Caleb zíza do mikroskopu. Svetlo z prístroja mu na tvár vrhá divné tiene, vyzerá oveľa starší. „Je to ono. Sérum, ktoré spôsobilo útočnú simuláciu,“ povie. „Nepochybne.“
„Ďalšie svedectvo nikdy nezaškodí,“ pripomenie Matthew.
Môj brat trávi posledné hodiny života civením do mikroskopu. Šialené, ale chápem, prečo to chcel: potreboval si overiť, že svoj život neobetuje pre nič za nič. Keď už človek pre niečo raz umrie, nedostane druhú šancu. Aspoň pokiaľ viem.
„Ešte raz mi zopakuj aktivačný kód,“ požiada Matthew. Kód odistí zbraň s pamäťovým sérom, potom už stačí stlačiť jediný gombík. Matthew Caleba stále dookola núti, aby mu postup opakoval.
„Viem si zapamätať postupnosť čísel!“ ohradí sa Caleb.
„Nepochybujem. Ale nevieme, v akom stave budeš, keď na teba sérum smrti začne účinkovať. Kód musíš mať vrytý do vedomia.“
Caleb sa pri zmienke o sére smrti strasie. Ja sa zahľadím na vlastné topánky. „080712,“ odrapoce Caleb. „A potom zelené tlačidlo.“
Cara sa práve baví s ľuďmi v kontrolnej miestnosti a pre istotu im prilieva do chľastu sérum Harmónie. Keď ich dostatočne opije, zhasne svetlá v Úrade, aby nás kamery nevideli, presne ako to urobila Nita s Tobiasom pred pár týždňami. Potom sa rozbehneme do labáku.
Oproti mne na stole leží miniatúrna bomba, ktorú nám dal Reggie. Nenápadná čierna škatuľka s kovovými pazúrmi na bokoch a diaľkovou rozbuškou. Pazúrmi sa prichytí na druhé dvere do laboratória. Prvé od útoku ešte nestihli opraviť.
„Okej,“ povie Matthew. „Už nám asi zostáva len čakať.“
„Matthew,“ oslovím ho, „mohol by si nás chvíľu nechať osamote?“ „Jasné.“ Usmeje sa. „Keď nastane čas, prídem po vás.“
Zavrie za sebou dvere. Caleb dôkladne ohmatá ochranný oblek, výbušninu, ruksak, v ktorom ju odnesie. Všetko poukladá vedľa seba do radu a donekonečna to napráva.
„Stále spomínam, ako sme sa kedysi hrali na Otvorenosť,“ povie. „Posadil som ťa na stoličku v obývačke a kadečo som sa ťa vypytoval. Pamätáš?“
„Hej,“ prisvedčím a opriem sa o hranu stola. „Nahmatal si mi pulz na zápästí a tvrdil si, že podľa toho zistíš, či klamem. To od teba vôbec nebolo pekné.“
Caleb sa zasmeje. „Raz si sa priznala, že si potiahla knihu z knižnice, akurát keď mama prišla domov...“
„A musela som sa ísť ospravedlniť!“ doplním. „V knižnici bola taká strašná ženská, čo každého volala mladá dáma alebo mladý pán.“
„Ale mňa mala rada. Keď som sa prihlásil, že budem v škole cez obednú prestávku ukladať knihy, vždy som tam len postával medzi policami a čítal. Párkrát ma prichytila, ale nebonzla ma.“
„Fakt?“ Čosi ma zabolí v hrudi. „To som nevedela.“
„Veľa sme toho o sebe nevedeli.“ Poklepká prstami po stole. „Mrzí ma, že sme sa nikdy nemohli normálne porozprávať.“
„Mňa tiež.“
„A teraz už je neskoro, čo?“ Zdvihne hlavu a pozrie mi do očí.
„Ešte nie celkom.“ Odtiahnem stoličku od laboratórneho stola a sadnem si na ňu. „Zahrajme sa na Otvorenosť. Budeme sa striedať. Jedna otázka pre teba, jedna pre mňa. Pravdivé odpovede.“
Zatvári sa trochu namrzene, ale predsa začne. „Tak fajn. Ako sa ti vtedy podarilo rozbiť všetky poháre v kuchyni, keď si hovorila, že si sa ich len snažila poumývať?“
Prevrátim oči. „Prosím ťa, Caleb. Iné fakt nechceš vedieť?“
„Okej.“ Odkašle si a uprie na mňa vážne zelené oči. „Naozaj si mi odpustila, alebo sa len tak tváriš, lebo sa chystám zomrieť?“
Sklopím oči a zahľadím sa na vlastné ruky skrútené v lone. Teraz sa k nemu správam milo, ale len preto, že myšlienky na to, čo sa stalo v sídle Informovanosti, zakaždým rýchlo odtisnem. Lenže odpustenie asi vyzerá inak. Keby som mu odpustila, dokázala by som na to myslieť bez toho, aby mi vnútornosti skrúcala nenávisť.
Alebo žeby odpustenie znamenalo, že človek úspešne odtíska trpké spomienky, až kým sa rany nezacelia a hnev nevychladne?
Pre Calebovo dobro sa rozhodnem, že správna je druhá možnosť.
„Odpustila som ti. Alebo ti aspoň tak strašne chcem odpustiť, že to môžeš rátať, ako keby sa už stalo.“
Vyzerá, že mu odľahlo. Vstanem, aby ma na stoličke mohol vystriedať. Presne viem, čo sa ho chcem spýtať. Po inom netúžim, odkedy sa rozhodol obetovať.
„Prečo si sa to rozhodol urobiť? Povedz mi najdôležitejší dôvod.“ „Na to sa ma nepýtaj, Beatrice.“
„Nie je to pasca,“ uistím ho. „Nech mi povieš čokoľvek, odpustenie neodvolám. Len to potrebujem vedieť.“
Medzi nami leží ochranný oblek, ruksak a výbušnina, poukladané na vyleštenej oceli. Sú to nástroje, ktoré ho navždy vezmú preč.
„Asi mám pocit, že to je jediný spôsob ako utiecť vine za všetko, čo som spáchal. Chcem sa jej zbaviť, v živote som po ničom netúžil viacej.“
Jeho slová ma zabolia. Bála som sa, že to povie, ale vedela som to vopred. Kiežby všetko bolo inak!
Z reproduktora sa ozve hlas: „Všetci prítomní v areáli Úradu pre genetickú prosperitu, prosím, pozor. Vyhlasujeme núdzový stav, začiatok okamžite, trvanie do päť nula nula ráno. Postupujte podľa poplašných smerníc.“
S Calebom na seba vyplašene pozrieme. Matthew rozrazí dvere a vbehne dnu. „Doriti,“ mrmle si popod nos. „Doritiii!“
„Núdzový stav?“ spýtam sa. „Máme robiť to isté, čo cez cvičný poplach?“
„Hej. To znamená, že musíme zaútočiť hneď. Kým je na chodbách ešte chaos a než tam stihnú nahnať stráže,“ vychrlí Matthew.
„Prečo by to robili?“ spýta sa Caleb.
„Možno len chcú posilniť bezpečnosť, než vírus vypustia,“ rozmýšľa Matthew nahlas, „alebo majú podozrenie, že sa niekto o niečo pokúsi. Keby to vedeli naisto, už by nás asi predbežne zatkli, takže zatiaľ sme možno v suchu.“
Pozriem na Caleba. Minúty, ktoré mi s ním ešte zostávali, opadnú ako suché listy zo stromu.
Prejdem na opačnú stranu miestnosti a schmatnem zbrane z pultu. Kdesi vzadu v mysli mi stále hlodajú Tobiasove slová zo včerajška. Podľa ideálov Sebazaprenia človeku treba dovoliť, aby sa obetoval, iba ak to považuje za jediný spôsob, ako dokázať svoju lásku.