoré začal písať v r. 1969.
Rozkošatenosť vlastného Bunčákovho spomínania nám, treba priznať, narobila nemalé starosti i pri redigovaní toho mála, čo sme stihli z jeho života zachytiť na magnetofónovú pásku. Azda vás však osloví atmosféra jeho detstva i študentských rokov, na ktoré rád spomínal. Môže nám byť už len ľúto, že jeho podrobná a presná pamäť ďalšie svedectvo nevydá. Zostalo tu síce básnické a prekladateľské dielo, a zostali i jeho spomienky, uložené do svojbytných príbehov a vydané pod názvom Hriešna mladosť (1973) či uverejnené vo voľnom cyklu rozprávaní, ktorý takmer rok vychádzal v časopise Slovenské pohľady (1971). No popri živom Bunčákovom zaujatí, keď sme krúžili okolo jeho obľúbených tém nad pohárikom červeného vína a nezabudli spomenúť aj tie pikantnejšie stránky života, pre ktoré mal vždy porozumenie, tieto (a každé iné) záznamy predstavujú tak žalostne málo... Na ich autora, ako to už pri veľkých ľuďoch býva, nevydajú.
S T A N I S L A V A C H R O B Á K O V Á a P A V O L L U K Á Č
P
o
s
le
d
n
ý
r
o
z
h
o
v
o
r
s
P
A
V
L
O
M
B
U
N
Č
Á
K
O
M
(4
.
3
.
1
9
1
5
v
S
k
a
li
c
i
–
5
.
1
.
2
0
0
0
v
B
ra
ti
s
la
v
e
)
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K YT
A
V
Á
K O M O R A
– ...no a pozval ma raz k sebe do bytu, mal veľmi pekne zariadenú izbu, víno, ex-kluzívne, kvalitné, ale nalial ho do strieborných pohárov. Chcel si ma uctiť, a vôbec nebolo chutné...
– Áno, zrejme tak chytá pachuť, však?
– To má byť zo skla. Neviem z čoho pili Rimania, aké mali nádoby...
– Určite z nejakých prírodných materiálov. Z mušlí.
– Ale sklo u starých Rimanov už jestvovalo, boli sklené oblúky. Neviem síce z čoho pili, ale víno riedili vodou. Veľa vypil a zrejme aj zniesol Sokrates. Píše sa o tom v rozhovoroch, v Platónových dialógoch...
– Môžem vám to sem položiť? – Tak, takto. Aj tak sa dá začať.
– No, tak sme začali. Rozhovory s majstrom Bunčákom. Naše stretnutia sme začali dobre, tradičnou témou. Víno, ako podávať víno, ako vychutnávať víno. Radi by sme s vami trošičku, pán Bunčák, pospomínali. A keď sa vrátime do vašej mladosti – s kým ste vtedy vychutnávali víno, aké rozhovory ste pri ňom viedli a aká bola pri tom atmosféra? Radi by sme pohovorili aj o I. republike, ale možno treba začať ešte skôr... Mohli by sme sa nachvíľu zdržať v Skalici, kým prejdeme do vašich bratislavských čias. Môžeme pohovoriť napríklad o meste. Vy sám ste z rodiny, ktorá je dosť bohatá na osobnosti i dejiny. A tak by sme mohli azda začať vašou genealógiou...
– Človek nemôže za svoj pôvod, taký či onaký. Za to, z akej triedy vyšiel, z akej spoločenskej skupiny, akého bol náboženstva atď.
– To sa rozhodovalo bez vás.
– Rozhodovali iní. Ale domnievam sa, že každý je zodpovedný za svoj charakter. Za to nesie zodpovednosť. Hoci psychológ, hlbinný či moderný, by sa aj tu mohol skepticky vyjadriť.
Moje prvé spomienky sa viažu na školský dvor v Skalici. Na evanjelickú školu, sloven-skú, kde bol môj otec správcom, vtedy sa tomu hovorilo „rektor” alebo „rechtor”. Aj matka tam učila na škole, pochádzala z učiteľskej rodiny. Rodená bola Boorová a jej stará matka bola rodená Šuleková, vydatá Borová. Bola to sestra Jurka Šuleka, ktorý bol obe-sený v roku 1848 v Hlohovci alebo pri Hlohovci. Stará matka zomrela zavčasu, pri pô-rode, a druhou, nevlastnou matkou sa stala starého otca švagriná, ďalšia, ktorú si vzal, a zhodou okolností sa menovala Adela Štúrová. Bola to neter Ľudovíta Štúra. Táto stará mama mala na nás dosť silný vplyv svojím nacionalistickým myslením. Vychovaná bola v konzervatívnom, strašne konzervatívnom duchu, tam nejestvovala kvapka demokra-tickosti, kým starý otec bol demokrat, pochádzal z baníckej rodiny, školil sa v Revúcej na gymnáziu. Pod vplyvom okolností a udalostí, ktoré ma sprevádzali v živote, som bol tvrdým Slovákom. Taká bola atmosféra, z ktorej som vyšiel. Hoci na škole bol aj maďarský nápis. Pýtal som sa, ešte ako malý chlapček, čo to znamená, ale bol za tým aj slovenský nápis: Evanjelická ľudová škola. Chodili do nej aj deti z katolíckych rodín, z niektorých, ak chceli zachrániť slovenské povedomie. Dával tam deti kníhtlačiar Teslík, ktorý pochádzal z Moravy, bol katolík, prirodzene, ako Moravania alebo veľká väčšina Moravanov z čias pobelohorských. A dávali tam deti aj z maďarónskych rodín, to mi rozprávala matka, ale nie z dôvodov, aby sa vycvičili alebo boli vychované v slovenskom duchu, ale preto, lebo tam bol miernejší duch ako v štátnej škole. Povedzme istý advokát, bohatý, jeden z najbo-hatších Skaličanov, tam dával svoje prihlúple deti. Do cirkevnej školy evanjelickej, kde sa lepšie s nimi zaobchádzalo, ako by s nimi zaobchodili v maďarskej a katolíckej škole. Tak mi to vysvetľovali. D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
– No predsa len boli evanjelici v katolíckom meste menšinou. Neusilovali sa práve preto aj o nejakú „exkluzivitu”, aj čo sa týka národovectva alebo vzdelanosti? Nepestovali si len pre seba a medzi sebou istý druh „špeciálnosti”?
– Nie. V rozličných dobách to bolo rozličné. V čom ale, povedzme, spočívala tá skalická špecialita, tá slovenskosť, presnejšie, ten pozitívny vzťah k Slovákom, Slovensku? To vyplývalo zo samotných hlasistov. Prvým redaktorom časopisu Hlas, ktorý začal vychádzať v roku 1898, bol dr. Pavol Blaho. Po dvoch rokoch redakciu prebral dr. Vavro Šrobár. Obidvaja boli síce katolíckeho pôvodu, to je známe, dokonca Šrobár mal aj brata vyššie postaveného kňaza, rímskokatolíckeho, aj Pavol Blaho mal strýka známeho kňaza, prebudeného Slováka, ale bola to generácia pozitivistická. Čo to zna-mená pozitivistická generácia? Pravda, pozitivizmus ako filozofický prúd dominoval v druhej polovici 19. storočia v osvietených mozgoch, nie v zadubených či zaostalých... A títo dvaja politici, a vlastne vtedy ešte buditelia, organizátori národného života sloven-ského, Šrobár i Blaho, nevyšli z budapeštianskych škôl, z maďarskej vysokej školy. Blaho študoval vo Viedni, ako je známe. Šrobár študoval dosť dlho medicínu a do tej istej skupiny slovenských študentov žijúcich v Prahe patril aj mladší Štefánik a ďalší, netreba ich spomínať. V tejto súvislosti bol Šrobár silne ovplyvnený pražskou atmos-férou. Spolu s inými bol na univerzite prívržencom profesora T. G. Masaryka. Mnohí sa domnievali, že Masaryk tam mal bohvieakú význačnú pozíciu, ale počul som od viac-erých absolventov pražských vysokých škôl a Filozofickej fakulty pražskej na Karl-Ferdinandovej univerzite, tak sa menovala do roku 1918, že Masaryk nepatril medzi obľúbených profesorov. Mal iba hŕstku prívržencov a najvernejšími jeho prívržencami a žiakmi boli práve Slováci. Aj časopis Hlas, ktorý začal, ako som už spomínal, vychádzať pred koncom 19. storočia, vznikol nielen z akéhosi Masarykovho psychického podnetu, ale dokonca aj finančného...
– Ako to vplývalo na skalické prostredie?
– Záviselo to od niekoľkých jednotlivcov. Povedzme v Skalici dlhé roky žil a pôsobil Daniel G. Lichard, ktorý síce patril do štúrovskej skupiny, ale od štúrovcov – romantikov sa odlišoval ani nie tak politicky, ako skôr myslením. Lichardovo myslenie nebolo ovplyv-nené romantizmom a nemeckou filozofiou, ako tomu bolo u štúrovcov, u Štúra, Hurbana a ďalších. Sami básnici patriaci do štúrovskej generácie to spomínajú, a menovite títo. Lichard bol však zameraný, uspôsobený prírodovedecky. Stačí si vziať do rúk jeho kalendáre, ktoré vychádzali v Skalici každý rok, tlačili ich tlačiari z Moravy. Texty v týchto kalendároch sú vďaka Lichardovi ako ich redaktorovi plné prírodovedných informácií. Je známe, že v 19. storočí a, možno povedať, až do I. svetovej vojny sa slovenskému ľudu noviny nedostávali do rúk, ani nejaké týždenníky s politickými informáciami, teda viac-menej konzervatívne alebo liberalistické. Kalendáre, to bola škola! Je rozšírené aj to, že existovala negramotnosť. V čom spočívala? Ja osobne mám zachované po jednom prade-dovi školské zošity, písanky. Mám to v pamäti, zošit školský z r. 1836 – 37. Sú to kaligrafické zápisy, písanky, a je tam časť textíkov, ktoré vtedy mohol písať pradedo, ja neviem, dvanásť, trinásťročný, aj švabachom aj latinkou. A dokonca sú tam aj nemecké texty. Tu a tam nájde sa i latinské slovo, ale vďaka čomu? Vďaka vysokej úrovni dedinského či malomestského učiteľa. Vďaka tomu. Čiže nazdávať sa, že široké masy, či roľnícke, či remeselnícke, boli v prvej polovici 19. storočia negramotné, to je strašný omyl. Záležalo tiež na patričnom mieste, tiež meste a či obci, lebo tá úroveň bola pravde-podobne najvyššia, dajme tomu, možno pred 300 rokmi, v 16. alebo 17. storočí, v ban-ských mestách a na Spiši, v mestách, ktoré založili nemeckí kolonisti. Je známe, že uhorskí králi pozývali Nemcov, či už zo Saska, alebo z ktorých nemeckých končín, aby za-kladali mestá, zaza-kladali baníctvo, vinárstvo.
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
– Áno, napríklad mestské knihy boli často písané až trojjazyčne. Často to vo svojich etnografic-kých výskumoch a prácach spomína pani Soňa Kovačevičová. Patrilo k bežnej výbave každej lepšej mestskej alebo obecnej elity, že rešpektovala mnohojazyčnosť prostredia. Ako ste boli vy jazykovo vybavený, keď ste prichádzali do Bratislavy? A kto vlastne rozhodol o tom, že prídete študovať práve sem?
– No, zaistil som to vlastne ja, pretože ma vtedy vylúčili zo skalického gymnázia, nechali ma prepadnúť, šestnásť, sedemnásťročného, zo všetkých predmetov, aj z mravov...
– Čím to? Príliš vás zaujímal svet?
– Nie, no konkrétne z mravov som dopadol katastrofálne preto, že som niesol truhlu jednému žobrákovi. I videl ma môj triedny profesor Antonín Studenka, ktorý tam stál s okresným lekárom, ten ho odniekiaľ vyprevádzal. Ešte s jedným stolárskym pomoc-níkom som niesol truhlu istému starčekovi, možno povedať žobrákovi, ktorý nemal nikoho. A keď objednali truhlu u stolára, nemal ju kto hotovú odniesť. Ja som sa tam vtedy obšmietal, už neviem z akých príčin, nuž som sa ponúkol. A tieto dve okresné veličiny ma pri tom zbadali. Aj triedny profesor Studenka, aj okresný lekár, ktorý ma veľmi
dobre
po-znal a liečil už od detstva. Také to boli mravy.
– A lobizmus nefungoval, keď vás poznali od detstva? Žiadna záchrana pred takou potupou?
– Zachránili, povedzme, mojich bratov, ktorí boli dobrí, ale ja som bol... (dlhá pauza)
– ...povedzme, opakovane zlý?
– Takto to bolo. No a brat bol vtedy po maturite a chcel ísť na vysokú školu. Matka sa teda rýchlo rozhodla, čo bude pre nás najlepšie, keďže zo skalického gymnázia ma prakticky vylúčili: dostať sa do Bratislavy, po čom ona dávno túžila. Kúpila v Bratislave dajaký domec, predala skalický, a tak som sa stal bratislavským chlapcom. A na základe toho, že sme tu boli aj policajne prihlásení, museli ma prijať na školu.
– Čiže celá rodina sa presídlila?
– Otec nie. Ten sa stal po vojne, už v decembri 1918, školským inšpektorom.
– Kariéra?
– Tak, kariéra. Ale prosím vás, čo to znamenalo... Znamenalo to, že sme sa z jedného bytu dostali do väčšieho bytu na námestí. Pretože skalický správca štátnych škôl, býval na námestí, v dome, ktorý doteraz stojí. Poschodie, balkón, vo dvore štátna škola. Evanjelickú školu, cirkevnú, otec vtedy zrušil. Usiloval sa byť pokrokovým človekom a or-ganizoval školstvo v troch okresoch, skalickom, senickom a myjavskom. S tým súviseli aj mnohé inšpekčné cesty po okolí. Na jednej takej inšpekčnej ceste otec prechladol, vtedy vyčíňala španielska chrípka, a zrejme mu nejakým spôsobom udrela na pľúca... Po šies-tich – siedmich týždňoch bolo po ňom.
– Koľko ste mali vtedy rokov?
– Päť rokov. Dobre sa pamätám. A za to nemôžem, že mám celkom dobrú pamäť. Povedzme aj na prevratové skalické dni si pamätám.
– Vraj existuje fotografia, kde stojíte na balkóne v ten deň, keď prichádzal do Skalice Šrobár s legionár-mi.
– Áno, áno, tam som ešte v bielych šatočkách. Vtedy som mal tri a pol roka.
– To bol asi váš prvý dotyk s dejinami.
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
– Áno, a potom aj iné veci. Niektorí matkini príbuzní boli vysoko postavení a Skalica bola pár týždňov prakticky hlavným mestom Slovenska, pretože Bratislava bola okupovaná, pravdu povediac, českými vojakmi, až do 1. januára 1919. Takže prvé týždne bola Skalica hlavným mestom Slovenska, potom Šrobár odišiel, mám taký dojem, že do Prahy, nejaký týždeň odtiaľ vládol, po ňom Blaho. Blaho prešiel v krátkom čase do Žiliny, lebo na ceste zo Skalice cez Malacky do Prešporku, vtedy ešte Bratislava nemala tento názov, bol to Prešporok, sa bojovalo, tam sa strieľalo. Napríklad v takej Trnave, tam bola streľba do slovenských, alebo, povedzme, do sokolských a českých jed-notiek. Mám o tom aj zápisy, rád by som ešte čo-to dal k dispozícii historikom, nech sa vie, ako to vtedy bolo. Československá republika vznikla v Prahe 28. októbra. Ale tá sprá-va sa najskôr dostala telegraficky do Skalice, na uherské Slovensko. Tak sa to označovalo aj na Morave, lebo existovalo moravské Slovensko a uherské Slovensko,
k t o r é
začínalo v Skalici, pokračovalo cez Holíč smerom na Kúty, Malacky, alebo smerom východným na Senicu a severovýchodne smerom na Myjavu. Jestvuje o tom literatúra, isteže česká, napríklad Zájezd českých učitelek na uherské Slovensko atď. A v mojom rodisku v Skalici v tom čase nebola nijaká polícia, nijaká vojenská posádka. Najbližšia posádka mohla byť v Trnave, no a v Prešporku. Kto mal pomáhať novej vláde, ktorá prišla z Prahy na čele so Šrobárom? Tak išli nejakí mládenci z Holíča poprosiť o pomoc do najbližšej posádky na Moravu, do Hodonína. Poprosili tamojšieho veliteľa, viem, že tam bola nejaká jazdecká skupina, o niekoľkých vojakov, ktorí by pomáhali slovenskej vláde. Samozrejme, to tiež nebolo len tak. Boli to uvedomelí Slováci – Holíčania, ktorí išli štyri kilometre do Hodonína, aby tam vymodlili skupinu vojakov. A netrvalo im to hodinu, ani dve, ani dvadsaťštyri hodín. Trvalo to dosť dlho, kým skupina českých vojakov, isteže v rakúskych uniformách, lebo československé uniformy ešte vtedy nejestvovali, prišla do Holíča. Ja neviem, možno ich bolo zo dva-tri vagóny. A tam sa už potom dali do služieb novej vlády, tej Šrobárovej, československej.
Ako som sa ja dostal k tomuto rukopisu? Môj starý otec, matkin otec bol tiež správcom školy, ale v Holíči, v susednej obci. Mládež na evanjelickej škole, podotýkam slovenskej, lebo taká istá škola bola aj maďarská, vychovával v národnom duchu. Nechcem doširo-ka rozprávať o jeho úspechoch či neúspechoch, najmä pokiaľ išlo o maďarskú vrchnosť. Ale spod jeho rúk vyšlo niekoľko uvedomelých ľudí, ktorých, keď sa vrátili z frontu, poži-adal, aby, po dobrom výsledku s organizovaním spomínanej českej jednotky, niečo pre vec urobili. A oni ho požiadali, aby o tom napísal. Ja som sa stal neskôr dedičom tohto archívu. Inak, tieto veci sú opísané v niekoľkozväzkovom zborníku, ktorý zredigoval istý dr. Medvecký. Knižne vyšiel pri príležitosti desiateho výročia a pamätníci v ňom opísali prevrat na Slovensku.
– Ako ste vtedy vnímali tieto udalosti a ich dôsledky? Ako sa, povedzme, už neskôr dotkli školy ako inštitúcie?
– Zdali sa mi byť normálne. My sme mysleli ináč, ako mysleli naši rodičia a starí rodičia. A možno, že u mňa bol vyvinutý aj nejaký sociálny cit, čosi také, lebo viem, že už ako dvanásť, trinásťročný chlapček, ba ešte skôr som rozmýšľal o tom, prečo niektorí moji spolužiaci si do školy nedonesú desiatu a iní majú chlieb bohato natretý masťou a nosia si na desiatu výživné jedlá. Tí prví potom pýtali od tých druhých. Ako deväťročný som sa kamarátil s takýmto chlapcom, ktorý ani doma nemal čo jesť. Jeho otec bol dosť biedny krajčír, pri štyroch deťoch, štyroch synoch zarobil asi 200-300 korún mesačne. Majetok nemal nijaký, šil nohavice, sotva saká, zrejme pre cigánov. A pýtam sa ho: „Pán Kuchárik, zaplatia tí cigáni?” A že niektorí zaplatia, niektorí nezaplatia. Ale on sa zaisťoval tak, že z každej látky si odkrojil možno tretinu a tú si odkladal. A synáčkom potom ušil kamizolky a krátke nohavičky, lebo na kabáty a dlhé nohavice nevyšlo. Mnohí mu nezaplatili.
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
Chodieval som k nim na návštevu zo zvedavosti a pamätám sa, raz tam prišiel jeden cigán a doniesol sivé nohavice, popolavé, a silnočervené lampasy. To bol jeho vkus, chcel mať na sivých nohaviciach červené lampasy. Neviem, koľko mu dal korún, či päť, či desať, a majster krajčír mu to urobil. Pozoroval som, čo títo ľudia doma jedia, aj ako sa na mňa obracajú. Tak napríklad ten stavovský alebo spoločenský rozdiel mi dali pocítiť, ale v dobrom. Bratov spolužiak, mladší odo mňa, mi napríklad hovorieval: „Keď budeš veľký a budeš pánom, nájdeš mi nejaké miesto, povedzme miesto školníka.” Pravdaže sa vtedy vo mne niečo uvedomovalo, ohlasoval sa môj sociálny cit.
– Okrem tohto sociálneho citu, na ktorý pôsobila okolitá realita, vy ste predsa mali v rodine aj sociál-neho demokrata – Ivana Markoviča, nie?
– Pozrite sa, Markovič, mamin bratranec, mohol byť poslancom sociálno-demokratic-kej strany. Vyšiel z rodiny politika, aj jeho strýko Rudolf, aj Július Markovič boli tvrdí národ-niari. Známe boli markovičovské voľby v Novom Meste nad Váhom začiatkom storočia. Ale to aj Masaryk vtedy určil: „Ty budeš sociálny demokrat a budeš tam brzdiť všelijaké ľavičiarske tendencie. Tak mi to povedal Emo Bohúň. Napríklad demokrat Pavol Blaho bol isteže demokrat, ale bol príslušníkom a poslancom agrárnej strany, ktorá zohrávala na Slovensku pravicovú funkciu. Možno povedať, že najľavicovejšia bola azda Hlinkova Slovenská ľudová strana.
– No, to bol skôr populizmus.
– Je to až paradoxné, pretože roľnícka, dedinská chudoba sa hlásila k Hlinkovi preto, lebo propaganda išla z kostola, z kancľa.
– Hovoríme už o politických a sociálnych záležitostiach, ale vráťme sa ešte na chvíľu k spomínanej funkcii rektora. Tá bola vtedy dosť významná, taký človek bol nielen učiteľom, ale aj hrával na organe a mal veľké slovo v evanjelickej obci. Ako vás osobne ovplyvnila protestantská tradícia? Ako to dnes vidíte? Museli ste sa s ňou niekedy neskôr vyrovnávať, keď už na vás pôsobili iné vplyvy popri rodinných?
– Viem, že keď som bol ešte celkom malé decko, mali sme doma „chúvy”, tak sa im hovorilo po skalicky. Nie vychovávateľky, ale tak štrnásť, pätnásťročné dievčatá, ktoré sa s nami zapodievali. Boli dve, okrem toho ešte jedna, ktorá robila okolo sporáka a podob-ne. Mama išla ráno učiť do školy a my s bratmi sme boli odkázaní na tieto dievky. Po I. svetovej vojne bola dosť silná bieda. Pamätám sa, že Skaličania síce netrpeli hladom, ale nemali napríklad ražný chlieb, pšeničný chlieb, už vôbec nie biely, ale len jačmenný. Potom cez vojnu si na takých domácich mlynčekoch robili múku z kukurice, pomleli kukuricu a z toho robili kukuričné osúchy a hlavne kukuričnú kašu, ktorá sa neskôr dávala už iba zvieratám, i psom. Tým sa teda ľudia živili. Pamätám sa ešte dobre na to, keď po meste chodili žandári a hľadali múku, koncom svetovej vojny, ba ešte aj v prvých mesiacoch existujúceho Československa museli ľudia so zásobami múky opatrne zaobchádzať. Mnohým sa podarilo múku pred nimi skryť, mnohým sa nepodarilo. Ale vždy na to doplácali tí chudobnejší. Vyššie postavení, majetnejší ľudia, tí akosi vždy mali možnosť prechovávať doma väčšie zásoby, než bolo povolené. Cez I. svetovú vojnu bola bieda predovšetkým s múkou, s cukrom, ale s mäsom nie. Mäso sa ani nerekvírovalo, základná strava v tých časoch boli múčne jedla. A kapusta a zemiaky.
– Skúsme sa ešte vrátiť k tej protestantskej tradícii.
– Pokiaľ išlo o protestantskú tradíciu, kedysi v roku 1919 ma v nedeľu otec vzal do kos-tola. Už vedel, že mu tam neurobím hanbu, tak som sedel s ním pri organe. A potom, pravda, či už mi dačo pošepol alebo nepošepol, to neviem, ale odrazu sa otec objavil na kancli. Bol primerane oblečený, v čiernom obleku, a kázal ľuďom. Prirodzene, ako štvorročné decko som bol naňho hrdý. Čo rozprával, ma nezaujímalo, ale bol to tatko. No
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
a celkom inak som sa potom aj pozeral na evanjelický, protestantský kostol, ako na kostol katolícky. Aj doň ma doviedla naša „chúva”, páčilo sa mi tam, výzdoba, ešte aj zvončeky, plus kadidlo. Isteže to bolo pôsobivé, ale nič viac, len divadlo. A keď už išlo o protestantizmus, niekedy to bolo... čo ja viem, aj v kostole sme museli sedieť ako v škole pri učiteľovi. Náš farár, ktorý prišiel do Skalice, tiež známy literárny historik Ján Ďurovič...
– Otec profesora Ďuroviča zo švédskeho Lundu?
– Áno. Tento pán farár nás z kancľa vždy videl, hoci sme aj sedeli na poschodí niekde v kútiku, a keď sme vyrušovali, prísne sa pozrel tým smerom a hneď sme prestali. Ale ja som, pravda, z akejsi vrodenej nezbednosti niekedy urobil aj takú vec, že som požiadal, aby mi napríklad dovolil ťahať tzv. mechy. A vedel som, kedy sú tie mechy dostatočne plné, aby organ fungoval. Organistom bol v tých rokoch istý pán Zmitko, absolvent kon-zervatória z Čiech. Ten sa tam udomácnil a okrem učiteľstva hudby, učil hru na klavíri a husliach, stal sa aj skalickým organistom. Pamätám sa, že som celkom vedome vtedy prestal mechy ťahať a organ prestal hrať.
– To bolo natruc?
– Hej, natruc som to urobil... Obyčajný detský rozmar. Ale ku škandálu neprišlo, lebo som bol taký pohotový, že som zase ihneď šliapol a organ pokračoval. Ani si to zvlášť nikto nevšimol.
– No neskôr, keď ste sa dajme tomu stretávali s katolíckymi intelektuálmi počas slovenského štátu, ako ste pociťovali váš protestantský pôvod?
– Protestantský, ten sa utvrdil nie na hodinách náboženstva, ale na konfirmačnom školení. Matka, už ako vdova, dala mňa a mladšieho brata z praktických dôvodov konfirmovať neskôr o rok či o dva. No a tam sme chodili asi 3 mesiace na tzv. prípravu. Prípravu pre skalických konfirmantov – luteránov napísal Daniel Ruppeldt. Bol to praktik, vychovávateľ, realista, triezvy človek. To bolo známe, že z cirkevných povinností robili mladí kňazi učiteľské skúšky, keďže farári pôsobili tiež ako učitelia. A boli pyšní, že majú učiteľské skúšky. Tak sme na tú konfirmačnú prípravu chodili od januára vlastne až do Veľkej noci. Konfirmácia v Skalici bývala v máji, taký bol zvyk. A za tie 3 mesiace pán farár Ďurovič zo mňa urobil presvedčeného protestanta, ktorý by sa bol pustil do teolo-gickej dišputy s hociktorým katolíkom. Ďurovič bol totiž naplnený takým tým duchom..., nejaký rôčik študoval na jednej nemeckej univerzite. A vtedy bolo ešte dosť často počuť čosi také, ako ortodoxný luteranizmus. Ja som to počul aj doma, lebo z matkinej i otco-vej strany sme mali evanjelických kňazov. Bolo mi to až odporné. Ale nášmu farárovi Jánovi Ďurovičovi sa aj zo mňa podarilo aspoň na chvíľu urobiť ortodoxného luterána. No, bolo to školenie. Tak ako o 30 rokov neskôr sa iným podarilo z ľudí urobiť politicky vlažných a ideologicky nezorientovaných občanov, ktorí chceli byť marxistami. Zo mňa sa teda po konfirmácii stal na určitý čas ortodoxný luterán.
Ale mal som v tých pubertálnych rokoch jedného kamaráta z chudobnej maloroľníckej rodiny, ktorý sa učil oveľa lepšie ako ja a ktorého som nejakým spôsobom priťahoval. No a tento môj kamarát chcel byť už od detstva kňazom. Vedela o tom celá trieda. A hovorí mu raz jeden, tiež trinásť, štrnásťročný chlapec pri kúpaní: „Chlapečku, ty chceš byť farárem? Však máš nohy jak prútky a ruky jak slámky. Taký farár musí byť tlustý.” A ten na to nič, nevedel sa obrániť. Nemohol za to, že bol biedne živený. Nuž tento sa čím ďalej, tým väčšmi pripútaval ku mne i k bratom, ale aj k celej našej rodine. Najväčšie dišputy neprebiehali o predmetoch, ako je dejepis, hoci sme boli v pubertálnych rokoch, ale o veciach teologických, o cirkevných a náboženských veciach. Dokonca túžil vlastniť nejaké ostatky svätých. Viem, že bol vtedy pätnásťročný. A vzal ma do rímskokatolíckeho
kosto-D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
T
A
V
Á
K O M O R A
la v Skalici. Vyznal sa tam vo všetkých oltároch, vedel aj, čo je za tými oltármi. Za jed-ným z nich našiel knihu, breviár, čo bolo pred 60-70 rokmi oveľa bežnejšia záležitosť ako dnes. A povedal: „Už mám, čo som chcel.” V tom breviári boli úryvky z biblie. Zrejme z Nového zákona. Ako je známe, breviáre obsahovali modlitby, citáty z biblie a ne-viem, ešte aké veci, potrebné pre kňazov. A súčasne v ten istý deň, keď objavil breviár, našiel za nejakým podivným, trošku postriebreným predmetom, vyzeralo to trochu ako svietnik, ale nesvietilo to, čosi, čo hrkalo, skrátka tam našiel nejakú kôstku. A znovu povedal: „Už mám to, čo som chcel, sväté ostatky.” A dal si to do vrecka pod kabát, skryl si i breviár a išli sme na lavičku, kde sme prezreli jedno i druhé. Aké osudy mal breviár i ostatky, ktoré si privlastnil, to neviem, to ma nezaujímalo, na to som neveril. Ale bol som vtedy zvedavý, či v breviári nájdeme reč zameranú na biskupov, akí majú byť a akí nemajú byť, z epištoly sv. Pavla k Timoteovi. Ja som sa už vtedy vďaka náboženskej príprave vyz-nal v biblii, najmä v Novom zákone, a hľadal som tento citát, verš taký a taký. Vskutku sme ho aj našli. Reprodukujem to iba veľmi približne, už neviem presne, ako znel, ale bolo to asi: „... lebo kto nevie spravovať svoju rodinu, ako môže spravovať svet?” A toto bol pre mňa luteranizmus, nie viera, ale akási etika, istota. Inak, pravda, mystik som nikdy nebol a dnes sa pozerám na náboženské city ľudí ako na čosi, čo je tiež podmienené určitými vrodenými kvalitami. Povedzme, sú ľudia, ktorí majú hlboký vzťah k hudbe, a niečo analogické, domnievam sa, je aj náboženské cítenie.
– Aby sme to dokončili, cítili ste niekedy počas svojho pohybovania sa v slovenskej literatúre, že kon-fesionalizmus je – dajme tomu – určujúcim faktorom aj v kultúrnom alebo umeleckom živote?
– Konfesionalizmus nie, to považujem za primitívnosť. Pretože človek bez ohľadu na konfesiu, takú či onakú...
Takto: Na Slovensku bol konfesionalizmus dosť vyhranený a pravdepodobne najmä v oblastiach a prostrediach, kde boli súčasne katolíci, rímski katolíci alebo grékokatolíci, a či už luteráni, alebo kalvíni. Ale keď človek prišiel do styku s ruskými emigrantmi a reč bola aj o týchto veciach, tam konfesionalizmus neexistoval. Tam bolo oveľa viac cítiť kresťanstvo, pravda, z tej svojej mystickej strany. Toto som pocítil v Bratislave, myslím, že kdesi na Konventnej ulici, keď som z nedostatku spoločenských stykov, v prvý rok môjho pobytu v Bratislave, začal chodiť do združenia evanjelickej mládeže. Alebo to snáď mohol byť Kuzmányho kruh, niečo analogické, ako bol zase u Svoradovčanov, katolíckych vysokoškolákov, spolok Moyzes. A po týchto schôdzkach evanjelickej mládeže alebo Kuzmányho kruhu, občas sa to aj spájalo, lebo chodili tam teológovia s vyše dvadsaťročnou praxou, ale aj takí, čo mali krátko pred vysviackou, kde som počul viac-eré významné prednášky či už slovenských luteránskych dejateľov, alebo českobratských hostí z Prahy, sa tam diali zaujímavé veci. Keď väčšina prítomných opustila cirkevnú miestnosť, prišli nejakí silní, vyrastení muži, čosi tam pripravovali, asi s kobercami, odrazu sa uvoľnil aj oltár... no a dozvedel som sa, že o chvíľu tam budú prebiehať pravoslávne bohoslužby. A že v Bratislave jestvuje miestna ruská pravoslávna cirkev a bratislavskí luteráni dávajú svoju cirkevnú sieň k dispozícii ruským emigrantom. Ba čo viac, už ako stredoškolák som predsa poznal Pogorielova, univerzitného profesora z Komenského univerzity. Domnievam sa, že táto ruská emigrácia celkom zapadla do slovenskej alebo československej časti Bratislavy, ale nie do nemeckej či maďarskej. Ba dokonca boli aj v Sokole. Sám som videl, ako z cirkevnej siene evanjelickej zrazu povstal pravoslávny kostolík, hej, aj so všetkými patričnými vonkajšími náležitosťami... Až po mnohých rokoch som si na to spomenul, už ako dospelý človek.
(Pokračovanie v ďalšom čísle)
D O K U M E N T Y P A M Ä T I S P O M I E N K Y
