Análisis de la efectividad del emplazamiento de Coca-Cola

Social policy and human nature in social work ethics - a treatise on Love and Light

Antonín KOZOŇ

Abstrakt

Aby sa mohli vnútorne procesy počas činnosti sociálnej práce slobodne rozvíjať, potrebuje mať sociálna práca vyjasnené vzťahy voči vonkajším vplyvom, pretoţe sama o sebe je súčasťou širšieho spoločenského diania sociálnej politiky na rôznych úrovniach (rodina, obec, štát). Sociálna práca nie je slúţkou sociálnej politiky, ale v sebe nesie trojjedinosť prirodzenosti človeka - politiky, ekonomiky a morálky. Sociálna práca neprotirečí sociálnej politike, pretoţe sociálna práca nevychádza zo sociálnej politiky, ale pohybuje sa v jej priestore, kde ohraničenia sú vo všeobecnosti určované morálnou stránkou. Jedna z foriem sociálnej práce – sociálna pomoc bez racionálneho zastúpenia reciprocity vytvára nemoţnosť zodpovedného konania jedinca a tento môţe zostať v zajatí ešte väčšej osobnej neslobody, bez moţnosti prejavenia ľudskej prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. Láska potrebuje smerovanie a z tohto hľadiska sociálna práca nemá k jedincovi len klientsky vzťah, ale aj obsahovú pozíciu tútorskej formy. Tento prístup je vedený pochodňou (Svetlo a Teplo), zviditeľňuje svojim svetlom poznanie a teplom iniciuje motiváciu konania a je hlasom Rozumu smerujúci k povinnosti a zodpovednosti.

Kľúčové slova

Etika, morálka, sociálna práca, prirodzenosť človeka, sociálna politika, Láska, Svetlo, osobná sloboda, povinnosť, zodpovednosť.

Abstract

For a free development of internal processes of social work, because of its integration in broader sphere of social policy on different levels (family, municipality, state), there is a need to clarify its relationships to external influences. Social work is not a servant of Social policy, but encompasses the trinity of human nature – politics, economics and morality. Social work is not in contradiction with social policy, because it moves within its borders, where the limits in general are set by its moral aspect. One of the forms of social work – social help without rationally included reciprocity, creates impossibility of a responsible action of an individual, which can remain captured by an even greater lack of freedom, without any possibility of expressing his/hers natural human need – to love and be loved. Love does need to have a direction, and observed from this point of view, social work does not regard the individual only as a client, but it also takes a supervisory standpoint. This approach is guided by a “torch” (Light and Warmth), illuminating the knowledge by its light, initiating the motivation of action by its warmth and serves as a voice of Reason guiding towards responsibility.

Key words

Ethics, morality, social work, human nature, social policy, love, light, personal freedom, liability, responsibility.

- 168 -

Úvod

Etika (éthos) sa v starom Grécku pôvodne vzťahovala na zvyky, obyčaje ľudí, či ešte aj na povahu ľudskej bytosti. V priebehu dejín sa systemizovala o zdôvodnené pravidla utvárania spoločenských vzťahov, ktoré determinujú správanie ľudí princípmi povinnosti a zodpovednosti za seba a iných určitými morálnymi pravidlami nesúce znaky spravodlivosti. A. Mátel s kolektívom (2010) v tejto súvislosti uvádza, ţe „hoci bývajú etika a morálka v beţnej reči zamieňané a pouţívané ako synonymá, je potrebne ich rozlišovať. Morálka predstavuje pravidlá ľudského správania, kým etika ako filozofická disciplína skúma podstatu a pôvod týchto pravidiel a hľadá zdôvodnenie, prečo je určité konanie dobré a vyţaduje sa od jednotlivých členov spoločnosti. Morálka býva prirovnávaná k ţivotnej praxi, etika je potom reflexiou tejto praxe.“

Prax sociálnej práce nevyhnutne vychádza z etických princípov, je etikou determinovaná ako psychoterapia, či iné medicínske disciplíny alebo pedagogika. J. Payne (1997, s. 144) tvrdí, ţe „etika je pre psychoterapiu prospešná, pretoţe ukazuje smer jej pôsobenia.“ Obdobne sa to týka aj činnosti sociálnej práce, kde bytostná časť človeka je v priamych sociálnych interakciách, pričom individualita jedinca je tak jedinečná, ţe sociálne prístupy sociálnej práce si vyţadujú aj pri všeobecných opatreniach špecifické indikácie vhodného zamerania. Majú anticipačný charakter.

Sociálna práca pre zviditeľnenie pravidiel priebehu vzájomných vzťahov, nielen vo vnútri procesov činnosti účastníkov sociálnej práce, si ozrejmuje svoje postavenie voči ďalším spoločenským oblastiam. Jej autonómnosť má jemnejšie hranice neţ psychoterapia. Aby sa mohli vnútorne procesy počas činnosti sociálnej práce slobodne rozvíjať, potrebuje mať vyjasnené vzťahy voči vonkajším vplyvom, pretoţe sama o sebe je súčasťou širšieho spoločenského diania sociálnej politiky na rôznych úrovniach (rodina, obec, štát).

Prirodzenosť človeka v sociálnej práci

V minulosti, ešte v začiatkoch 19. storočia, si ľudia v situácii sociálnej a ekonomickej núdzi nevedeli mnohokrát pomôcť, pretoţe zákonitosti fungovania sociálno-ekonomického systému podľa M. Novaka (1966) boli ľudstvu ozrejmené aţ prostredníctvo odpovede na otázku o príčine bohatstva národov. Pôvod bohatstva nie je materiálny, spočíva v myslení ľudí, v ich kultúre a zvykoch. Tou príčinou je intelekt, jeho súčasti:

1. vynaliezavosť, 2. rozvíjanie a

Tieto tvoria ako tri nosné piliere základnú architektúru sociálnych systémov. Oslobodzujú medziľudské vzťahy medzi všetkým ľudskými bytosťami (a) od tyranie konkrétnymi politickými inštitúciami, (b) oslobodzujú od chudoby prostredníctvom špecifických ekonomických pravidiel a (c) oslobodzujú myslenie, predstavivosť a slobodu prejavu zavedením pluralizmu.

Našu pozornosť upútal predovšetkým tretí pilier – tvorivosť ľudskej mysle, kde veľké zastúpenie má aj sociálna práca. Svojou činnosťou sa dotýka bezprostrednosti človeka. „Zdroje tvorivosti spočívajú v tvorivom duchu invencie, disciplíne a poriadku. Primát ducha platí aj v ekonomike“ (M. Novak, 1966, s. 65). Ak budeme pokračovať v uvaţovaním nad ďalšími slovami M. Novaka, tak pri skutočnom oslobodení ľudí zo sociálno-ekonomickej núdze nemoţno vnímať len niektorú časť trojitej stránky prirodzenosti človeka v politickej, ekonomickej a morálno-kultúrnej. Tieto trojitosti stránky sa premietajú rôznorodo aj do zamerania sociálnej práce.

Ak sa pozrieme na podstatu zamerania sociálnej práce, tá nemôţe zostať v zajatí sociálnej politiky v úlohe „samaritána“ len na sociálne zvládnutie ekonomicky ohrozenej populácie v dôsledku nevhodného hospodárenia so zdrojmi daného politického systému. A. Mátel s kolektívom (2010, s. 61) v svojej publikácii píše, ţe „sociálna práca ako aplikovaná veda je zameraná na uskutočňovanie spoločenských zmien vedúcich k zlepšeniu prosperity ľudí.“ Pri zamyslení sa nad citovanými slovami nám vyplýva, ţe sociálna práca nie je slúţkou sociálnej politiky, ale v sebe nesie trojjedinosť prirodzenosti človeka - politiky, ekonomiky a morálky. Stačí sa pozrieť na osnovu vysokoškolskej prípravy sociálnych pracovníkov a môţe to v nás vyvolať myšlienky o potrebe jej širšieho zamerania. Evokuje to aj otázku, či sa študijný odbor sociálnej práce nedostáva príliš do područia potrieb sociálnej politiky štátu. V spoločenskej praxi sme často svedkami, ţe predstavitelia politickej moci sú pri praktizovaní dávnych cností, ako sú česť, spravodlivosť, odvaha, sebakontrola príliš vzdialení od vytvárania atmosféry slobodného ducha sociálnej politiky, kde by sa človek mohol stať slobodný, oslobodil sa svojou tvorivosťou z pozície pasívneho prijímateľa „sociálnych milodarov“ a sociálna práca od distribučnej funkcie týchto „darov“.

Zameranie sociálnej práce

Sociálna práca popri fokusovaní sociálneho problému vníma aj jeho pozadie, pretoţe riešenie, či ústredná príčina problému, problémov môţe byť práve schovaná za objektom zamerania sociálnej práce. Túto preddispozíciu si sociálna práca nesie od prvopočiatku svojho vzniku starostlivosti o jedincov v sociálnej a ekonomickej núdzi (chudobných, chorých,

- 170 -

vojnových invalidov, vdovy, siroty, bezdomovcov, bezprizorných), kde zameraním nebola len ochrana ţivota a zdravia, ale aj sociálne povzbudenie, umoţnenie riešenia svojej sociálnej situácie aj svojim pričinením. Predmetom sociálnej práce je nielen jedinec (jedinci, skupiny) a jeho bio-psy-sociálne a duchovné potreby vo vzťahu k sebe a k iným jedincom, ale aj prostredie spoločenstva jeho bytia v sociálno-politickom kontexte regiónu, štátu a globalizačných vplyvov.

Sociálna práca v pravom zmysle nepomáha, nevychováva, nelieči, lebo to je v kompetenciách iných disciplín, ale sa zapodieva socializáciu na tých miestach a s tými jedincami a skupinami, ktorí to potrebujú, aby neboli vyčlenení zo spoločenského ţivota. Ţe pritom pomáha, vychováva a lieči, je skôr dôsledok nadobudnutého sociálneho zdravia nastolením prirodzených ozdravných mechanizmov sebarozvoja a sebauplatnenia v procese socializácie. Š. Strieţenec (2003, s. 52) tvrdí, ţe „sociálna práca sa mení od počiatočného solidárneho prístupu k zásluhovosti“, čo dopĺňa slovami „aktívneho formovania osobnosti“.

Význam morálky

Objektom sociálnej práce sa stávajú predovšetkým psychosociálne a zdravotne postihnutí jedinci, kde do popredia vystupuje význam morálky tým, ţe (A. Kozoň, 2010):

 Internalizovaný hodnotový systém pomáha udrţať identitu osobnosti, a tým sa poskytuje stabilná rovnováha v proporciách libidóznej, agresívnej a neutralizovanej energie všeobecnej hladiny vzrušivosti osobnosti.

 Dáva subjektívnemu svetu vonkajšiu stabilitu, pocitom preţívania vierohodnosti vlastnej identity, čím sa reguluje sebahodnotenie a udrţuje harmóniu medzi morálnymi kódmi a sebapresadzovaním v usporiadanom sociálnom prostredí v zmysle skutočnej slobody postihnutého jedinca.

 Hoci morálku moţno pestovať rôznymi typmi výchovy, je nepredstaviteľná bez vrodenej schopnosti cítiť sa previnilo. Ide o funkčnú jednotku biologických faktorov s poruchami správania, kde tento pocit viny je zdeformovaný, či u delikventného správania často neprítomný.

 Pocity viny nie sú vytvárané v detstve len inkorporáciou zákazov autorít, ale aj identifikáciou. Najskôr s matkou (atribút Lásky), neskoršie s muţskou autoritou otca (atribút Svetla) a sú základmi, ktoré regulujú správanie podľa internalizovaných etických princípov.

 U somaticky postihnutých jedincov ako keby bolo zvýraznené preţívanie pocitov viny za to, ţe je postihnutím narušená ich somato-psychická integrita, neţ je to u ostatných postihnutých jedincov.

 Pretoţe tieto vzory autorít boli z hľadiska formovania identity somato-psychického postihnutia dieťaťa ovplyvnené vedomou a nevedomou zodpovednosťou rodičov za postihnutie svojho dieťaťa, čím sa postihnuté dieťa stotoţnilo a prevzalo pocity viny svojho postihnutia na miesto rodičov na seba mechanizmom prevrátenej projektívnej identifikácie, aby takto ich urobilo pre seba silnejšími, schopnejšími a seba závislejším na sociálnom prostredí.

 Mnohokrát pocitmi viny zneistení rodičia a ich postihnuté dieťa, sa ťaţšie orientujú v moţnostiach pre úspešnú socializáciu kompenzáciou postihnutia ďalšími osobnostných dispozíciami postihnutého dieťaťa.

 Praktická stránka činnosti sociálnej práce umoţňuje objektívne zhodnotiť moţnosti utvárania identity postihnutého jedinca, aby sa celková úzkostná emocionálna atmosféra v rodine s permanentnými previnilými pocitmi neistoty zmenila, dala náhľad rodičom na svoje moţnosti a na reálne dispozície (aj latentné) postihnutého dieťaťa, aby jeho osobnostná identita bola pre postihnutého zrozumiteľná, mala pevné zakotvenie medzi blízkymi osobami.

Etika a morálka sociálnej práce

Sociálna práca neprotirečí sociálnej politike, pretoţe sociálna práca nevychádza zo sociálnej politiky, ale pohybuje sa v jej priestore, kde ohraničenia sú vo všeobecnosti určované morálnou stránkou. Sociálna práca sa pridrţiava princípmi Caritas (t.j. lásky boţej, ktorú ľudia zdieľajú). Tak, ako sme na inom mieste uviedli (Kozoň 2009, s. 11-12), sociálna práca je v základe činnosť s ľudskými atribútmi spolupatričnosti, pričom nemá presné vymedzené teoretické ohraničenia, čo môţeme povaţovať za určitú výhodu, pretoţe umoţňuje tvorivé uchopenie riešenia konkrétneho problému v danej sociálnej situácii, nájsť pohotovo reálne riešenia, pretoţe nie je obmedzovaná nejakou teóriou, kde iné disciplíny vyčerpali z hľadiska svojho poznania moţnosti riešenia daného problému človeka. Vstupnými kritériami pre sociálnu prácu sú etické princípy, právne normy a logika zákonitostí sociálno- psychologických postupov v citlivo vzájomne chápajúcej komunikácii. Mnohé veci sa dajú vo vysokoškolskej príprave sociálnych pracovníkov naučiť, ale talent – empatiu sociálnej práce musí mať človek sám v sebe, aby sa tréningom mohol stať virtuózom socializácie .

- 172 -

V našom uvaţovaní o etike a morálke v sociálnej práci vychádzame z myšlienkových asociácii tézy sv. Tomáša Akvinského „Skutočná sloboda je usporiadaná sloboda“. Jej usporiadanosť je daná zásadami morálky, kde osobná sloboda človeka ako indivídua pri rôznych rozhodovaniach je (a má byť) procesom myslenia, ktorého smerovanie sa má viesť k zachovaniu zmyslu pre zodpovednosť aj vo víre udalostí v zmysle mravných princípov Caritas a rozvíjať ich ako schopnosť.

Etika - smerovanie vzťahu sociálnej práce k človeku

Vzťah sociálnej práce k človeku ako jedincovi spoločnosti nie je len (a v mnohých prípadoch nemôţe byť) klientsky, pretoţe jedinec sa môţe nachádzať v stave osobnej neslobody (dokonca tato osobná sloboda mu môţe byť mocou štátu odňatá uväznením, pozn.). Jedna z foriem sociálnej práce – sociálna pomoc bez racionálneho zastúpenia reciprocity (vďačnosti) vytvára nemoţnosť zodpovedného konania jedinca a tento môţe zostať v zajatí ešte väčšej osobnej neslobody, bez moţnosti prejavenia ľudskej prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. Vychádzame z toho, ţe Láska potrebuje smerovanie a z tohto hľadiska sociálna práca nemá k jedincovi len klientsky vzťah, ale aj obsah tútorskej formy.5 Láska je vo svojej podstate Teplo vzťahu, energetický potenciál motivácie, ktorá pre pravé naplnenie potrebuje, aby sa jedinec mohol na kaţdom úseku svojej ceste ţivotom vo Svetle videnia rôznych úskalí ţivota so zodpovednosťou rozhodovať.

Sociálnej práci nepostačuje atribút Lásky, ale jej nevyhnutnou súčasťou je aj atribút Svetla, ktorý zviditeľňuje na ozrejmenie činnosť sociálnej pomoci, poradenstva, opatery, starostlivosti, intervencie, zaobchádzania, podpory, animácie, manaţovania a atď., tým dáva citlivo a nekompromisne na vedomie, ţe na ceste ţivotom nie je človek ako jedinec sám a nie je zbavený zodpovednosti za seba a za iných.

Pravá láska je nezištná a v tom je jej zhubnosť, lebo bez Svetla vedie k sebaláske, či na druhej krajnosti sebaobetujúcemu sebazničeniu. Týmto krajnostiam sa dá vyhnúť racionálnym uplatňovaním etických princípov, ktoré poskytujú moţnosť utvárať prirodzenosť človeka: uvaţovať a vyberať na základe vnútorného hlasu svedomia. Sociálna práca má byť svojou činnosťou tvorkyňou socializácie jej jedincov ako svojbytných bytostí, kde jedinečnosť poskytuje moţnosť uplatnenia individualizovaných prístupov vzhľadom na sociálne moţnosti.

5 _{Malo by sa citlivo prehodnotiť pomenovanie objektu sociálnej práce pojmom „klient“, ktorý bol prebratý} z právnickej a psychoterapeutickej praxe (Rogers) na vyjadrenie partnerského vzťahu. Ide o protiváhu pojmu pacient, ktorý je vo vzťahu k lekárovi v stave odkázanosti. V obidvoch pojmoch klient a pacient ako vzťahu subjektu k objektu je v zásade obsiahnutá etika ľudskosti, úprimnosti a úcty k ţivotu. Determinácia objektu sociálnej práce formálnym pomenovaním „klient“ môţe v mnohých prípadoch subjektu sociálnej práce jeho činnosť sťaţovať v rôznych spoločenských oblastiach.

;Sociálna práca je aj hľadanie najvhodnejšej cesty k naplneniu jedinca, jedincov v oblasti prirodzenosti ľudských potrieb k zodpovednosti za seba a iných v súlade s reálnymi moţnosťami trojitej stránky prirodzenosti človeka: politiky, ekonomiky a morálky.

Záver

Zdôrazňovanie atribútu Lásky v sociálnej práci, najmä tam, kde sociálna politika je na okraji systému spoločnosti vládnucej moci, úzke špičky s reprezentatívnym politicko- ekonomickom vplyvom sledujú svoje záujmy, nie spoločenské blaho všetkých, má svoje opodstatnené miesto, ale zotrvávanie na tejto pozícii je neprezieravé, lebo Dobro zostáva izolované v srdciach ľudí bez cieľasmernosti. Ak sme hovorili o sociálnej práci aj ako o tútorskej forme, tak táto forma je vedená pochodňou (Svetlo a Teplo), zviditeľňuje svojim svetlom poznanie a teplom iniciuje motiváciu a je hlasom Rozumu smerujúci k povinnosti a zodpovednosti a nie aţ po prebudení v situácii krajnej núdze. Dobro ako Caritas potrebuje priestor bez temnoty, aby sa mohlo prejaviť v Láske – teplých medziľudských vzťahoch. „Ţelaním ţidov i kresťanov, stvorených na obraz svojho Stvoriteľa, je isť za svetlom (spoznávať), budovať spoločenstvo (milovať) a vyuţívať predstavivosť meniacom sa svete (tvoriť) - v bolesti úsudku“ (M. Novak, 1966, s. 81).

Sociálna práca, ako hlas rozumu, je svedomím, ktoré dáva spätnú väzbu zodpovedným spoločenským činiteľom na tvorbu spoločenských hodnôt sledujúce spoločenské blaho bez rozdielu pre všetkých s úctou k ţivotu v dôstojnom vzťahu so svetom.

Zoznam bibliografických odkazov

[1] AKVINSKÝ, Tomáš. 2008. O stvoření. Praha : Krystal OP s.r.o., 2008. 80 s. ISBN 978- 80-87183-03-8.

[2] KOZOŇ, Antonín. 2009. Sociálna práca s rizikovým klientom. Trenčín : SpoSoIntE, 2009. 68 s. ISBN 978-80-970121-6-8.

[3] KOZOŇ, Antonín. 2010. Úskalia v socializácii psychosociálne a zdravotne postihnutých. In: Nečas, Stanislav a kol. (ed.): Sociální, ekonomické, právní a bezpečnostní otázky současnosti. Praha : SVŠES, 2010. 600 s. ISBN 978-80-867744-84-1, s. 233-239.

[4] MÁTEL, Andrej a kol. 2010. Etika sociálnej práce. Bratislava : VŠZaSP sv. Alţbety, 2010. 183 s. ISBN 978-80-89271-85-6.

[5] NOVAK, Michal. 1996. Filozofia slobody. Program pre ľud na ceste k slobode. Bratislava : Charis, 1996. 172 s. ISBN 80-88743-16-8.

[6] PAYNE, Jan. 1996. Etika a psychoterapia. In: Vymětal, Jan a kol. Obecná psychoterapie. Praha : Psychoanalytické nakladatelství, 1996. 296 s. ISBN 80-86123-02-2, s. 141-151.

- 174 -

[7] STRIEŢENEC, Štefan. 2003. Poznámky k teórii a metodológii sociálnej práce. In: Sociální práce/Sociálna práca, 2003, s. 52.

Kontakt

doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc. VŠZaSP sv. Alţbety

Nám. 1. mája č.1 810 00 Bratislava