Evaluación de Estrategias

Daniela KUSÁ

Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava

The issue of a little creativity emerged from the interest in the role of a creativity in social cognition and behavior that can be found rather rarely in a traditional research of a creativity. Though social need of a creativity was clearly expressed by pioneers of creativity (Rogers, Guilford), in the research the model of creative thinking with its psychometric indicators for the assessment of a creative product, and the focus on a societally beneficial production is still sustained. Our studies showed a distinctiveness of creatively thinking persons in a perception, interpretation and solving of social situations and indicated a meaning and possibilities of a qualitative analysis in the approaches to a creativity which „defies definition“ (Torrance). The findings challenged the deliberations about a „little“ creativity in social contents and processes, its qualitative distinctiveness from traditional views of creative thinking.

Úvahy o malej tvorivosti otvoril výskum sociálneho poznávania a správania u tvorivých ľudí, ktorému sme sa v posledných rokoch venovali. V ňom sme sa zamerali na tvorivých ľudí ako

sociálne bytosti -ich spôsob vnímania, interpretácie, reakcií na sociálne obsahy/situácie,

akými sú rozhodovanie v dilemách, riešenie interpersonálnych konfliktov a pod. Zistenia o vyššej sociálnej vnímavosti, autonómnosti v rozhodovaní, ústretových či vtipných riešeniach konfliktov by sa dali označiť ako pozitívna odlišnosť tvorivých ľudí.

Pre takto rámcovaný výskum sme nachádzali v odbornej literatúre iba sporadické zmienky, tým menej empirické štúdie, V hlavnom prúde psychológie tvorivosti prevláda záujem o intelektovú a osobnostnú odlišnosť tvorivých ľudí, o dispozície či vonkajšie podmienky pre tvorivú produkciu, v ktorej sa tvorivý potenciál „zhmotňuje“. Napr. T.Z.Tardif a R.J.Sternberg (1988) v integrujúcom príspevku „Čo vieme o tvorivosti?“ hodnotia pohľady profilových psychológov tvorivosti na tvorivé procesy, osoby, produkty, pričom je zrejmé, že východzím aj finálnym bodom ich úvah je úspešnosť v tvorbe produktov určitého typu. Preto skôr, ako prejdem k niektorým podrobnostiam z nášho výskumu, jeho výzvam aj úskaliam, dovolím si najprv krátke zamyslenie nad týmito - podľa nás jednostrannými (zúženými?) - pohľadmi na tvorivosť.

Tvorivé myslenie a „produktová“ podoba tvorivosti

Prínos tvorivosti sa v psychológii tradične hodnotí tvorivým produktom - inováciou a v konečnom dôsledku vylepšením status quo. Pod produktmi sa implicitne predpokladá vytváranie objektov - či už symbolicko-abstraktnej (umenie, veda) alebo materiálnej povahy. K takto ponímanémi konceptu tvorivosti prispievajú aj psychometrické nástroje pre identifikáciu tvorivosti, kde kritériom môže byť neobvyklé použitie bežných predmetov, dotváranie symbolických (figurálnych) útvarov a pod. Týmito nástrojmi sa zisťovali a zisťujú

intelektové predpoklady pre tvorivý výkon, ktorých esenciou je schopnosť odkloniť sa od

zaužívaných schém myslenia (divergencia) a prísť k originálnemu, výnimočnému výtvoru - produktu.

Ďalšie s tvorivosťou súvisiace psychické fenomémy boli väčšinou skúmané ako koreláty

pomerne pestrý obraz osobnostných kvalít/vlastností, ktorými sa vyznačujú ľudia schopní tvorivo myslieť (MacKinnon, Kirton a i.), pričom išlo budˇo tzv. veľkých tvorcov, alebo o ľudí s vysokým skóre v testoch tvorivosti.

Záujem o „produktovú“ podobu tvorivosti naznačujú aj súčasné prístupy zamerané na sociálno-psychologické aspekty tvorivosti (Amabile, Isaksen, Ekvall, a i.). Predmetom skúmania sú podmienky skupinovej klímy podnecujúce nápaditosť jej členov, odlišnosť medzi tvorivo viac a menej produktívnymi skupinami, prínos tvorivo mysliacich členov do dynamiky skupín a pod. Cez interakciu skupinových a intelektových predpokladov pre tvorivosť sa tieto výskumy pokúšajú dospieť k poznaniu procesov, kde konečným cieľom je tvorivý produkt - jedného člena alebo celej skupiny.

V uvedených líniách zmýšľania o tvorivosti a jej výskumu sa ocitli aj českí a slovenskí psychológovia, preto snáď netreba pripomínať, koľko entuziazmu a úsilia si vyžadovalo dospieť k súčasnému stavu. Pociťujeme však isté vákuum - prečo by tvorivosť mala byť skoro výhradne nasmerovaná k inováciám výkonového, produktového typu?

Vidí sa nám, že tvorivosti, tvorivému mysleniu v bežnej sociálnej interakcii prináleží väčší význam, významnejšie miesto v psychologickom bádaní. Tvorivosti v sociálnom poznávaní a správaní je doposiaľ venovaná iba okrajová pozornosť. Hoci už Guilford vyčlenil pre sociálne

obsahy, procesy a produkty osobitný priestor vo svojom modeli štruktúry intelektu, ich

empirický výskum je zatienený záujmom o spoločensky významnú (resp. komerčne úspešnú) tvorivosť. Pritom také prejavy tvorivosti akými sú neobvyklá interpretácia/vnímanie sociálnych situácií, nápaditosť v riešení sociálnych vzťahov, inovácie v zaužívaných

schémach sociálneho správania sú neprehliadnuteľné a viac alebo menej prínosné prvky

sociálneho života (používané napr. v psychoterapii).

Tvorivý človek ako sociálna bytosť

V začiatkoch nášho výskumu sme kládli otázky, ktorých jadrom bola sociálna kompetencia

tvorivých ľudí. Je oprávnené očakávať, že ľudia s potenciálom tvorivého myslenia sú menej

sociálne kompetentní - sociálne rušiví, menej vnímaví k svojmu sociálnemu okoliu, jeho potrebám a záujmom - než je tomu v bežnej (štandardnej) populácii? Alebo ide o tradované presvedčenie, vyvodené z analýz/pozorovaní tzv veľkých tvorcov (Picasso, Mozart...), zaujatých svojím dielom natoľko, že sa stávali sociálne neúnosnými, s obmedzenými spôsobilosťami pre vzťahy s inými ľuďmi, prípadne samotármi? V ojedinelých štúdiách sociálnej kompetencie u tvorivo nadaných detí sa môžeme stretnúť s podobne ladenými očakávaniami, resp. s potrebou spochybňovať sociálnu nedostačivosť, „zabrzdenosť“, tradične pripisovanú tvorivým ľuďom(Cropley, 1990, Smith, Moran, 1990, Dinca, 1993). Obraz načrtnutý našimi zisteniami ukázal, že ľudia s tvorivým potenciálom (s vysokým skóre v testoch tvorivosti) sú sociálne kompetentní - vnímaví na sociálne obsahy, empatickí k potrebám iných ľudí, vnášajúci konštruktívne, niekedy vtipné riešenia do sociálnych situácií. Vzorky tvorili mladí ľudia zo stredných a vysokých škôl, použili sme popisy modelových situácií a príslovia/ľudové múdrosti ako figuratívne výrazy so zložkou verbálnej tvorivosti. Podľa typu podnetov sme požiadali buď o voľnú interpretáciu, alebo o vysvetlenie či zdôvodnenie vlastného rozhodnutia, správania, prípadne o premyslenie možných reakcií na danú modelovú situáciu. Odpovede boli v písomnej forme, podľa obsahu sme z nich vytvárali kategórie a porovnávali ich výskyt v skupinách s vysokou a nízkou úrovňou tvorivosti. Na tvorbe kategórií a analýze odpovedí sa podieľali minimálne dvaja posudzovatelia.

K tomuto spôsobu skúmania nás priviedla skúsenosť so štandardnými postupmi (a metodikami), ktoré dávali značne strohú a pre naše hľadanie nie dosť podnetnú informáciu . Samotné skóre zo škálovaných odpovedí bolo totiž „hrubým metrom“ , ktorý si pýtal ďalšiu, jemnejšiu analýzu. Takto sa nám javili štandardné postupy aj vďaka práci s testami tvorivosti, ktoré zďaleka nie sú rutinným meraním, kde je treba zvažovať obsah, kvalitu odpovedí a z nej vyvodzovať miery fluencie, flexibility a originality. Skrytou otázkou bolo: nie je prehreškom voči povahe tvorivosti, ak sa nepokúsime aj o menej obvyklé spôsoby skúmania?

Analýzy verbálneho materiálu, na ktoré sme sa podujali, poskytli rámec pre úvahy o pozitívnej odlišnosti tvorivých ľudí - tak ako sa nám javí z kvality ich výpovedí a reakcií. V jednej z prvých štúdií (Kusá, 1997) sme zisťovali zdôvodňovanie konformity, podriadenie sa skupine sledujúcej prosociálny čin. Situácie boli popísané ako hypotetické dilemy v rozhodovaní medzi obetovaním vlastných záujmov a prospechom iných ľudí, ktoré sa odohráva pod tlakom vrstovníckej skupiny. V týchto situáciách bol stupeň konformity (vyjadrený škálovanou odpoveďou) rovnaký u vysoko- aj nízko-tvorivých osôb. Rozdielne boli dôvody, ktoré by k prosociálne konformnému činu viedli: (a) empatia, preberanie roly („Ako by som sa cítil/a ja, keby mi nikto nepomohol?“), ktorú významne častejšie uvádzali vysoko-tvorivé osoby; (b) autorita sociálnych noriem („Ľuďom treba pomáhať v ťažkej situácii“), ktorá sa častejšie vyskytla v zdôvodňovaní nízko-tvorivými osobami; (c) priznaná

konformita („Urobil/a by som to, čo chcú moji kamaráti“), ktorú výlučne uvádzali iba nízko-

tvorivé osoby.

V štúdii zvládania frustrujúcich situácií (Falat, 2001) sme sa zamerali na alternatívne riešenia

interpersonálnych konfliktov. Podnetové situácie boli vybraté zo známej Rosenzweigovej

projektívnej metodiky (Rosenzweig, 1945), v ktorých výrok/provokácia jedného z účastníkov situácie je zdrojom možnej frustrácie, na ktorú druhý účastník má reagovať. V modifikovanom použití frustrujúcich podnetov bola daná inštrukcia vymyslieť čo najviac možných odpovedí. Z nich sme vytvorili tri kategórie, v ich výskyte sa ukázali významné rozdiely medzi osobami s vysokou a nízkou úrovňou tvorivosti: (a) ústretové riešenia (konštruktívne, kompromisné), ktoré ponúkali možnosť alternatívneho pohľadu na situáciu, boli najčastejšími odpoveďami vysoko-tvorivých ľudí; (b) agresívne riešenia, s možným spustením konfliktu, sa najčastejšie vyskytli u nízko-tvorivých osôb; (c) únikové riešenia, so snahou vyhnúť sa konfliktu, boli najzriedkavejšou reakciou vysoko-tvorivých osôb.

Osobitne povzbudivé zistenia priniesla druhá časť štúdie, kde sa experimentálne overoval vplyv inštrukcie k vymysleniu neobvyklých odpovedí - s využitím tvorivosti, fantázie, zmyslu pre humor. Ich povzbudivosť vidíme v kvalite odpovedí nízko-tvorivých osôb, a to najmä v tom, že ústretové riešenia sa stali najčastejším riešením bez ohľadu na to, aký bol vstupný potenciál pre tvorivosť. Inak povedané, priama výzva k tvorivým riešeniam spôsobila, že rozdiel medzi vysoko- a nízko-tvorivou skupinou bol minimálny, a to práve v tej kategórii, ktorá znamená atypickú (ani agresívnu, ani únikovú) reakciu na frustrujúci podnet.

Schopnosť tvorivo myslieť aj inštrukcia k tvorivému pohľadu na možnosti riešenia sa teda ukázali jako prínosné pre kvalitu odpovedí, ktoré neboli viazané na tvorivý výkon/produkt. Tvorivosť sa prejavila v takom spôsobe uvažovania a ponuke riešení, ktoré (ako sa zdá) sú v bežných sociálnych situáciách zriedkavejšie, viac-menej neobvyklé.

Otázkou je, či uvedené prejavy sa prekrývajú s tvorivosťou ako ju poznáme z tradovaných prístupov k jej definovaniu. Je zrejmé, že tvorivosť v zmysle kritérií na tvorivé produkty (ako ich snímajú napr. testy tvorivosti) tu pôsobila iba nepriamo - ako potenciál ľudí vystavených

sociálnym podnetom. Ich odpovede boli neobvyklé, znamenali istú inováciu - napr. ústretové riešenia konfliktov namiesto agresívnych - ale len malá malá časť z nich sa dala hodnotiť ako originálna. Originalitu jako najsilnejší atribút tvorivosti sme mohli prisúdiť iba malému poču odpovedí.

Takýto obraz nás priviedol k nasledujúcim úvahám o „malej“ tvorivosti - o tvorivosti, ktorá prináša neobvyklé, atypické pohľady na bežné (malé?) situácie. Nevyznačuje sa výnimočným, originálnym produktom, ale zmenou v rutinných postupoch, tvorbou a ponukou alternatív.

Tvorivé myslenie a „malá“ tvorivosť“: originalita versus neobvyklosť?

V náčrte „malej“ tvorivosti vyjdem z významu originality a neobvyklosti - tak ako sa javí ich prínos pre sociálnu kompetenciu. Zdá sa totiž, že originalita tu nemusí byť hlavnou zložkou, ba môže sa stať sociálne neúnosnou, kontraproduktívnou pre riešenie situácie (viesť napr. k „vytočeniu“ partnera). Naproti tomu neobvyklosť prináša inováciu, odklon od bežne používaných - i keď neosvedčených, resp. málo spoľahlivých pstupov. Napr. preberanie roly, empatia sú spoľahlivejším motívom prosociálneho správania než tlak sociálnej normy; ústretové reakcie na konfliktnú situáciu napomáhajú konštruktívnemu riešeniu na rozdiel od agresívnych či únikových odpovedí.

Dôvodom pre označenie „malá“ tvorivosť je odlišnosť prejavov tvorivosti v narábaní so sociálnymi obsahmi. Originalitu - ako určujúce kritérium tvorivého myslenia - im možno prisúdiť zriedkavo, smerujú však k sociálne prínosnejším úvahám a riešeniam. Objavujú sa

spontánne u tvorivo mysliacich ľudí, ale dajú sa navodiť aj u nízko-tvorivých tým, že dáme inštrukciu k tvorivým nápadom. V oboch prípadoch sú viazané na tvorivosť - buď ako

intelektovú dispozíciu, alebo ako špecifický verbálny podnet.

Termín malá tvorivosť nie je úplne nový, použil ho M.I.Stein (1987) pre tvorivosť v jej každodenných, časti nepovšimnutých podobách (little c) - na rozdiel od veľkej tvorivosti (big C) s jasným spoločenským dosahom. Prívlastkom „malá“ sa neznižuje jej význam: ak siahneme do inej oblasti psychológie - každodenné malé traumy nás môžu rovnako stresovať jako jednorázová veľká trauma.

Tvorivosť sa podľa E.P.Torrancea (1988) vzpiera defnovaniu. Má svoje výsostné (veľké) aj zdanlivo podružné (malé) atribúty. Vyčlenenie malej tvorivosti by mohlo posunúť záujem - a dôraz - od originálnych, výnimočných produktov a podmienok ich tvorby k otázkam o tvorivosti, ktorej význam je v mnohorakosti, nestereotypnosti, odvahe k odlišnosti zmýšľania a konania v sociálnej realite.

Literatúra

Cropley, A.J., 1990, Creativity and mental health in everyday life. Creativity Research Journal, Vol 3(3), 167-178

Dinca, M., 1993, Personality traits as interface between the creative potential and creativity. Revue Roumaine de Psychologie, Jul-Dec, Vol 37(2), 145-152

Falat, M., 2001, Podiel tvorivosti na zvládaní záťaže. Doktorandská dizertačná práca, UEPs SAV, Bratislava

Guilford, J.P., 1959, Traits of creativity. In: Vernon, D.E.(Ed.), 1973, Creativity, Penguin Books, 167-188

Kusá, D., 1997, Prosocial reasoning in creative adolescents: the pilot study on qualitative aspects. Studia psychologica, 39, 3, 225-232

Richards, R., Kinney, D.K., Benet, M., Merzel, A.P., 1988, Assessing everyday creativity:characeristics of the lifetime creativity-scales and validation with three large samples. Journal of Personality and Social Psychology, Vol.54, No.3, 476-485

Smith, D.E., Moran, J.D., 1990, Socioemotional functioning of creative preschoolers. Perceptual and Motor Skills, Aug, Vol 71(1), 267-273

Stein, M.I., 1987, Creativity research at the crossroads: a 1985 perspective. In: Isaksen, S.G.(Ed.), 1987, Frontiers of creativity research, Buffalo, New York

Tardif, T.Z., Sternberg, R.J., 1988, What do we know about creativity? In: Sternberg, R.J.(Ed.), The nature of creativity, Cambridge University Press, Cambridge, 429-440 Torrance, E.P., 1988, The nature of creativity as manifest in its testing. In: R.J.Sternberg