Características de la película Good Bye, Lenin!

Ethical aspects of performing nursing service in the home environment of a client

Iveta GALLOVÁ

Abstrakt

Opatrovateľská sluţba v domácom prostredí klienta je formou terénnej sociálnej práce, ktorá kladie špecifické nároky na osobnosť i samotnú sluţbu sociálneho pracovníka – opatrovateľa. Autorka sa vo svojom príspevku zaoberá praktickými etickými aspektmi a problémami s ktorými sa stretávajú sociálni pracovníci pri výkone opatrovateľskej sluţby v domácom prostredí klienta. Vychádza aj z prieskumu, uskutočneného u opatrovateliek v menšej neziskovej organizácii, ktorá vykonáva uvedenú sociálnu sluţbu. V závere sa pokúša predloţiť východiská a moţné riešenia etických problémov tejto sluţby.

Kľúčové slová

Opatrovateľská sluţba, domáce prostredie klienta, etické aspekty, starostlivosť o klienta.

Abstract

Nursing service in the home environment of a client is the form of social work performed outside nursing institutions which lays specific requirements on the personality as well as the very service of the social worker – the nurse. In her contribution, the author deals with practical ethical aspects and problems which social workers meet in performing nursing service in the home environment of a client. She also proceeds from the study performed among nurses in a small-scale non-profit organisation which performs the given social service. In the conclusion, she attempts to propose possible actions and possible solutions of ethical problems of this service.

Key words

Nursing service, the home environment of a client, ethical aspects, treatment of a client.

Verím, ţe väčšina rodín si uvedomuje jednu zo svojich základných funkcií a poslania – ochrannú funkciu, ktorej súčasťou je aj postarať sa o svojich slabších a na pomoc odkázaných členov. Zabezpečiť starostlivosť o svojich rodičov je jednou zo základných morálnych a etických poţiadaviek, kladených na dospelé deti. Sú to poţiadavky nielen prirodzeného morálneho zákona, ale aj z Boţích prikázaní - Cti otca svojho i matku svoju, aby dni tvojho ţivota dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! (Dt 5,16) (Porov. Sumec, 2005, s. 75). Sv. Otec Benedikt XVI. v tejto súvislosti hovorí: „S pokrokom medicíny a ďalšími faktormi spojenými s predlţovaním veku je dôleţité poznať prítomnosť rastúceho počtu starších ako poţehnanie pre spoločnosť. Kaţdá generácia sa môţe učiť skúsenosti a

- 94 -

múdrosti predchádzajúcej generácie. Okrem toho zabezpečenie starostlivosti starším osobám by nemalo byť predovšetkým povaţované za skutok veľkodušnosti, ale ako splácanie dlhu vďačnosti.“ (Príhovor Benedikta XXVI. seniorom pri návšteve Domova pre seniorov „St. Peter´s residence“ dňa 18. 9. 2010)

V záujme zachovania dôstojnosti, slobody, autonómie a udrţania základnej sebaobsluhy človeka je určite veľmi dobré, keď na pomoc odkázaná osoba má moţnosť, pokiaľ sa to dá, zostať vo svojom domácom prostredí. Súčasná náročná doba však kladie veľké nároky na pracovnú vyťaţenosť ekonomicky aktívneho jednotlivca na úkor rodiny. Táto skutočnosť vplýva aj na moţnosť rodiny postarať sa o svojich na pomoc odkázaných príbuzných. Rastie aj mnoţstvo osamelo ţijúcich seniorov. Rodiny z rôznych dôvodov nemôţu, nechcú, alebo ani nevedia sami zabezpečiť túto starostlivosť. „Akademik Vladimír Pacovský (1990) zdôrazňuje, ţe rodina musí „chcieť, vedieť a môcť“. Ak sa chce rodina zodpovedne postarať o svojich rodičov, musí vytvoriť predpoklady pre túto starostlivosť. Niektoré zvládne sama, v iných by jej mala pomôcť spoločnosť v rámci poskytovania sociálnych sluţieb. Starý človek má ţiť a doţiť predovšetkým v rodine. Dospelé deti by mali povaţovať za svoju povinnosť poskytnúť starostlivosť svojim rodičom.“ (Hechl, 1994, s. 33)

Nie kaţdá rodina je schopná postarať sa o svojho na pomoc odkázaného člena. Tu by mala prísť na pomoc spoločnosť, alebo komunita, ktorá rôznymi formami sociálnej pomoci pomáha riešiť túto pre rodinu veľmi náročnú a zaťaţujúcu situáciu. P. Donati uvádza medzi intervenciami spoločnosti, ktoré sa stávajú referenčnými pre stratégiu verejnej sociálnej starostlivosti potrebu spravodlivo prerozdeleného finančného zabezpečenia, ako aj spravodlivé rozdelenie pre tých, ktorí si dobrovoľne vezmú na seba bremeno starostlivosti o deti, starých ľudí a postihnutých, ako aj potrebu sociálnych intervencií, ktoré plne budú brať do úvahy kvalitatívne a kvantitatívne potreby rodín. (Porov. Sumec, 2005, s. 58-59).

Konkrétnou realizáciou sociálnej pomoci spoločnosti, či komunity je sociálna sluţba opatrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí klienta. Uvedená sluţba, na rozdiel od zariadení sociálnych sluţieb, je špecifická práve v tom, ţe je vykonávaná v domácom prostredí klienta prostredníctvom sociálneho pracovníka – opatrovateľa. Ten prichádza ku klientovi do jeho domáceho prostredia na určitý dohodnutý čas, aby mu pomohol s úkonmi sebaobsluhy, či kontaktu so sociálnym prostredím, na ktoré on sám uţ nestačí. Určite, potreba tejto sluţby bude v budúcnosti narastať aj vzhľadom k zvyšovaniu počtu seniorov a osôb, odkázaných na pomoc druhých.

Čo je opatrovateľská sluţba

Opatrovateľská sluţba je legislatívne definovaná Zákonom č. 448/2008 o sociálnych sluţbách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. V uvedenej právnej úprave § 41 hovorí, ţe je jednou zo sociálnych sluţieb, poskytovanej fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, jej stupeň odkázanosti je najmenej II. stupeň a je odkázaná na pomoc pri úkonoch sebaobsluhy, úkonoch starostlivosti o svoju domácnosť a základných sociálnych aktivitách. Špecifikom uvedenej sluţby je skutočnosť, ţe je vykonávaná v domácom prostredí klienta. V rámci uvedenej sluţby opatrovateľ - opatrovateľka pomáha pri nevyhnutných ţivotných úkonoch beţnej osobnej hygieny, donáške a podávaní jedla, nevyhnutných prácach v domácnosti, či súvisiacich s prevádzkou domácnosti, ako aj zabezpečenie kontaktu so spoločenským prostredím.

Podľa §6 Zákona č. 448/2008 Z.z. poskytovatelia opatrovateľskej sluţby majú pri vykonávaní tejto formy sociálnej pomoci sledovať a mať na zreteli v prvoradom rade potreby klienta. Klient má právo na poskytnutie kvalitnej sociálnej sluţby, ktorá svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umoţňuje realizovať jeho základné ľudské práva a slobody, zachováva ľudskú dôstojnosť, aktivizuje k posilneniu sebestačnosti, zabraňuje sociálnemu vylúčeniu a podporuje začlenenie do spoločnosti. Tieto princípy by mali byť základnou etickou normou kaţdej sociálnej sluţby, teda aj opatrovateľskej sluţby. Okrem toho poskytovateľ sociálnej sluţby je povinný prihliadať na individuálne potreby prijímateľa sociálnej sluţby, aktivizovať prijímateľa sociálnej sluţby podľa jeho schopností a moţností. Ďalej spomínaný zákon v §7 deklaruje poskytovať sociálnu sluţbu na odbornej úrovni, spolupracovať s rodinou, obcou a komunitou pri utváraní podmienok na návrat prijímateľa do prirodzeného rodinného, alebo komunitného prostredia zo zariadenia s celoročnou pobytovou formou, pri rešpektovaní jeho osobných cieľov, potrieb, schopností a zdravotného stavu.

Etické princípy, zodpovednosť a konanie sociálnych pracovníkov pri rešpektovaní práv prijímateľov sociálnej sluţby definuje nielen Zákon o sociálnych sluţbách, ale aj Etický kódex sociálnych pracovníkov Slovenskej republiky z r. 1997. (Uvedený dokument uverejnený aj v Mátel a kol., 2010, s. 68) „Veľkým posunom v tejto oblasti je aj prijatie Etického kódexu Asociácie poskytovateľov sociálnych sluţieb v Slovenskej republike v Bratislave dňa 21.5.2009. Tento dokument bol prijatý pre potreby Asociácie poskytovateľov sociálnych sluţieb v Slovenskej republike, ktorá registruje aktuálne 75 členských organizácií.“ (Ďurčeková – Tekel, 2010, s. 323)

- 96 -

Špecifické etické problémy a dilemy sluţby domácej opatrovateľskej starostlivosti

Kaţdá sociálna sluţba má svoje špecifické etické dilemy a problémy. Praktické uplatnenie etického kódexu sa uplatňuje v duchu konkrétnej poskytovanej sociálnej sluţby. „Presne stanovené pravidlá, ktoré sú obsiahnuté v profesijných kódexoch nielen poukazujú na najvýznamnejšie hodnoty, ku ktorým sa profesia hlási, ale obsahujú tieţ poţiadavky na správanie sa členov danej profesie. V tejto súvislosti sa môţeme pomerne často stretnúť s názorom, ţe etické profesijné kódexy chránia členov danej profesijnej komunity pred chybami, či chybnými postupmi, ktoré sa môţu vyskytovať v určitých situáciách (J.Vajda, J., 2004, Thompson, M., 2004, Banks, S., 2001).“ (Levická, 2010, s. 13)

„Matoušek (2003, s. 62 - 63) hovorí o etických zásadách ako o pravidlách, ktoré upravujú ţiaduci spôsob profesionálneho správania s ohľadom na náročné, prípadne konfliktné situácie. Konfliktné a náročné situácie, ktoré si vyţadujú etické rozhodnutia nazývame aj etickými dilemami alebo etickými problémami. Sarah Banks (2006, s. 160) definuje etickú dilemu ako voľbu medzi dvoma rovnako nevítanými (neţiaducimi) alternatívami, ktoré komplikujú konflikt medzi etickými hodnotami. „Povaha dilemy je, ţe akékoľvek rozhodnutie sa uskutoční, bude to mať nepredvídateľné následky. Zvyčajne existuje výber medzi dvoma alebo viacerými spornými hodnotami alebo etickými princípmi, o ktorých si myslíme, ţe všetky sú dôleţité“ (Banks, 2006, s. 169). Naproti tomu etický problém charakterizuje autorka (Banks, 2006, s. 169) skôr ako absenciu vhodných zdrojov potrebných na zlepšenie situácie klienta.“ (Ďurčeková – Tekel, 2010, s. 323)

Z vlastných praktických skúseností v profesii sociálneho pracovníka – opatrovateľa, i prieskumu v neziskovej organizácie Samaritán, n.o. Martin, poskytujúcej domácu opatrovateľskú starostlivosť môţeme poukázať na tieto najčastejšie praktické etické problémy a dilemy:

 Opatrovateľ chtiac-nechtiac intímnym spôsobom vstupuje nielen do ţivota klienta, ale aj jeho rodiny, či domácnosti, ktorej sa často stáva jeho súčasťou. Je vo väčšom ohrození z duálnych, či iných nezdravých vzťahov. Etická dilema: do akej miery môţe vstúpiť do osobného ţivota klienta a jeho rodiny. Je v jeho kompetencii iba vykonať prácu opatrovateľských úkonov, ktorá je zmluvne dohodnutá, alebo v prípade potreby môţe aj hlbšie vstúpiť do ţivota klienta?

 Počas vykonávania svojej práce môţe byť svedkom rodinných problémov a konfliktov, ba podsúvaný k tomu, aby vstúpil do týchto konfliktov napr. ako svedok, je ţiadaný, aby dával rady, pomáhal riešiť rodinné problémy a pod. Etická dilema: do akej miery

a či vôbec má sociálny pracovník - opatrovateľ kompetencie, aby vstupoval do týchto problémov a „suploval“ profesiu sociálneho poradcu, či terapeuta.

 Opatrovateľ býva často dlhé hodiny sám s klientom, bez priamej spolupráce kolegov a vedenia nadriadeným pracovníkom. Z uvedeného dôvodu musí okamţite sám, bez pomoci

kolegov riešiť aktuálne, často aj závaţné problémy a situácie, predovšetkým náhle zhoršenie zdravotného (psychického, či fyzického) stavu, aj smrť klienta, či iné okolnosti. Etická dilema: dokáţe opatrovateľ v prípade potreby okamţite zastať funkciu lekára, psychiatra, či iných profesií. Je osobnostne zrelý a profesijne tak vybavený, aby dokázal reagovať na podobné náročné situácie.

 Domáce podmienky klienta nie sú vţdy ideálne pre vykonávanie opatrovateľskej sluţby v domácnosti, zvlášť pokiaľ ide o osamelého, sociálne odkázaného klienta, či klienta v nepriaznivej sociálnej situácii. Byt, či dom nie je bezbariérovo upravený, často chýbajú zdravotné pomôcky, posteľ leţiaceho klienta nie je vhodná tak pre samotného klienta, ako aj pre vykonávanie opatrovateľskej sluţby. Domáce spotrebiče (vysávač, ţehlička a pod.) v byte klienta sú často opotrebované, čo zhoršuje podmienky na vykonávanie práce. Byt môţe byť zanedbaný, ohrozujúci zdravie nielen klienta, ale aj sociálneho pracovníka. To sa stáva najčastejšie u osamelo ţijúcich klientov, ktorý si uţ nevládzu sami zabezpečiť základné ţivotné potreby, prípadne u rodín, ktoré sa nachádzajú v nepriaznivej sociálnej situácii, alebo rodina neplní svoje základné funkcie zvlášť, keď takáto situácia trvá dlhšie. Etická dilema – začať vôbec opatrovateľskú sluţbu u takéhoto klienta, alebo do akej miery môţe sociálny pracovník vstúpiť najprv do riešenia bytovej otázky, či nepriaznivej sociálnej situácie, keď klient potrebuje opatrovateľskú sluţbu okamţite.

 Sociálny pracovník je často konfrontovaný s časovým stresom. Rieši dilemu, či sa má venovať v tejto chvíli osobne klientovi (rozhovor, povzbudenie, počúvanie...), alebo vykonať úkony, ktoré je potrebné vykonať vzhľadom k zmluve o poskytovaní opatrovateľskej sluţby v časovom rozsahu, v ktorom je daná. Následne musí odchádzať k ďalšiemu klientovi a prísť k nemu v dohodnutom termíne. Preto občas môţe byť nútený pristupovať ku klientovi direktívnym spôsobom, aby stihol v určenom čase všetky úkony, predovšetkým úkony osobnej hygieny u klienta. Etická dilema: venovať sa radšej klientovi a pomôcť mu pri zabezpečení sociálneho kontaktu – komunikácia, naplnenie emocionálnych potrieb klienta, alebo zabezpečiť úkony osobnej hygieny, nákupu či nevyhnutných prác v domácnosti bez bliţších osobných kontaktov s klientom, resp. do akej miery môţeme obe potreby klienta zosúladiť.

- 98 -

 Pri vykonávaní svojej práce (nákupov) opatrovateľ sám manipuluje s osobnou finančnou hotovosťou klienta. Je prítomný v byte, v ktorom je hmotný majetok klienta, či jeho rodiny, čo je pomerne náročné vzhľadom k psychicky chorým, nedôverčivým, či podozrievavým typom klientov. Etická dilema: akým spôsobom zabezpečiť vykonanie nevyhnutných prác v domácnosti a manipulácie s finančnou hotovosťou tak, aby nebola dotknutá autonómia a dôstojnosť klienta aj v takejto situácii a tieţ, aby bol sociálny pracovník – opatrovateľ chránený pred moţnou upodozrievavosťou, či aj nespravodlivými obvineniami zo strany prijímateľa sociálnej sluţby.

 Pri vykonávaní svojej práce opatrovateľ môţe byť klientom, či jeho rodinou manipulovaný k tomu, aby vykonával aj úkony, ktoré sú nad rámec zmluvne dohodnutých úkonov, alebo k práci, ktoré sú nad rámec jeho pracovných kompetencií (napr. sociálne poradenstvo, či ošetrovateľské úkony, vybavovanie po úradoch, práce v domácnosti nad rámec zmluvne dohodnutých a pod.). Etická dilema: akým spôsobom komunikovať s klientom, ţe na takéto práce on sám nemá pracovné kompetencie, keď pritom sám opatrovateľ vidí, ţe poţadované potreby klienta nie sú naplnené a nemá mu ich kto naplniť.

 Pri výkone opatrovateľskej sluţby sa u jedného klienta pomerne často striedajú viacerí opatrovatelia. Aj keď veríme, ţe opatrovatelia sú odborne dobre pripravení, predsa len kaţdý opatrovateľ je inou osobnosťou s inými osobnými vlastnosťami, skúsenosťami, povahou. Etická dilema: do akej miery je moţné vyhovieť klientovi, ktorý si samozrejme praje opatrovateľa, ktorý najviac vyhovuje jeho povahe a predstavám o vykonávaní opatrovateľskej sluţby a napĺňaní jeho potrieb.

 Opatrovateľ vo svojej profesijnej činnosti má len málo času na stretanie sa so svojimi kolegami, výmenu pracovných skúseností, pretoţe obyčajne pracuje u klienta sám. Informácie o klientovi si opatrovatelia odovzdávajú prostredníctvom zápisov do záznamových denníkov, či prostredníctvom koordinátora opatrovateľskej sluţby. Etická dilema: akým spôsobom zabezpečiť kolegiálnu spoluprácu, riadenie opatrovateľskej sluţby, aby sa sociálny pracovník – opatrovateľ necítil pri výkone svojej práce osamotený, ponechaný sám na seba a svoje rozhodnutia, čo je psychicky náročné pre opatrovateľa a môţe viesť aj k syndrómu vyhorenia, či iným psychickým problémom.

Uvedené konkrétne situácie a etické dilemy sú takto vnímané zo strany sociálneho pracovníka – opatrovateľa. Naznačili sme len niektoré. Pri denno-dennom výkone svojej profesie ich môţe byť viac a môţu byť rôznorodé, podobne, aká rôznorodá je aj cieľová skupina klientov prijímajúcich sluţbu domácej opatrovateľskej starostlivosti. Ich riešenie závisí od individuality kaţdého sociálneho pracovníka, jeho profesionálnych a osobných kompetencií, schopností a zručností a skúseností, ale aj od toho, ako sa ku uvedenému problému postavia riadiaci zamestnanci v organizáciách, vykonávajúcich opatrovateľskú sluţbu vo verejnej správe v obciach, či mestách, ale aj odborníci v takom náročnom a rôznorodom odbore, akým je sociálna práca – vedeckí pracovníci, odborníci v oblasti ďalšieho vzdelávania, či iných oblastí, spolupracujúcich s daným odborom.

Moţnosti riešenia uvedených etických dilem

Špecifiká práce sociálneho pracovníka, ktorý vykonáva sluţbu opatrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí klienta a moţnosti riešenia jej etických dilem sa pokúsime aplikovať podľa systematického postupu riešenia etických problémov, ktoré uvádza Reamer (Mátel a kol., 2010, s. 147):

1. Identifikácia etických problémov, vrátane hodnôt a povinností sociálnej práce, ktoré sa ocitli v konflikte. V prípade horeuvedených naznačených etických konfliktov a dilem v práci sociálneho pracovníka - opatrovateľa je veľmi dôleţité spoznať a komunikovať uvedené etické dilemy so sociálnymi pracovníkmi – opatrovateľmi, ale aj klientmi. Klient, či rodina klienta by mala byť dopredu upozornená na moţnosť vzniku situácií, akými sú striedanie sa opatrovateľov u klienta, informácie o právach a povinnostiach sociálneho pracovníka pri vykonávaní jeho profesie u opatrovaného rodinného príslušníka, upovedomenie o tom, ţe opatrovateľ, aj keď by mal mať samozrejme základné poznatky z komunikácie s klientom, psychológie, sociálnej terapie a sociálneho poradenstva, nie je kompetentný na takéto výkony a odporučiť na takéto úkony odborníka – špecialistu a pod. 2. Identifikácia jednotlivcov, skupín alebo organizácie, ktorých sa bude etické rozhodnutie

pravdepodobne dotýkať. V prípade opatrovateľskej sluţby v domácom prostredí klienta sa

etické rozhodnutia sa v prvom rade dotýkajú klienta a jeho rodiny. Okrem toho sa etické rozhodnutia dotýkajú aj jednotlivcov a organizácií, ktoré zabezpečujú starostlivosť o klienta. Ide predovšetkým o rozhodovanie, ktorí odborne pripravení jednotlivci, či organizácie môţu pomôcť pri riešení sociálnych problémov klienta. Je potrebné dopredu stanoviť rozsah sociálnej sluţby, úkonov a pôsobnosti sociálneho pracovníka, aby bol zabezpečený čo najväčší komfort pre klienta a aby neboli dotknuté jeho práva na

- 100 -

dôstojnosť a sebaurčenie a slobodu rozhodovania, ale aj aby sociálny pracovník - opatrovateľ mal uľahčenú situáciu v prípade etických dilem, ktoré vzniknú pri praktickom vykonávaní jeho práce a nebál sa zodpovednosti za svoje rozhodnutia, ktoré vykoná v rámci svojich kompetencií.

3. Predbeţne identifikovať všetky realizovateľné smery konania a následky pre všetkých účastníkov, vrátane potencionálnych prínosov a rizík pre kaţdého z nich. V tomto prípade ide napríklad aj o určenie a komunikáciu spôsobu starostlivosti o klienta. Odporučiť, či by pre klienta nebola výhodnejšia rezidenciálna starostlivosť permanentná, hoci len na istý čas, prípadne ambulantná starostlivosť, alebo kombinácia opatrovateľskej sluţby so starostlivosťou v zariadení sociálnych sluţieb, alebo starostlivosťou zabezpečenou samotnou rodinou. Vyvstáva tu aj etická dilema, keď môţu byť rodinní príslušníci unavení z náročnej starostlivosti o svojho rodinného príslušníka. Začnú uvaţovať aj o rezidenciálnej starostlivosti, pritom by radi zabezpečili starostlivosť o svojho blízkeho v domácom prostredí. Riešia morálny a etický problém, či umiestniť svojho rodinného príslušníka v zariadení sociálnych sluţieb. Tu je opatrovateľská sluţba veľmi výhodnou sociálnou sluţbou. Opatrovateľ môţe podať veľkú pomocnú ruku rodine, lebo pomôţe zmierniť únavu z náročnej starostlivosti o rodinného príslušníka, ktorú uţ rodinní príslušníci nevládzu zabezpečiť sami a pritom na pomoc odkázaný rodinný príslušník zostáva vo svojom domácom prostredí. Samozrejme, kaţdý sociálny prípad je individuálny. Závisí od konkrétnej situácie kaţdého klienta a jeho rodiny. Je to aj otázka pre sociálneho poradcu, aby zváţil odporúčania pre klienta a jeho rodinu.

4. V tejto súvislosti ide aj o dôkladné preskúmanie dôvodov výhod a nevýhod kaţdého

z variant riešenia s ohľadom na etický kódex a platnú legislatívu a etické teórie, princípy a smernice, praktické teórie a princípy sociálnej práce a osobné hodnoty (vrátane náboţenstva, kultúry, etických hodnôt a politických ideí). Platná legislatíva nie vţdy

napomáha uplatňovaniu etických princípov. Veľkým problémom bývajú aj ekonomické dôvody, keďţe nie kaţdý klient, či jeho rodina má také ekonomické moţnosti, aby dokázali zaplatiť opatrovateľskú sluţbu na taký rozsah hodín, ktoré klient potrebuje. Je to etická dilema aj pre organizácie, ktoré zabezpečujú tento typ sociálnej sluţby. Radi by vyhoveli oprávneným potrebám klienta, ale musia hľadať kompromis medzi potrebami a ekonomickými moţnosťami klienta. Sociálnemu pracovníkovi – teda aj opatrovateľovi sa môţe stať, ţe z jeho pohľadu by radšej konal iným spôsobom, neţ mu legislatíva, či interné predpisy organizácie dovoľujú. Okrem toho, kaţdý sociálny pracovník je iný, má inú hierarchiu hodnôt. Podobne aj kaţdý klient má svoju vlastnú hierarchiu hodnôt

a morálnych, či etických princípov a ideí, ktoré môţu niekedy kolidovať s etickými princípmi sociálneho pracovníka. Východiskom je vzájomná komunikácia a oprávnené záujmy klienta. Základné morálne a etické princípy, ktoré sú v etickom kódexe by mali byť sociálnym pracovníkom, teda aj opatrovateľom komunikované, zvnútornené a aplikované v praxi, teda záväzné. Pri etických dilemách je potrebné dilemu komunikovať medzi sociálnymi pracovníkmi navzájom, predovšetkým začínajúci sociálny pracovníci so skúsenejšími spolupracovníkmi, prípadne ďalšími odborníkmi. Etické dilemy riešiť v tom zmysle, ţe je potrebné mať na mysli záujmy, uspokojenie potrieb a dobro klienta, ktoré je vyšším dobrom. Samozrejme, sociálny pracovník, ani opatrovateľ nikdy nemôţe mať stopercentnú istotu, ţe konal v záujme vyššieho dobra klienta.

5. Konzultovanie s kolegami a príslušnými odborníkmi (zamestnancami organizácie, supervízori, právni zástupcovia a odborníci na etiku). Tu vidím jednu z najdôleţitejších moţných spôsobov, ako riešiť etické dilemy v práci opatrovateľa. Myslím si, ţe práve supervízia, systém ďalšieho vzdelávania, moţnosť poradiť sa s odborníkmi je ešte stále málo vyuţívaná. V praxi je veľmi dôleţitá predovšetkým supervízia, keďţe opatrovateľ pracuje v domácnosti klienta obyčajne sám a nemá mu kto poradiť v práci, povedať, čo