Despliegue de la acción yihadista en Irak

Divorce and its consequences as a challenge for family counselling

FULA Milan

ABSTRAKT

Vzhľadom na nezastupiteľnú úlohu funkčnej rodiny predstavuje stúpajúci rast rozvodov výzvu pre celú spoločnosť. Skutočnosť, že rozvod patrí k najväčším záťažovým situáciám si vyžaduje kompetentnú pomoc pracovníkov pomáhajúcich profesií v oblasti poradenstva. V tejto perspektíve príspevok sumarizuje najnovšie empirické výskumy, ktoré poukazujú na dôsledky rozvodu pre deti i rodičov, zodpovedných za ich výchovu a integrálny rozvoj. Vzhľadom na dôsledky rozvodu a z hľadiska detí ako jeho prvých možných obetí, zdôrazňuje vzťahové úlohy exmanželov-rodičov i sociálne zdroje, o ktoré sa môžu oprieť.

Kľúčové slová: rozvod, dobro detí, úlohy exmanželov, rodičovstvo, sociálna podpora. ABSTRACT

Given the vital role of functioning family, the increasing growth of divorces represents a challenge for whole society. The fact that divorce is one of the largest stressful situations it requires a competent support of helping professions staff in the area of counselling. In this perspective the article summarizes recent empirical studies that show the consequences of divorce for children and parents, responsible for their education and integral development. Given the consequences of divorce, and in view of children as its first potential victims, the article emphasizes the role of ex-spouse parents and social resources on which they can rely.

Key words: divorce, child welfare, role of ex-spouses, parenthood, social support.

Rozvod/separácia manželov patrí k najstresujúcejším udalostiam života človeka, ktorý je z psychologického hľadiska porovnateľný s úmrtím blízkeho príbuzného (Verbrugge, 1979). Rozvod manželstva a rozpad rodiny významne ohrozuje psycho-sociálne zdravie manželov a ovplyvňuje kvalitu vzťahov medzi exmanželmi a medzi rodičmi a deťmi. Preto je potrebná „odborná, profesionálna pomoc i v terminálnom štádiu manželstva a v nasledujúcom štádiu reštrukturalizácie života a adaptácie na nový životný štýl“ (Kratochvíl, 2000, s. 200). Aj v prípade rozvodu profesionálny pracovník (psychológ, liečebný pedagóg,

sociálny pracovník, pastoračný pracovník) vo svojej poradenskej činnosti sleduje optimalizáciu života každého člena rodiny a optimalizáciu fungovania rodinných vzťahov, ktoré ani rozvodom nekončia. Vo svojej intervencii v prospech členov rodiny má poznať nielen dlhodobo známe dôsledky rozvodu na exmanželov a deti, ale aj novšie poznatky longitudinálnych výskumov o dôsledkoch rozvodu na deti i vzťahových úlohách, ktoré z toho vyplývajú pre exmanželov/rodičov. Nazdávame sa, že v terapeutickej i poradenskej činnosti zameranej na rodinu treba popri hľadisku exmanželov viac akcentovať perspektívu detí a ich sociálne a rodinné vzťahy, o čo sa usiluje aj predkladaný príspevok.

Postupný nárast rozvodov50 vedie teoretikov a výskumníkov k otázkam o jeho

krátkodobých, strednodobých a dlhodobých dôsledkoch na deti, adolescentov a mladých, ktorí absolvovali skúsenosť rozvodu rodičov (Amato, 2000; Kelly, Emery, 2003; Kelly, 2000; Wallerstein, 1991; Wallerstein, 2006; Emery, 2011; Teyber, 2007). Vo všeobecnosti všetky výskumy ukazujú, že rozvod ako nepredvídaná a traumatická udalosť pre deti vždy zahŕňa významnú mieru utrpenia a nutnosti zmien na afektívnej a organizačnej rovine aj v tom lepšom prípade, keď nedôjde k patologickým dôsledkom. Aj výskumy, ktoré v súvislosti s rozvodom zdôrazňujú rezilienciu detí (schopnosť odolnosti a posilnenia traumou rozvodu) hovoria o nej ako o výsledku dlhého a namáhavého procesu zvládania utrpenia a straty spojenej s rozvodom rodičov. Rozvod rodičov je pre väčšinu detí hlavnou stresujúcou udalosťou v živote (Amato, 2001; Emery, 2011).

Fundamentálnou potrebou detí je byť synom/dcérou, čiže mať otca a matku, ktorí ich priviedli na svet a ktorým môžu dôverovať. Ak je totiž dieťa biologickým a psychologickým produktom jednoty muža a ženy rozpad tejto jednoty, ktorá je počiatkom ich života, vedie u detí k úzkosti ohľadom možnosti samotného prežitia. Pre deti rozvod rodičov znamená rozpad pôvodnej jednoty, z ktorej pochádzajú a ktorej sú znakom (Cigoli, 1998, s.106). Preto je rozvod otca a matky pre dieťa absolútne nemysliteľný a a nepredstaviteľný: základným dobrom detí je záchrana rodinných vzťahov. Podľa štúdie Marquardtovej (2006), skúmajúcej dôsledky rozvodu na 1500 detí, rozvod, aj v prípadoch, v ktorých je nutný, nemôže byť nikdy správny. Dobrý rozvod (social divorce) je z hľadiska detí ilúzia. Deti cítia, že vyrastajú v dvoch rodinách, vytvárajú si dva svety s paralelnými hodnotami, a tento nedostatok jednoty ich vedie ku konfliktom. Častým dôsledkom je u týchto „dospelých detí“ konzumovanie drog, adolescentné tehotenstvá a zločinnosť.

Konštatujeme, že ak sú do rozvodu zapojené deti, ide zvyčajne o tragédiu, ktorej sa podľa možnosti treba vyhnúť. V prípade ťažkých rodinných konfliktov a nutnej sanácie rodiny, krajným a prednostným riešením nie je rozvod, ale separácia, lebo nezahŕňa opustenie partnera a vytvorenie novej rodiny, čím ponecháva otvorené dvere pre budúce zmierenie.

Niektoré výskumné poznatky o dôsledkoch rozvodu na deti

Je zrejmé, že ak sa rozvod/separácia rodičov kombinuje u detí s kritickým obdobím adolescencie alebo prechodu do dospelosti môže dôjsť k znásobeniu dôsledkov rozvodu na synov/dcéry. Klinická prax a výskumy poukazujú na štyri tendencie týkajúce sa rozvedených rodín s deťmi v období adolescencie a mladej dospelosti (Wallerstein, 1991; Emery, 2011; Cigoli, 1998; Teyber, 2007):

• Centrálnosť vzťahového rozmeru pred štrukturálnym rozmerom rodiny. Ukazuje sa, že na deti a ich adaptáciu majú významnejší vplyv predovšetkým vzťahové aspekty medzi exmanželmi a medzi rodičom a dieťaťom (zvládanie konfliktu medzi exmanželmi, rodičovská spolupráca, komunikácia rodičia-deti) než štrukturálne faktory (vek detí, pohlavie, čas od rozvodu, atď.) zvýrazňované predošlými výskumami. Zvlášť kritickou oblasťou zostáva schopnosť vyjednať a redefinovať nové hranice vzťahov medzi členmi rozvedenej rodiny, čo je podstatne dôležité pre rodičov i deti (Emery, 2004; Iafrate, 1996b; Cigoli, Giuliani e Iafrate, 2002). Konkrétne ide o hranice medzi podsystémom detí a podsystémom rodičov, o medzigeneračné hranice a o rodinné hranice (Greco, 2008, s.69-91).

V prípade dvojznačných a nejasných hraníc rodinných podsystémov je veľké riziko vtiahnutia dieťaťa do dynamiky vzťahov medzi rodičmi. Negatívne následky rozvodu na deti môže redukovať schopnosť rodičov zvládať svoj vzťah bez manipulácie dieťaťa ako lojálneho spojenca proti znepriatelenému exmanželovi (Plaňava, 1994). V prípade medzigeneračných hraníc jestvuje riziko, že po rozvode sa vzťahy medzi rodičmi a deťmi štrukturujú len horizontálne (a teda nehierarchicky) a dieťaťu sa často prisúdi úloha podpory osamelého rodiča bez rešpektovania jeho vývinových potrieb (Teyber, 2007). Syn/dcéra sa môže stať dôverníkom rodiča s prevzatím zodpovednosti a emotívnej podpory, čím takmer supluje chýbajúceho rodiča. Výskumy skúmajúce etické aspekty vzťahu rodičia-deti (spravodlivosť v medzigeneračnej výmene) potvrdzujú častejší a intenzívnejší výskyt prevzatia role odlúčeného rodiča deťmi z rozvedených rodín v porovnaní s deťmi z úplných rodín (Jurkovic, Thirkield, Morrell, 2001). Pre deti (hlavne v adolescencii) je problematické

definovanie rodinných hraníc (pochopiť kto je vnútri a kto mimo rodiny), čo predstavuje potenciálny rizikový faktor.

• Význam kognitívno-afektívneho rozmeru popri sociálnom a konatívnom rozmere. Výskumy potvrdzujú, že nie vždy sa dôsledky rozvodu prejavia v správaní alebo v sociálnej adaptácii detí, ale pozornosť treba venovať aj citom, emóciám a vnímaniu detí ako dôsledku traumy z pocitu viny, z ich využívania v konfliktoch exmanželov, z nutnosti preberania dospelej role chýbajúceho rodiča alebo kvôli nejasnosti rodinných hraníc (Cigoli, 1998; Teyber, 2007). Efekty pocitov hnevu a nespravodlivosti z obdobia detstva a adolescencie zvyknú pretrvávať formou ťažkostí v procese psychologickej separácie od rodičov v prechode do dospelého veku.

• Dôležitosť dlhotrvajúcich dôsledkov rozvodu na deti. Výskumné štúdie o dôsledkoch rozvodu na deti ukazujú, že psycho-sociálne škody rozvodu sa stávajú časom vážnejšie a pretrvávajú až do dospelého veku. Takmer všetky deti rozvedených si odnášajú emocionálne jazvy, ktoré sú prekážkou prežívania stabilných vzťahov v dospelosti. Niektoré latentné problémy detí môžu explodovať až v adolescencii a v mladej dospelosti, formou zablokovania dieťaťa na afektívnej i profesnej rovine pri plánovaní svojho budúceho života. Wallersteinová (2005) hovorí o „sleeper effect“ (2005), čiže o oneskorenom efekte rozvodu, čím zdôrazňuje nečakané znovuobjavenia problémov po etape detského a preadolescentného veku. Výskumy ukazujú menšiu schopnosť detí z rozvedených rodín (v porovnaní s ich vrstovníkmi z úplných rodín) angažovať sa v trvalých afektívnych vzťahoch, vyššiu tendenciu k predčasným a príležitostným sexuálnym vzťahom, väčšie ťažkosti v plánovaní profesionálnej budúcnosti a dosiahnutí stabilného ekonomického statusu (Giuliani, Iafrate, Rosnati, 1998). Miera rozvodovosti manželstiev detí rozvedených rodičov je jasne vyššia ako detí nerozvedených rodín hlavne v dôsledku podstatného faktu, že deti sa učia udržať manželské puto a zotrvať v ňom cez pozorovanie a napodobňovanie rodičov (Wolfinger, 2000). Skúsenosť rozvodu rodičov vedie u detí (v porovnaní s ich vrstovníkmi z úplných rodín) k väčším obavám a neistote o vlastnom možnom manželstve a k túžbe vykúpiť obraz stratenej rodinnej jednoty cez predčasné a idealizované investície do vlastnej rodinnej budúcnosti.

• Dôležitosť problému neprítomnosti rodiča/otca. V súvislosti s rozvedenými rodinami sa pracuje so „syndrómom odcudzeného rodiča“ a „syndrómom zlej matky“, ktoré označujú tendenciu jednorodičovských rozvedených rodín (tvorených hlavne matkou a dieťaťom)

Podľa výskumov predstavuje odstup od otca spojený s pocitmi dezilúzie a straty jeden zo základných zdrojov ťažkostí detí rozvedených rodičov (Laumann-Billings, Emery, 2000).

Z hľadiska rodových diferencií pre chlapcov neprítomnosť otca znamená neprítomnosť rodiča (hlavy rodiny, učiteľa a vodcu), ktorý stanovuje pravidlá a odovzdáva užitočné rady pre život. K obranným mechanizmom chlapcov často patrí znehodnotenie otca ako osoby a rodiča (v dôsledku rozvodu a negatívnych vlastností osobnosti). Prevažujúcim výsledkom u chlapcov býva strach z možnosti opakovať otcove chyby a vlastné pochybnosti o schopnosti realizovať rodičovskú rolu. Pre dievčatá neprítomnosť otca znamená neprítomnosť partnera, ktorý by obmedzil prehnanú prítomnosť matky, ale aj samotu matky a stotožnenie sa s jej utrpením. Častým obranným mechanizmom dievčat býva idealizácia otca ako mýtickej a charizmatickej postavy. Ako častý výsledok prežitej skúsenosti rozvodu rodičov u dievčat prevláda starosť a strach týkajúci sa intimity párového vzťahu a možnosti opustenia manželom.

Ukazuje sa, že neprítomnosť otca má negatívny efekt aj na vzťahy v rámci pôvodnej jednorodičovskej rodiny. Neprítomnosť otca a vzťahové ťažkosti s týmto rodičom negatívne ovplyvňujú aj privilegovaný vzťah s matkou (rodičom, ktorému bolo dieťa zverené), ktorý je problematickejší v porovnaní so vzťahom detí s matkou v úplných rodinách. U detí, hlavne dievčat, sa vyskytuje určité „volanie po otcovi“ ako protiváhe vzťahu s matkou, čo je podstatne dôležité v čase rozpadu rodiny i v procese psychologickej separácie od matky (Iafrate, 1996a). Z uvedených dôvodov treba v rodinnom i predmanželskom poradenstve akcentovať rodovo citlivý prístup ako prostriedok efektívnej podpory aktívneho otcovstva.

Neprítomnosť vzťahu s druhým rodičom je často spojená aj s chýbajúcim prístupom k druhému rodu, čo predstavuje kľúčový indikátor rizikových situácií. Deti rozvedených zvyčajne prežívajú príslušnosť len k jednému (materskému alebo otcovskému) rodu (starí rodičia z matkinej strany sú dôležitým vzťažným bodom pre ich rast) a vylučujú druhý rod, čím reprodukujú rozštiepenie rodičovského páru rozvodom (Cigoli, Giuliani, Iafrate, 2002). Ukazuje sa, že vo výskume i poradenstve v problematiky detí rozvodu treba prekonať čisto individuálny prístup a väčšmi rozvinúť medzigeneračnú a sociálnu perspektívu.

Vzťahové úlohy rozvedených ako exmanželov-rodičov-detí

Vzhľadom na opísané negatívne dôsledky rozvodu na deti sa môžeme pýtať aké úlohy stoja pred rozvedenými rodičmi. Inak povedané, čo môžu v situácii krízy a rozvodu/separácie urobiť rodičia – prví zodpovední za výchovu detí, pre záchranu rodinných vzťahov a pre realizovanie dobrého a čnostného života. Je zrejmé, že pred

rozvedenými/separovanými osobami stoja odlišné úlohy v ich role exmanželov, rodičov a detí.

Úlohou exmanželov je predovšetkým reštrukturalizovať svoj manželský vzťah, čo konkrétne znamená realizovať dve výzvy (Emery, 2004; Cigoli, Giuliani, Iafrate, 2002): • Spracovať ukončenie manželského vzťahu a rodinné zlyhanie. Nejde len o čisto individuálnu úlohu spracovania a akceptácie zlyhania vzťahu, čiže realizáciu tzv. psychického rozvodu, ale o spoločnú a paradoxnú úlohu obidvoch exmanželov: ukončenie manželského vzťahu je spoločný úkon analogicky ako uzatvorenie manželskej zmluvy. Rozvod je prechodová udalosť, ktorá umožňuje odlúčiť sa od vzťahu s realistickým uznaním toho čím bol, je a môže byť, lebo vzťah sa nedá zrušiť a anulovať, ale len transformovať. Spracovanie ukončenia vzťahu nie je jednorazová udalosť, ale náročný proces, ktorý sa znovu vracia napr. pri významných udalostiach vývinu dieťaťa (adolescencia, odchod z domu, sobáš), pri objavení sa nového partnera, pri narodení dieťaťa z nového vzťahu. • Angažovať sa v spoločnom zvládnutí manželského konfliktu cez redefinovanie manželských a rodinných hraníc. Postupná definícia hraníc manželského vzťahu umožní zachovať rovnováhu bez krajnosti zmätenej pripútanosti (s nepriznanou živenou nádejou na obnovu rodiny) alebo prehnaného konfliktného odstupu, ktoré negatívne vplývajú na funkčnosť rodiny po rozvode a predstavujú významný rizikový faktor pre deti.

Obsahom druhej úlohy exmanželov je rodičovská poslanie, ktoré spočíva v dvoch veciach (Iafrate, 1996b):

• Nájsť vecnú formu spolupráce s exmanželom pre zabezpečenie realizácie rodičovskej funkcie cez vzájomné oprávnenie. Nestačí „spolupráca nasilu pre dobro detí“, ale vyžaduje sa priateľská a kooperujúca spolupráca rodičov. Rovnako je reduktívna fráza „už nie sme viac manželmi, ale stále sme rodičmi“, lebo manželské dejiny nemožno likvidovať, ale treba ich – napriek sklamaniu a bolesti – valorizovať v ich pozitívnych aspektoch, ku ktorým patria aj deti (Cigoli, 1998). Exmanželia, napriek tomu, že emotívno-afektívne neinvestujú do párového vzťahu, musia zachrániť svoje rodičovstvo aj za cenu veľkých ťažkostí a utrpenia. Podmienkou je akceptovať (minulú) vzájomnú príslušnosť k rovnakej rodine i svoju mieru zodpovednosti za zlyhanie manželstva. Znamená to, že exmanželia, zachránia to dobré z ich manželského vzťahu (návrat k počiatkom manželskej zmluvy) a udržujú aspoň minimálnu úctu a pochopenie pre exmanžela, ktoré sú nutným základom pre realizáciu rodičovskej výchovnej spolupráce.

• Umožniť dieťaťu prístup k dejinám obidvoch pôvodných rodín. Nutnosť zveriť dieťa do úplnej (výchovnej) opatery „lepšiemu“/psychologickému rodičovi pre uľahčenie pokojnej reštrukturalizácie porozvodových vzťahov je už prekonanou teóriou. Dnes sa ukazuje nutnosť zabezpečiť dieťaťu prístup aj k rodičovi, ktorému dieťa nebolo zákonom zverené, čím sa umožňuje spojenie dieťaťa s jeho koreňmi a rodinnými dejinami. Preto má rodič (zvyčajne matka, ktorej je v 80- 90% zverené dieťa) (Fagan, Churchill, 2012; Teyber, 2007) kľúčovú úlohu v podporovaní vzťahu dieťaťa s druhým rodičom a jeho dejinami.

Správanie rodičov voči deťom v období rozvodu sa má riadiť nasledovnými tromi princípmi (Teyber, 2007):

• zabezpečiť kontinuitu v pragmatických životných podmienkach (čas stolovania a spania, mimoškolské aktivity a záujmy, rovnaká škola, atď.),

• zabezpečiť predvídateľnosť, čiže umožniť dieťaťu v predstihu poznať, čo ho čaká,

• zabezpečiť spoľahlivosť, čiže poskytnúť dieťaťu afektívne významné osoby (podporovať vzťahy s odlúčeným rodičom, starými rodičmi a ďalšími príbuznými), aby sa deti cítili reálne milované a podporované v osobnom raste.

Tretia úloha exmanželov, ktorú sú v role detí povolaní uskutočniť, spočíva v podpornej

výmene s ich pôvodnými rodinami bez regresie do výlučne synovského/dcérskeho vzťahu.

Napriek málopočetným výskumom venovaným tejto problematike je zrejmé, že rozvod môže viesť k znovu nadviazaniu vzťahu exmanžela s vlastnou pôvodnou rodinou. V prípade vysokej konfliktnosti medzi exmanželmi sa môže pôvodná rodina stať náhradou partnera, lebo práve starí rodičia vykonávajú rodičovskú funkciu (starostlivosť o deti) (Malagoli Togliatti, Ardone 1992). Aj keď staršia generácia môže poskytnúť stabilitu a kontinuitu jednorodičovskej rodine ich syna/dcéry a tešiť sa zo zaplnenie „prázdneho hniezda“, treba si byť vedomí ťažkostí pre rodinu starých rodičov a ich syna/dcéry. Bolesť zo zlyhania manželstva ich dieťaťa totiž často vnímajú ako vlastné rodičovské zlyhanie. Aj rozvedený syn/dcéra musí udržiavať zdravý odstup od svojich rodičov, aby si zachoval rovnováhu medzi potrebou pomoci a zdrojov a svojou situáciou dospelého bez rizika regresie do výlučne synovského/dcérskeho vzťahu.

Sociálna podpora rozvedených rodín

Pre zvládnutie ťažkostí spojených so situáciou rozvedených manželov/rodičov existujú viaceré sociálne zdroje, na ktoré sa môžu obrátiť. Pre rozvedenú rodinu je mimoriadne dôležité zachovať si aktívnu sociálnu výmenu so sieťou priateľov, ale aj s formálnou sieťou

(škola, kresťanské spoločenstvo)51 a sociálnymi podporným službami pre rodiny

(psychologické poradne, rodinné poradenské centrá, rodinný mediátor, rodinný poradca), ktorí môžu pomocť prekonať stresujúcu skúsenosť rozvodu a nájsť východisko z krízy.

Prax i výskumy pripisujú mimoriadnu úlohu priateľom, resp. neformálnej sieti priateľov pre rozvedených rodičov a ich deti. Na rozdiel od rozvedených mužov, ktorí sú podporovaní priateľmi v porozvodovom období, rozvedené ženy/matky z dôvodu nedostatku času využívajú pomoc priateľov zvyčajne len prvé dva roky po rozvode. Sieť priateľov poskytuje nielen podporu v ťažkostiach, ale aj potrebnú konfrontáciu s vonkajším svetom, ktorý problémové rodiny zanedbávajú z dôvodu prioritnej koncentrácie na vlastné problémy. Pre deti zverené do starostlivosti rozvedeného rodiča je sieť priateľov často jediná možnosť rozvíjať vzťah s inými dospelými mužmi/ženami, ktoré chýbajú v jeho vlastnej neúplnej rodine. Predovšetkým chlapci v adolescentnom veku zvyknú mať ľahostajný postoj k svojej rodine, ktorý sa spája s príslušnosťou k antisociálnym vrtovníckym skupinám, čo môže viesť ku kriminálnemu správaniu. Jedno z preventívnych opatrení predstavuje úzky podporný vzťah s kompetentným dospelým mimo rodiny (priateľ, starý otec, učiteľ, tréner, kňaz).

Významným prostriedkom pomoci pre rozvedené rodiny je sociálne poradenstvo, ktorým sociálny pracovník formou špeciálnych odborných postupov vedome formuje a ovplyvňuje uvažovanie, postoje a konanie človeka, aby využil vlastné zdroje a našiel riešenie svojej obtiažnej rodinnej situácie (Matoušek a kol., 2003). Prax rodinných mediátorov, poradcov a psychosociálne výskumy viedli vo francúzskom, belgickom, kanadskom a v talianskom prostredí k vytvoreniu novej špecifickej formy podpory a primárnej prevencie pre deti z rozvedených rodín. Tieto deti potrebujú komunikovať o svojej situácii (pocitoch, obavách i nádejách) so svojimi vrstovníkmi, aby porozumeli rozvodu rodičov a oslobodili sa z pocitov viny a neistoty ohľadom svojej budúcnosti. S cieľom umožniť deťom prežívajúcim skúsenosť rozvodu rodičov „zostať deťmi“ a nájsť stratégie prežitia sociálny pracovník v spolupráci s rodičmi vytvorí neformálne podporné „Skupiny slova“ tvorené 6-8 vrstovníkmi vo veku 6-10 rokov alebo 11-16 rokov. Počas 4 dvojhodinových týždenných stretnutí dieťa môže ako aktívny subjekt vyjadriť svoje potreby, pomenovať vlastné pocity, oslobodiť sa od starostí a úzkostí, vytvoriť si odstup od konfliktu, obnoviť dôveru a komunikáciu s rodičmi. Na posledné

stretnutie sú pozvaní aj rodičia s cieľom vypočutia myšlienok skupiny a s následnou možnosťou poradenskej pomoci (Marzotto, 2010).

Záver

Najzákladnejšiou úlohou rozvedených/separovaných rodičov je vytvoriť priestor pre neprítomného rodiča, čiže umožniť dieťaťu reálny i symbolický prístup k druhému rodičovi a jeho dejinám. Rodič, ktorému bolo dieťa zverené, má umožniť dieťaťu realisticky sa zmocniť vlastných koreňov a dejín, ktoré sú ovocím dvoch príbehov a mnohorakých rodinných a sociálnych vzťahov. Treba sa pritom vyhnúť riziku exmanželských konfliktov, nezáujmu a nedostatočnej angažovanosti otca, či privlastňovaniu dieťaťa zo strany matky. Poprieť základné právo dieťaťa na konfrontáciu s vlastným rodinným a sociálnym pôvodom cez prístup k obidvom rodovým liniám by bolo nielen veľkou nespravodlivosťou spôsobenou rodičmi, ale aj rizikovým faktorom z hľadiska schopnosti dieťaťa vytvárať stabilné vzťahy.

Zoznam bibliografických odkazov

1. AMATO, P.R. 2000. The consequences of divorce for adults and children. In: Journal of

Marriage and Family, ISSN 0022-2445, 2000, 62, s.1269-1287.

2. AMATO, P.R. 2001. Children of divorce in the 1990s; an update of the Amato and Keith (1991) meta-analysis. In: Journal of Family Psychology, ISSN 0893-3200, 2001, 152, s.355-369.

3. BARILLOVÁ, A. 2012. Saleziánske preventívne programy pre rodiny: sprevádzanie rodín a dimenzia združovania rodín. In: Metódy sociálnej práce s rodinou. Zborník z vedeckej konferencie. Žilina, 27.-28.3.2012.

4. CIGOLI, V. 1998. Psicologia della separazione e del divorzio. Bologna: Il Mulino, 1998. 264 s. ISBN 88-15-06700-0.

5. CIGOLI, V., GIULIANI, C., IAFRATE, R. 2002. Il dolore del divorzio: adolescenti e giovani adulti tra riavvicinamento e distacco alla storia familiare. In: Psicologia clinica

dello sviluppo, ISSN 1824-0784, 2002, IV, 3, s.423-442.

6. EARLEY, L., CUSHWAY, D. 2002. The parentified child. In: Clinical Child Psychology

and Psychiatry, ISSN 1461-7021, 2002, 7, 2, s.163-178.

7. EMERY, R. 2004. Il divorzio. Rinegoziare le relazioni familiari. Milano: Raffaello Cortina, 2004. 290 s. ISBN 88-46-40858-6.

8. EMERY, R. 2011. La verità sui figli e il divorzio. Milano: Franco Angeli, 2011. 256 s. ISBN 88-46-49278-1.

9. FAGAN, P.F., CHURCHILL, A. The Effects of Divorce on Children. [online]. Marriage and Religion Research Institute, 2012, s.1-48. [cit.2012-02-26]. Dostupné na internete: <http://downloads.frc.org/EF/EF12A22.pdf >.

10. GARDNER, R.A. 1998. Recommendations for Dealing with Parents Who Induce a Parental Alienation Syndrome in Their Children. In: Journal of Divorce and Remarriage, ISSN 1050-2556, 1998, 28, 3, 4, s.1-23.

11. GIULIANI, C., IAFRATE, R. 1995. Nuclei monogenitoriali: genitori e figli a confronto. In: Il Bambino Incompiuto, ISSN 1125-9256, 1995, 6, s.19-43.

12. GIULIANI, C., IAFRATE, R., ROSNATI, R. 1998. Peer-group and romantic