„Ako si sa zaočkovala proti séru smrti?“ spýta sa. Stále sedí na vozíčku, ale človek nemusí vedieť chodiť, aby vládal strieľať.
Zmätene zažmurkám, stále sa mi točí hlava. „Nezaočkovala som sa.“
„Neklam,“ zahriakne ma David. „Bez očkovania sérum smrti nikto neprežije a očkovaciu látku mám k dispozícii len ja.“
Mlčky naňho zízam. Neviem, čo mám povedať. Nezaočkovala som sa a skutočnosť, že tu stále stojím, je vedecky neprípustná. No a čo?
„Asi na tom už nezáleží,“ skonštatuje David. „Si tu a hotovo.“
„Čo tu robíte vy?“ zamrmlem. Pery mám čudne napuchnuté, ledva vládzem rozprávať. Na koži jasne cítim sérum, smrť sa na mňa stále lepí, hoci som ju porazila.
Matne si spomeniem, že vlastnú pištoľ som nechala na vonkajšej chodbe. Bola som si istá, že ju už nebudem potrebovať.
„Vedel som, že sa niečo chystá,“ povie. „Celý týždeň si sa vláčila s geneticky poškodenými ľuďmi, Tris, myslela si si, že si to nevšimnem?“ Pokrúti hlavou. „A potom tvoju kamarátku Caru prichytili, ako sa pokúša manipulovať so svetlami. Prezieravo sa sama knokautovala, než sme z nej vytiahli nejaké informácie. Tak som pre istotu prišiel sem. Mrzí ma to, ale musím povedať, že si ma neprekvapila, Tris.“
„Sám? To nebolo moc... prezieravé.“
Prižmúri prenikavé oči. „Mám očkovanie proti séru smrti a pištoľ. Ty si neozbrojená. Nemáš šancu vziať nálože s pamäťovým vírusom, skôr než ťa zastrelím. Obávam sa, že si sa sem prebojovala úplne zbytočne. Sérum smrti ťa nejakým zázrakom nezabilo, ale ja to urobím. Oficiálne nepovoľujeme trest smrti, ale iste chápeš, že nemôžem dopustiť, aby si sa odtiaľto dostala živá.“
Predpokladá, že tu chcem ukradnúť zbrane na reštartovanie experimentov, nie jednu z nich odpáliť tu a teraz. Jeho smola.
Snažím sa udržať si kamennú tvár, ale svaly ma ešte poriadne neposlúchajú, asi by som na sebe nedala nič znať, ani keby som chcela. Pohľadom prebehnem po miestnosti a hľadám mechanizmus, ktorý vypustí vírus. Matthew ho Calebovi donekonečna detailne opisoval: čierna škatuľka so striebristou klávesnicou označená kúskom modrej pásky so sériovým číslom. Zbadám to na pulte pri stene, len kúsok naľavo odo mňa. Lenže ak sa pohnem, David ma zastrelí.
Musím vystihnúť správny moment a konať bleskovo.
„Viem, čo ste spravili,“ poviem a nenápadne sa prisuniem bližšie, dúfam, že ho obvinenie rozptýli. „Viem, že ste vyvinuli útočnú simuláciu. Viem, že ste spôsobili smrť mojich rodičov. Mojej mamy.“
„Ja za jej smrť nie som zodpovedný!“ vyprskne príliš rýchlo, príliš nahlas. „Varoval som ju pred útokom. Mala dosť času odísť do bezpečia, aj s celou rodinou. Keby nevymýšľala, nič by sa jej
nestalo. Lenže tá bláznivá ženská nechápala, že vyššie dobro vyžaduje obete – a zaplatila za to životom!“
Zamračím sa naňho. Divne sa mu lesknú oči. Spomeniem si, čo mrmlal, keď mu Nita pichla kombináciu séra strachu a pravdy. Jej meno.
„Milovali ste ju?“ spýtam sa. „Dosť dlho posielala správy len vám... nechceli ste, aby tam zostala... keď sa vydala za môjho otca, odmietli ste s ňou ďalej komunikovať...“
David sedí nehybne ako kamenná socha. „Áno,“ prikývne, „ale to už je minulosť.“
Preto ma teda prizval do svojho kruhu poradcov a poskytol mi toľko príležitostí. Zdedila som aspoň jej vlasy a hlas, som živá pamiatka na ženu, ktorú sa celý život márne snažil získať.
Z vonkajšej chodby začujem kroky. Prichádzajú stráže. Fajn, to mi vyhovuje. Potrebujem, aby sa nakazili pamäťovým sérom a rozniesli ho po Úrade. Len dúfam, že počkajú, kým sa sérum smrti bezpečne rozptýli.
„Moja mama nebola bláznivá,“ namietam. „Len rozumela niečomu, čo vy nikdy nepochopíte. Keď ,obetujete’ život niekoho iného, nie je to ani obeť, ani vyššie dobro. Je to len sebecké a zbabelé.“
Pohnem sa o ďalší kúsok bližšie k cieľu a pokračujem: „Naučila ma, čo znamená skutočná obeť. Človeka k nej musí viesť láska, nie predsudky voči niečím génom. Netreba sa do nej hrnúť zbytočne, kým sme nevyčerpali všetky ostatné možnosti. Obetovať sa treba za ľudí, ktorí nemajú dosť síl, aby si pomohli sami. Preto vám musím zabrániť, aby ste ,obetovali’ spomienky všetkých ľudí v meste. Musím svet navždy zbaviť vášho vplyvu.“
Pokrútim hlavou.
„Nie, David, neprišla som sem nič kradnúť.“
Zvrtnem sa a vrhnem sa k schránke s pamäťovým vírusom. Ozve sa výstrel a telo mi zachváti bolesť, ani neviem, kam ma guľka zasiahla.
V duchu počujem Caleba, ako Matthewovi recituje aktivačný kód. Roztrasenou rukou čísla naťukám na klávesnici.
Ďalší výstrel.
Ďalšia bolesť, všetko vidím cez čierny tunel, ale Calebov hlas dodá: zelený gombík. Bolesť, strašná bolesť.
Odkiaľ sa vlastne berie, keď si telo sotva cítim?
Padám a cestou dolu si udriem hlavu o klávesnicu. Za zeleným tlačidlom sa rozsvieti svetlo. Ozve sa pípnutie a klokotavý zvuk.
Skĺznem na zem. Na krku a na líci cítim čosi teplé. Červené. Krv má zvláštnu farbu. Tmavšiu, než by človek čakal.
Kútikom oka zbadám Davida, nehybne sa hrbí na stoličke. Spoza neho vychádza moja mama.
Oblečená rovnako, ako keď som ju naposledy videla, v sivej farbe Sebazaprenia poškvrnenej krvou. Na látke zostali diery po nábojoch, rany pod nimi sú červené, ale už nekrvácajú, čas pre ne zastal. Na odhalených rukách jej zazriem tetovanie. Svetlé vlasy má stiahnuté do drdola, ale pár voľných pramienkov jej tvorí zlatý rám okolo tváre.
zo zvyškov séra smrti? Ako inak by sa tu ocitla? Kľakne si ku mne a priloží mi chladnú ruku na líce. „Ahoj, Beatrice,“ povie s úsmevom.
„Dokončila som to?“ spýtam sa, ani neviem, či to poviem nahlas, alebo či mama počuje moje myšlienky.
„Áno,“ potvrdí, v očiach sa jej ligocú slzy. „Moje drahé dieťa, zvládla si to vynikajúco.“
„Čo ostatní?“ S priduseným vzlykom si spomeniem na Tobiasa, na jeho tmavé a pokojné oči, silnú a teplú ruku, na prvé aj posledné stretnutie. „Tobias, Caleb, Christina...“
„Postarajú sa o seba navzájom,“ uistí ma. „Tak to medzi ľuďmi chodí.“ Usmejem sa a zavriem oči.
Znovu ma čosi ťahá preč, ale nie strašidelná sila, ktorá ma vlečie k smrti. Je to mamina ruka, ťahá ma do jej náručia.
S radosťou sa jej odovzdám.
+++
Zaslúžim si odpustenie za všetko, čo som urobila, aby som sa sem dostala? Dúfam, že áno.
Určite áno. Verím tomu.