Lenka Haburajová Ilavská Łukasz Kwadrans
Daniela Baková
Abstrakt
Príspevok sa bude orientovať problematike mediácie a jej aplikačnej rovine v praxi. Autori budú prezentovať spoločné znaky a diferencie v rámci mediačného procesu vo vybraných krajinách.
Kľúčové slová
Intervencia, kompetencie, legislatíva, mediácia, prevencia, zákon.
Abstract
The contribution will focus on the issues of mediation and its practical application level. The authors will present the commonalities and differences within the mediation process in selected countries.
Keywords
Intervention, competencies, legislation, mediation, prevention, law.
Mediácia ako alternatívna inštitúcia v poľskom právnom systéme - ponúka nové možnosti pre riešenie konfliktov.
V tejto časti sa autori zamerali na informácie najmä z publikácií vydaných a zverejnených na internetových stránkach Ministerstva spravodlivosti Poľskej republiky, ktoré boli mnoho rokov propagované inštitúciou mediácie v Poľsku.
Mediácia je dobrovoľná, dôverná a neformálna, ktorá presadzuje mimosúdne konanie v prípadoch, kedy je možné uzavrieť dohodu medzi stranami (tzv. účastníkmi) v rámci riešenia sporov, konfliktov, treťou osobou, slúžiacou ako nestranný mediátor, a aby došlo k mimosúdnemu vyrovnaniu sporu, k dohode. V trestných veciach je sprostredkovanie tiež trestným činom, ktoré je účelné na nahradenie škody, ktorou bola spôsobená materiálna, morálna ujma, a ktorá poškodenému umožňuje vyjadriť svoje pocity, očakávania a potreby.
Páchatelia môžu prevziať zodpovednosť za následky trestného činu, a prijať súvisiace nápravné opatrenia. Podporuje sa udržateľný konflikt alebo skľudnenie
86 rozhnevaných strán (Rękas, 2010, s. 15). Medzi základné princípy mediácie patrí: Dobrovoľnosť, poctivosť, diskrétnosť, neutralita, prijateľnosť.
V Poľsku, môžeme hovoriť o vývoji inštitúcie sprostredkovania v prechodnom období, a to najmä po roku 2000, kedy sa povolilo uskutočniť zmeny v poľskom práve pre použitie týchto metód ako nových foriem riešenia konfliktov, a to nielen pred súdom. V každom prípade, každá strana môže zvážiť použitie alternatívnych spôsobov riešenia sporov, ako je napríklad sprostredkovanie alebo arbitráž. Táto možnosť podáva do poľského právneho systému, ustanovenie, ktoré viedlo k akcii zmierovacieho konania súdneho a plné prijatie výsledkov z týchto šetrení. Myšlienka mediácie ako alternatívny spôsob riešenia konfliktov a sporov, sa prvýkrát objavil v poľskom práve v zákone v roku 1991; v kolektívnych sporoch, a potom v trestných kódexoch v roku 1997, zákon o súdnictve vo veciach mládeže v roku 2001, v konaní pred správnymi súdmi v roku 2004, a od 10. decembra 2005 sprostredkovateľská inštitúcia, ktorá existovala hlavne pre veci v občianskych záležitostiach (Rękas, 2010, s. 9). Výsledkom je právny alebo správny predpis upravujúci hodnosť mediátorov a mediačného procesu. Všeobecne platí, že mediáciou možno nahradiť riešenie rôznych typov prípadov, v ktorých je možné uplatniť sprostredkovanie v Poľsku:
- Sprostredkovanie v občianskych veciach (v súlade so súdom, ako aj na základe dohody o tom, ako vyriešiť spor)
- Mediácia v rodinných záležitostiach,
- Cross-border sprostredkovanie v rodinných záležitostiach, v ktorých rodičia predstavujú rôzne národnosti,
- Hospodárske sprostredkovanie,
- Sprostredkovanie podľa pracovného práva,
- Sprostredkovanie v prípadoch týkajúcich sa maloletých, - Mediácia v trestných veciach ako súčasť restoratívnej justície.
Naopak, veľkou výhodou arbitráže sú nízke náklady a krátka doba procesu, pretože súdne konanie je zriedka výsledkom urovnania. Dôvody môžu byť formalitou u súdnych konaní, atmosféra neprispieva do súdnej siene k zmiereniu, často neumožňuje stranám pochopiť podstatu problému, stres spojený s prítomnosťou súdu. Okrem toho, pokiaľ ide o verejné vypočutie okrem sudcu, úradník sa stretáva so stranami v miestnosti, kde môže byť i tretia strana, ktorá nie je spojená so žiadnou zo strán. V takýchto podmienkach je ťažké prijímať rozhovory nad ich vlastné očakávania a možné iné riešenia konfliktu. Všetky tieto prekážky postráda mediácia, tak že dáva možnosť nekonečného, ale riadeného rozhovoru, kde sa snaží pochopiť nepriateľa kvôli sporu, konfliktu a nájsť konštruktívne, a najlepšie uspokojivé riešenie. Niekedy súdy uznávajú, že v danom prípade by strany mohli ťažiť z alternatívneho spôsobu riešenia sporu, ale to je najviac často úlohou strán, aby si samy zvolili cestu. Alternatívne riešenie sporov môže pomôcť vyriešiť tento
87
problém tým, že včlení sporu nestrannú tretiu stranu (sprostredkovateľa), so zvláštnymi schopnosťami, ktorá pomôže pri hľadaní riešenia pre zmierovacie konanie alebo rozhodne o spore (rozhodca), čím sa líši od každého z týchto foriem alternatívneho riešenia sporov. Alternatívne spôsoby riešenia sporov sú tiež nazývané ako ADR. Skratka pochádza z anglického znenia ARS a je alternatívou k názvu riešenie sporov, konfliktov. Táto klávesová skratka zavedená do všeobecného používania bola uvedená už v Zelenej knihe o alternatívnom riešení sporov v občianskych a obchodných veciach vypracovaných Európskou komisiou v roku 2002. Medzi alternatívne riešenie sporov patrí: sprostredkovanie, zmierovacie konanie, vyjednávanie a rozhodcovské konanie (tiež známe ako arbitráž). Podľa poľského zákona sa spravujú dvoma identifikovanými spôsobmi, ktoré sú podľa ADR: mediáciou a rozhodcovským konaním. V priebehu konania mediácie, mediátor vyzýva strany, aby sa zapojili do dialógu a vyhli sa konfrontácii a usilovali sa o dohodu na vyriešenie sporu, konfliktu. Stránky sami musia zvoliť techniku vyriešenia sporu a zohrávajú tak aktívnu úlohu v snahe nájsť jeden samostatný bod spojenia, ktorý bude najvhodnejší. Sprostredkovanie dáva tak možnosť ísť nad rámec pozíciou čisto právnou a získať tak individuálny spôsob riešenia, ktoré zodpovedajú skutočnej povahe sporu a očakávaniu strán. V rozhodcovskom konaní sa rozhodnutie vydáva v rámci platných právnych predpisov, a strany dávajú svoj súhlas - s prihliadnutím na všeobecné právne zásady a princípy spravodlivosti. Rozsudok sa vydáva na základe rozhodcov vybraných stranami alebo podľa pravidiel, ktoré sám určí, a strany sú povinné podrobiť sa rozhodcovskému nálezu. Hlavným rozlišovacím znakom mediácie je rozhodcovské konanie, ktoré je teda nezávislé od riešenia strán a riešenia konfliktu v areáli. Rozhodcovské konanie je zamerané na urovnanie sporu, kde sudca arbitra je vybraný spoločne stranami (Rękas, 2010, s. 9-10, 53-65).